Zaseknutí v čase

Ľudia zaseknutí v čase neboli naozaj zaseknutí v čase. Ich čas len ubiehal rýchlejšie ako ten v ich rodnej slnečnej sústave. Boli vyslaní, v prvej vesmírnej lodi schopnej dosahovať nesvetelnú rýchlosť bez toho aby skolabovala do čiernej diery, na 20 ročnú výpravu v ich subjektívnom čase
Podporte scifi.sk
„Mamí! Mamííí!“ lietala po byte malá Carry a vrieskala na mamu. Preletela všetky tri miestnosti, až ju napokon našla v malej obývačke, hľadiac na zväčšujúcu sa guľku jasného červeného svetla na uhľovo čiernej oblohe. Carry vypla trysky a k mame prerúčkovala. Rada rúčkovala v beztiaži, no nie vždy na to mala príležitosť. Tentokrát leteli s jej mamou na Zem. Ich malý príbytok sa pomaly znesie na povrch planéty za necelých 24 hodín.
„Dnes prídu však?“ opýtala sa takmer posvätným šepotom. „Nie zlatko. Dnes pristaneme my. Oni priletia zajtra. Vidíš tú guľku tam?“ ukázala mama prstom na malú červenú guľku.
„To sú oni?“ opýtala sa Carry a oči jej zaiskrili úžasom.
„Áno. Keď pristaneme bude tá malá červená bodka niekoľko krát väčšia.“ Carry s nadšením prikývla. Mama jej od detstva vravela príbehy o mužoch a ženách „zaseknutých“ v čase. Tak ich ľudia nazývali a príbehy o ich poznala každá rodina či už v orbitálnych príbytkoch, lietajúcich mestách Venuše, Marsovských kolóniách dokonca aj v pozemských mestách. Carry mala príbehy o ľuďoch zaseknutých v čase rada a stále naliehavejšie presviedčala mamu aby jej o nich rozprávala. Keď sa dozvedela, že sa so svojimi rozprávkovými hrdinami stretne naživo takmer vyskočila z kože. Stretnutie malo prebiehať na ich rodnej planéte a všetci vyvolení museli mať na sebe šaty z doby spred niekoľkými stovkami rokov, aby ľudom zaseknutým v čase nespôsobili kultúrny šok. Carry a jej mama dostanú svoje šaty keď pristanú...
Všetci vedeli, že keď zaseknutí v čase pristanú bude to na tom mieste odkiaľ vyrazili. Bola to malá vesmírna stanica v Spojených štátoch amerických. Urobila sa z nej rezervácia a ľudia ju chodili uržiavať aby vyzerala ako z pred niekoľkých stovák rokov. Ľudia vedeli, že sa musia starať aj o okolie a nesmú tam sadiť nové geneticky upravené plodiny. Nevedeli čo všetko môže ľudí zaseknutých v čase vystrašiť, preto sa snažili aby zachovali tento kúsok krajiny čo najviac neporušený a nepoznačený modernými technológiami.
Ľudia zaseknutí v čase neboli naozaj zaseknutí v čase. Ich čas len ubiehal rýchlejšie ako ten v ich rodnej slnečnej sústave. Boli vyslaní, v prvej vesmírnej lodi schopnej dosahovať nesvetelnú rýchlosť bez toho aby skolabovala do čiernej diery, na 20 ročnú výpravu v ich subjektívnom čase. Pri vedomí mimo hybernácie mali byť len necelých šesť rokov. Päť rokov mali skúmať stred našej galaxie. Čiernu dieru Sagitarius. Po dokončení výskumu mali spraviť otočku o 180 stupňov a vrátiť sa na Zem so svojími poznatkami. Pol roka mali byť hore na začiatku cesty. A pol roka pred príchodom na Zem ich mal zobudiť palubný robot, aby mohli začať brzdiť.
Carry stála s mamou na priestrannom námestí obklopená stovkami iných ľudí. Všetko okolo nej vyzeralo tak staro. Ľudia, vrátane nej mali na sebe oblečené nepríjemné oblečenie, ktoré sa dotýkalo ich pokožky a nepríjemne šteklilo. Od nepamäti nosili ľudia už len oblečenie z nanomateriálu prispôsobené tak, že sa nedotýkalo ich pokožky. „Levitovalo“ zhruba pol centimetra nad ňou. Ľudia sa vždy cítili v svojom oblečení komfortne nikdy nebolo ani malé ani veľké. Bolo také akurát. Na oblečení si mohli prehrávať hudbu, obraz, ba niektoré novšie modely mali možnosť prehrávať vône. No napriek tomu, že Carry na sebe mala hnusné, nepohodlné oblečenie, ktoré sa jej lepilo na kožu bola nesmierne šťastná. Dnes sa stretne s svojimi hrdinami z detstva. „Mamí kedy už?“ zaťahala Carry mamu za rukáv dobového oblečenia, ktoré mala na sebe. „Za 20 minút zlatko. Onedlho začnú s odpočítavaním z tých veľkých veží.“ Keď vo vežiach zašušťalo Carry sa šťastne zaškerila. „Nespomaľujú!“ vrieskal hlas z veží. „Pred minútou mali vypnúť medzi hniezdny pohon. Urýchlene opustite Zem!“ Všetci sa rozutekali, okrem Carry, tá nechápala čo sa deje. V tom ju chytila matka vzala ju do náruče a utekala k ich príbytku. Obe vliezli do špeciálnej komory a nechali sa vyniesť z planéty najrýchlejšie ako sa dalo. Boli približne na obežnej dráhe mesiaca keď sa k zemi rútila neuveriteľnou rýchlosťou červená masa. Preletela atmosférou, malou vesmírnou stanicou, o ktorú sa ľudia tak usilovne starali a vyletela na druhej strane Zeme ťahajúc za sebou prúd zemského jadra. Ľudia, ktorí na zemi ostali zažili oveľa horšie chvíle ako kedysi dinosaury. Zem skončila kvôli pokazenému palubnému robotovi. Ľudia stratení v čase budú ďalej letieť vesmírom vo večnom spánku. Carry sa rozplakala.

maly_dadok

maly_dadok
Som Dadok. Tak.

Diskusia

BlackTom
Toto ti vyšlo! Kľudne by som si to vedel predstaviť vo väčšom rozsahu a bez časového limitu.
23.10.2021
Aleš Horváth
pripájam sa k Msrquisovi. zaujalo ma to, niekde síce technicky moc preplnené informáciami, ale hrubé fajn.
Myslím si že obezna dráha Mesiaca je málo, Carry s mamou museli cítiť ako ich to hodilo, či sa zachveli, prípadne ožiarilo. Po úprave určite dobrá poviedka
24.10.2021
ama_rilla
Nápad sa mi veľmi páči, ale z jeho spracovania mám rozporuplný dojem. Záver bol veeeľmi uponáhľaný (aj keď áno, je to PnP, takže pochopiteľné), a niekde priveľa detailov ako napr tá časť o oblečení.
24.10.2021
BocianSara
Súhlasím. Dosť vidno nedostatok času ale tiež to, že by z toho mohla byť skvelá poviedka ak by bola dlhšia :)
24.10.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.