Úsvit nového dňa neveštil nič dobrého. Od prijatia vládneho rozhodnutia ubehlo len pár dní, no flotila sa už chystala na odlet. Stovky a tisíce bombardérov, ktorých trup tvorilo ľahké afhariové drevo a pevná, no priehľadná zmes istoriu a karii, z nich spravili rýchle a smrtiace stroje. Tentokrát ale neslúžili k obrane. Aj keď pojem obrana sa s bombardérmi veľmi nezlučuje. Predsa len, ako by sa dala brániť krajina tým, že ju zbombardujete? Preto to vždy boli útočné zbrane, ukryté za obrannú úlohu patriotizmu.

„Máš to?“ Pod tmavou kapucňou sa objavil nepatrný úškrn.

„Mám,“ odvetil hlas v kapucni. Zvnútra kabáta pomaly vykukla rolka papiera. Pomohli si navzájom, aby zrolované konce dostali do vodorovného tvaru na stôl. „Sedemnásť letísk. Šestnásť vysielačov, riadiacich danú letku a jeden, ktorý riadi šestnásť vysielačov v bombardéroch.“ Osoba v kapucni ukázala na jedno z letísk.

„Si si istá Atery?“ Muž zodvihol zrak z mapy.

„Som,“ prikývla a ukázala na mapu. „Dali ju do pustiny, aby sa k nej nedostali protestujúci.“ Okolo letiska nebolo takmer nič. Holá pláň posiata nízkou trávou slúžila ako pastvina pre voľne žijúce stáda v rezervácii.

„Ako si ju vôbec našla? Veď to letisko ani nie je na mapách.“ Zvraštil čelo. Videl mnoho máp z rôznych zdrojov, ale v chránenej rezervácii nikdy žiadne letisko nebolo.

„Mám to od najvyšších kruhov.“ Usmiala sa Atery a zložila si kapucňu. Jemná sladkastá vôňa parfumu na jej vlasoch zaplavila okolie a spôsobila Tironovi priam fyzickú rozkoš. „Národný park je národným parkom preto, aby tam nik nechodil. Prezident a zvyšok kabinetu tam má tajné letisko, do ktorého vedie podzemný tunel.“

„A čo bomby?“ Tiron potriasol hlavou, aby od seba odohnal tú sladkú vôňu.

„Už začali s presunom.“ Atery si povzdychla. „Musíme sa poponáhľať, inak to bolo zbytočné a milióny ľudí...“ Neodvážila sa dopovedať.

„Máš dnu niekoho?“ Atery pokývala hlavou. „Tak, ako sa tam dostaneme?“

„To musíš vymyslieť ty.“ Mykla plecami a nasadila si kapucňu. „Cesta potrvá šesť hodín,“ overila si čas na hodinkách implantovaných priamo na kožu. „Asi by si mal začať.“ Uškrnula sa a vybrala sa von, kde ich už čakalo auto.

Zvuk motoru poháňaného výbušnou zmesou splynul so zvyškom sveta. Takýchto vozidiel tu boli milióny a ich počet neustále rástol. Preháňali sa vysokými rýchlostiam po tvrdých cestách a ignorovali všetko naokolo. Hlavne tých, ktorí toto zariadenie nevlastnili a ich jedinou snahou bolo dostať sa na opačnú stranu ciest. Tentokrát medzi takýchto nezodpovedných vlastníkov patril aj Tiron a Atery. Čas ich tlačil, a tak nebol čas na spomaľovanie.

Jemné vibrácie tvrdej cesty postupne nahradilo drkotanie poľných ciest v národnom parku. Trvalo to len chvíľu. Poľná cesta postupne mizla a nezostávalo im nič iné, než pokračovať peši.

„K cieľu je to ešte hodina.“ Atery skontrolovala satelitné navádzanie. „Už si vymyslel, ako sa dostaneme dnu?“

„Tak trochu,“ Tiron neurčito pokýval ramenami.

„Takže nemáš ani tušenie?“

„Povedzme, že sa spolieham na moment prekvapenia.“

„Takže len tam prídeme, prezlečieme sa do uniforiem a nekráčame tam. Vojaci nás pustia dnu a možno tam ani žiadni nebudú, keďže o základni nikto nevie?“ Atery zodvihla obočie.

„Nazvime to plán A.“ Tiron sa nesmelo usmial.

„A plán B?“

„Ten je rovnaký ako plán A, ale namiesto chôdze zvolíme beh.“ Atery sa naňho chvíľu dívala, no keď sa uistila, že to nebol vtip, tvár jej zvlhčil pot.

„Ak nás chytia, tak...“

„Ja viem! Ale nechytia. Uvidíš, vyjde to!“

Tiron si bol istý, že to vyjde. Predsa len situácia v krajine nebola až taká napätá, ako by si táto udalosť zaslúžila. Vo veľkých mestách sa zišlo niekoľko stoviek protestantov, no inak veľmi veľa občanov súhlasilo s týmto krokom. Takýmito občanmi obaja zhlboka pohŕdali. Média ich zmanipulovali a presvedčili, že sa jedná o spravodlivú vec. Aké jednoduché. Stačilo pár vymyslených informácií, pod ktoré sa podpísali údajní nezainteresovaní odborníci a bolo to. Rozsudok smrti podpísaný vládou a schválený väčšinou sveta.

„Tak a čo teraz?“ Obaja ležali v tráve a pred nimi stál päť metrov vysoký plot ohradzujúci letisko.

„Použijeme tajnú zbraň.“ Tiron vytiahol kliešte a vyrezal do plotu dieru.

„Tu máš,“ podala mu uniformu a sama sa začala vyzliekať. „Otoč sa!“ Vyštekla. „Nezabúdaj, že sme tu preto, lebo máme spoločný cieľ a nie preto, aby sme mali spoločné nechcené decko!“ Tiron sa spamätal a odvrátil zrak od jej kriviek. On sám nesúhlasil s vládou, pretože by to ohrozilo jeho biznis. No ona bola tá, ktorú by tento čin dokázal možno aj zabiť, aspoň to stále tvrdila. No na to, že patrila k tým druhým, bolo sa na čo pozerať. Tiron sa tak začal prezliekať s komunikačným zariadením šikovne umiestneným tak, aby jeho lesklá odrazová plocha zachytávala jej krásu a prenášala ju jeho očiam. Dokonalý počin modernej techniky. Jeho mozog prežíval tajné vzrušenie, škoda, že to nepokračovalo o niečo dlhšie.

„Hotovo!“ Atery bola pripravená a o chvíľu na to aj TIron. „Ide sa na to.“ Povzdychla si a preliezla na opačnú stranu plota, ktorý nik nestrážil.

Spoločne sa dostali až k hangárom. Obrovské bombardéry zatienili desiatky nákladných vozidiel, ktoré priviezli pozemské bomby. „Tam sú.“ Atery prechádzala okolo jednej z paliet, na ktorej boli tieto robustné gule uložené.

„Sústreď sa.“ Tiron si všimol, ako Ateryn jazyk jemne prešiel po perách. „Máme ešte prácu!“ Obaja pokračovali ďalej. Pomocou malého zariadenia od Tirona vedeli vyhľadať ten správny bombardér, no museli byť vo vzdialenosti menšej ako päťdesiat metrov.

„Je to zaujímavé nie?“ Zašepkala Atery. „Jediná vec, čo po tých Zemštanoch zostala.“ Nespúšťala zrak zo stoviek bômb, ktoré nakladali do bombardérov.

„Možno ich zabilo práve to.“ Odfrkol Tiron a pokračoval v hľadaní toho správneho bombardéru.

„Pochybujem.“ Pokývala hlavou. „Toto bude jedna z dezinformácii, ktoré šíri vláda. Podľa mňa ich zabila vlastná hlúposť a neustále množenie. Odhaduje sa, že ich bolo na svete takmer päťdesiat miliárd.“

„To je zas podľa mňa konšpiračná teória.“ Zamyslene prezeral jeden bombardér za druhým.

„Čo ich zabilo podľa teba?“

„Buď tieto bomby alebo to, že zničili atmosféru skôr, ako dokázali začlovekovať inú planétu.“ Atery si len povzdychla. Bolo jedno, na ktorej planéte sa nachádzala, muži chceli vždy len vyrábať viac a viac potomkov. „Mám ho.“ Zastali pri jednom z nich. Bol navlas rovnaký ako všetky ostatné, no vyžaroval z neho silný kódovaný signál.

Obaja si počkali na ďalšiu paletu. Ukryli sa v jej tieni a prekĺzli do bombardéru. Gestom si naznačili mlčanie a čakali. Podľa Aterynho zdroja musel pilot zadať kód, ktorým aktivoval sieť. Hneď ako sa bombardér odlepil od zeme a pred pilotovou hlavou žiaril panel zobrazujúci polohu všetkých bombardérov, začali konať. Paralyzérom odstavili pilota a Tiron si sadol na jeho miesto.

„Vieš to ovládať, však?“ Ozvala sa Atery po tom, čo jeden z Tironových pohybov spôsobil, že sa udrela o stenu.

„Už je to dávno, no prídem do toho.“ Po asi desiatich minútach už Tiron zvládol letieť rovno. „Daj sa do práce.“ Keď bol bombardér stabilizovaný, Atery sa napojila na sieť.

„Presúvam letovú trajektóriu bombardérov.“ Znovu si prešla jazykom po perách. „Mením ich cieľ k severnému teritóriu.“ Všetky bombardéry počúvli v momente, keď mali. Obaja vedeli, že vláda by vyslala stíhačky, ak by videla, že sa odklonili od kurzu. Keď sa tak stalo, boli už mimo dosah stíhačiek a vo vzdušnom priestore krajiny, ktorá nemala prístup k tomuto cennému nákladu, no určite ho chcela získať.

„Tak a sme tu.“ Vzdychol si unavený Tiron, keď konečne dosadli. „Atery?“ Pozrel sa za seba, no nesedela tam. „To nemyslíš vážne!“ Zbadal ju pod sebou v bombovisku.

„Čo?“ Mľaskala a hrýzla jednu z bômb.

„To si na tom až taká závislá?“ Pokrútil hlavou.

„Nie som závislá!“ Odfrkla a jej tvár začala tmavnúť. „Môžem prestať, kedy sa mi len zachce!“ Znova zaborila tvár do čokoládovej bomby.

„Ach,“ povzdychol si Tiron a spusil dvere nákladného priestoru. Zišiel dole, kde už čakala delegácia vítajúca jeho aj vzácny náklad čokolády. „Ako sme sľúbili. Svetové zásoby čokolády zliate do sto kilových gúľ spolu s...“zaboril ruku do vrecka. „Poslednými semenami pozemského kakaovníka.“

„Sme vám nesmierne vďační.“ Prikývol vyslanec.

„Vďačnosť nie je to, čo nás motivovalo!“ Odfrkol Tiron.

„Samozrejme,“ usmial sa vyslanec a previedol na Tironov účet značnú sumu. „Zároveň platí, že budete výhradný dodávateľ do západných krajín. Naši zákazníci vám budú vďační.“ Prikývol a odišiel.

„Zákazníci? Skôr závisiaci.“ Tiron pokýval hlavou nad Atery, ktorá bola z toľkej čokolády celá zelená, no aj tak pokračovala v odjedaní čokolády. „Možno nebol nápad zbaviť sa čokolády raz a navždy, zhodením do aktívneho vulkánu, až taký zlý.“ Povzdychol si, no suma na jeho účte a šanca rozdať si to s opojenou Atery ho presvedčila v tom, že urobil správnu vec. Správnu aspoň preňho.