Blížilo sa k polnoci. Pravidelný tikot nástenných hodín sa snažil upokojiť

moje strhané myšlienky Znova a znova opakované ozveny v mŕtvom tichu však

vzrušovali moju fantáziu a oživovali noc. Objímanú tmou v náručí priateľského

kresla ma cez mreže záclony pozorovali dotieravé pohľady pouličných lámp.

Otravovali ma aj tu, v mojom byte na siedmom poschodí. Veď uvidíme, kto je

silnejší! Vonku umieral sneh. Zúfalé kňučanie tej odpornej beloby, tiene premo-

čených mačiek - to ma fascinovalo a popri bytovom radiátore pôsobilo zázračne

upokojujúco.

Dopila som pohár horúcej kávy, keď sa svet prehupol do nového dňa.

Tma ešte viac zhustla. Začula som volanie. Najskôr tiché, tichučké. Akoby kve-

tine v rohu mojej izby pučal nový list. Volanie mohutnelo. List kvetiny praskal

a pukal. Pomaly zaplnil celú izbu. Ovíjal sa mi okolo tváre. Dusil ma. Volanie

prichádzalo z diaľky. Blúdilo okolo paneláka až začulo chrčanie môjho hlasu.

Vstúpilo do izby. Zostalo hneď pri stene. Nechápavo sa prizeralo, ako bojujem

s listom. Hrýzla som doňho, miestnosť sa plnila horkými zelenými slinami

a teplou krvou. Keď som konečne zožrala ten odporný list a pre istotu i celú

rastlinu, moja hmotnosť sa zdvojnásobila. Obzrela som sa. Volanie tam ešte

stále postávalo. Vypliešťalo na mňa okále. Išlo mi na nervy. Chcela som si ho

nevšímať. Nervózne som sa ponorila do kresla. Zahľadela som sa cez oblok.

Na okenici sedel nechutný čierny vták s bielymi očami. Viseli mi na krku ako

dva nože. A zasa to volanie. Praskala mi hlava. Zapchala som si uši, ale nepo-

mohlo to. Ja hlúpa, stále si neuvedomujem, o čo tu ide! Chladné steny izby sú

už celkom blízko. Nepočujem hodiny. Čo je s nimi? Na mojom hrdle sa rehoce

vták, v žalúdku sa spájajú zelené molekuly, volanie vrieska v roztrhanom mozgu.

Preč. Preč! Preeéččč......!

Vrhám sa k oknu. Prerážam sklo a letím. Chladný vzduch uráža moje krídla.

Zostali ste tam hore, vy obmedzení hráči. Celý život sa plazíte v dvojmetrovom

priestore hlúpej existencie. Len sa pokojne ďalej zabíjajte, pre peniaze alebo

len tak. Vždy sa budete nenávideť mysliac iba na seba. Tak si len žite, žite še-

divé mravce.

Našli ju ráno so zlámanými krídlami. Vzduch spieval jarou. V topiacom sa

snehu ležala celkom sama. Smiala sa z nich, akí sú vyplašení, ale už z inej

dimenzie.