Vydesený výkrik. To bol názov malého, v úzkej uličke ukrytého, avšak vnútri príjemne útulného podniku. Tomáš ho našiel úplnou náhodou. Keď ho o druhej ráno zastihol nečakaný lejak hneď po tom, čo vystúpil z autobusu na nekrytej autobusovej zastávke. S klientom sa mal stretnúť až na druhý deň, do hotela mu odchádzala MHDčka až o hodinu a on sa urýchlene potreboval niekde ukryť pred nemilosrdnými prívalmi vody. Vbehol do úzkej uličky kúsok od zastávky a tam ho našiel. Názov svietil na snáď desiatky rokov starej neónovej ceduli. Prvé slovo blikalo. Tomáš sa nevedel rozhodnúť, či šlo o cielené blikanie, alebo nestabilné elektrické rozvody, ale neustále padajúci dážď ho donútil podobné analýzy odložiť, až keď bude bezpečne vnútri.

Aj napriek pokročilej nočnej hodine bol podnik otvorený. Vnútri to vyzeralo takmer luxusne. Uprostred miestnosti sa vynímal honosný luster so skutočnými sviečkami. Menšie stojany so sviečkami boli zavesené aj na okolitých stenách. Popri krajoch miestnosti bolo niekoľko zväčša prázdnych kójí s pohodlnými sedačkami. V strednej časti sa nachádzali stoly a priamo oproti vchodu rustikálne pôsobiaci barový pult. Kúsok za ním úzke dvere do kuchyne, odkiaľ vychádzali príjemné vône.

Len čo si Tomáš sadol, okamžite sa pri ňom zjavil mierne bledý, avšak dokonale upravený čašník v smokingu.

„Ľahký aperitív, alebo budete aj večerať?“ opýtal sa podávajúc mu jedálny lístok. Tomáš by mohol odprisahať, že ešte pred malou chvíľou nikde žiadneho čašníka nevidel. Zobral si jedálny lístok a otvoril ho.

„Môžem vám odporučiť našu dnešnú špecialitu?“ opýtal sa čašník.

„O hodinku mi ide autobus,“ začal vysvetľovať Tomáš, no čašník mu skočil do reči: „Nebojte sa, náš kuchár je veľmi rýchly a určite budete spokojný.“

„V poriadku,“ odvetil Tomáš ani si neuvedomujúc, že nevie, o akú špecialitu vlastne ide.

„Výborne. Upovedomím kuchára. Medzičasom si na privítanie dajte pohár Gosset Grand Rosé, ročník 1975, na účet podniku.“

Pred Tomášom sa náhle zjavil pohár na prvý pohľad drahého a starého vína.

„Prepáčte, ale neviem, či môžem...“ snažil sa protestovať.

„Je to náš štandardný uvítací drink pre každého nového hosťa. Užite si večer.“

S týmito slovami čašník odišiel od kuchyne. Tomáš stále presne nechápal, čo sa okolo neho deje. Opatrne si odpil z pohára. Na jazyku sa mu okamžite rozliala svieža a ľahká chuť čistej blaženosti s jemnými ovocnými tónmi. Bolo to najlepšie víno, aké kedy pil.

Až teraz si uvedomil, že sa odkiaľsi ozýva tichá hudba. Jemné svetlo, upokojujúca muzika, drahé víno a všadeprítomný lesk útočili na jeho zmysli. Tomáš sa úplne uvoľnil a začal si viac všímať okolie. Okrem tej jeho boli v miestnosti obsadené len dve ďalšie kóje. V jednej sedel tučný starší pán v drahom obleku a zvesela sa napchával natenko nakrájaným lososom, ktorého zajedal plnými hrsťami kaviáru. Nebol pri tom veľmi distingvovaný a kusy jedla mu špinili jeho biele sako. V druhej kóji sedela mladá žena v červených šatách. Tomáš viac nevidel, lebo mu sedela chrbtom a zakrývala tak svoj tanier.

Z ničoho nič sa vedľa Tomáša objavil čašník s veľkou tácňou jedla.

„Prosím,“ povedal, zatiaľ čo pre Tomáša postavil malé zeleninové predjedlo z reďkoviek, šalátu a kvetu ibišteka. Ďalším chodom bola morčacia polievka nasledovaná morčacími prsiami s ryžou, šalátom, kašou, strapcom hrozna a nakoniec Tomáša ešte čakal veľký steak.

Prekvapený hosť sa chvíľu rozhliadal po stole a uvažoval, či to vôbec všetko dokáže zjesť.

„Prepáčte,“ otočil sa na čašníka, no ten už znova niekam zmizol. Tomáš sa teda opatrne pustil do jedla.

Od predjedla až po steak, išlo o najlepšie jedlo, čo Tomáš kedy jedol. Ovocná zmrzlina a čokoládový puding ako dezert tomu všetkému dali bodku. Tomáš nie len že všetko bez problémov zjedol, ale dokonca sa ani necítil prejedený. Dokonca sa snáď cítil ešte aj hladný. Uvažoval, či privolá čašníka, no potom si spomenul, že mu o tretej mal ísť autobus.

Pozrel sa na hodinky. Tie však stáli.

„Asi baterka,“ povedal si a skontroloval mobil. Ten sa však odmietal čo i len zapnúť. Cez displej sa niesla veľká prasklina, ktorá tam ešte pred niekoľkými momentami rozhodne nebola.

„Dokelu,“ zahrešil Tomáš a pokúsil sa privolať čašníka. Ten sa okamžite objavil vedľa neho.

„Budem platiť. Ponáhľam sa.“

„Isteže,“ prikývol čašník a na moment zmizol. Prázdne taniere a misky zmizli zo stola tiež, hoci si Tomáš nebol istý, kedy čašník stihol všetko odniesť. Žeby na chvíľu zadriemal? Pán v drahom obleku sa stále napchával lososom a kaviárom a žena v červených šatách stále sedela chrbtom k Tomášovi. Až teraz si všimol, že ani jeden z nich za celý čas, čo tu bol, neurobil nič iné. Pán sa neustále napchával lososom a kaviárom, ktoré sa mu nemíňali, hoci k nemu čašník nechodil. A žena v červených šatách stále iba sedela chrbtom k nemu bez akéhokoľvek výraznejšieho pohybu. Tomáš sa chcel postaviť a osloviť niektorého z hostí, to však už pri ňom stál čašník a podával mu účet.

„Tu to je, pane,“ uklonil sa úslužne.

Tomáš sa začal potiť. Miestnosť odrazu nepôsobila tak útulne, ako na začiatku. Hudba v pozadí vlastne vôbec nebola harmonická a jedlo ktoré zjedol? Čo to bolo zač? Prečo bol napriek všetkým tým chodom stále hladný? Tak strašne hladný? Oveľa hladnejší, ako keď sme prišiel? Prečo sa pán v bielom obleku neustále napcháva, prečo žena pred ním neurobí žiadny, ani len sebe menší pohyb? Prečo mu zastali hodinky a nefunguje telefón? Odkiaľ sa na ňom vzala tá prasklina? Prečo je miesto krásnej vône všade náhle taký puch?

Tomáš sa nadýchol a pozrel sa na účet. Miesto lístku sa pozeral do zrkadla. Až vtedy pochopil, prečo sa podnik volá Vydesený výkrik.