Výskumné centrum bolo obrovské. Nikdy by som si nemyslel, že pod budovou pobočky je niečo také. Vykročil som z výťahu a kráčal k Cederovi. Po oboch stranách som mal sivý múr do výšky asi dvoch metrov. Celé poschodie bolo práve o tie dva metre vyššie ako dvere výťahu, takže keď som kráčal musel som naťahovať krk aby som aspoň čiastočne ukojiť svoju zvedavosť. Svetlá zabudované v strope dokonale osvetľovali každý kút. Celá miestnosť mala kruhový pôdorys. Na sivých stenách, pri stoloch a v okolí rôznych elektronických zariadeniach, o ktorých som nemal ani potuchy načo môžu slúžiť boli zabudované monitory. V strede miestnosti bol Cederov stôl, ku ktorému viedlo z oboch stranách od výťahu točité polkruhové schodisko, takže Cedel mal dokonalý prehľad o tom kto prichádza. V miestnosti vládol na prvý pohľad nekontrolovaný chaos. Ľudia pobehovali sem a tam , od jedného stola k druhému a na niečom sa dohovárali. Mnohí odchádzali jednými z troch oceľových dverí preč. Na každých dverách bol iný farebný pruh. Dvere vľavo mali modrý pás, tie v pravo zasa žltý. Dvere, ktoré boli priamo predo mnou boli červené. Keď som stúpal po schodoch vyššie objavil som, že sa tu nachádza množstvo stolov pri ktorých niečo horlivo skúmali, pre mňa doteraz neznámi ľudia. Bol som z toho dosť prekvapený. Doteraz som si myslel, že poznám veľkú väčšinu zamestnancov, ale ako som sa práve presvedčil nie je tomu tak.

"Chcel by som sa...."

"Nechcem počuť žiadne výhovorky, ktoré by aj tak neospravedlnili tvoje meškanie."

Ceder ani nezdvihol hlavu keď to hovoril.

"Práve si vyčerpal svoju jednodňovú dovolenku."

Stál som pred jeho stolom, zatiaľ čo mal stále hlavou ponorený v papieroch. Pomaly prikyvoval a niečo si zaškrtol. Začínal som mať zvláštny pocit, že mi niečo uniklo. Ako keby som mal niečo vedieť, niečo čo by som mal v túto chvíľu robiť a nie len tak hlúpo stáť pred stolom muža, ktorý si ma už nevšíma.

Ovládla ma nádej keď zdvihol hlavu. Jeho pohľad, ktorý sa ma pýtal čo tu do pekla ešte robím, ma však opäť vrátil do reality.

"Čo ešte chceš?" Opýtal sa a v jeho hlase som zachytil narastajúci hnev.

"No... ja... neviem čo mám robiť."

Oprel sa oboma rukami o hranu stola a pomaly sa zdvíhal. Vtedy som mal pocit, že v tejto práci práve končím.

"Ty si nečítal správu?"

Snažil som sa tváriť prekvapený, čo som aj v skutočne bol.

"O žiadnej správe neviem." Odvetil som.

Klesol do kresla a dlaňami si zakryl tvár.

"Takže ty si nedostal správu a preložení a o tvojej novej práci?"

"No, pravdu povediac dostal som len list o tom, že sa mám dnes zapojiť do príprav na nejakom novom projekte. Potom ste mi volal vy, že mám dnes prísť a to je všetko čo o tom viem."

Ceder zaklonil hlavu a znudene vydýchol.

"No dobre, nemám čas ti teraz všetko vysvetľovať. Nastali isté zmeny. Choď do informačného centra, tam sa dozvieš všetko potrebné."

"A ako..."

"Stačí keď pôjdeš po žltej značke, určite poznáš žltú farbu však?" Odpovedal mi skôr ako som stihol otázku dokončiť.

"Áno, žltú poznám". Odvetil som, ale jeho hlava už bola opäť nad výkresmi.

Zhlboka som sa nadýchol a vykročil smerom v dverám.

Snímač zaznamenal pohyb a otvoril dvere. Vošiel som do chodby, na ktorej podlahe,z liateho betónu, bola žltá čiara hrubá asi 15 centimetrov. Dvere sa s miernym šúchavým zvukom zavreli. Všetko zrazu stíchlo. Zvuky, ktoré vznikali v miestnosti za mnou som počul už len tlmene akoby prichádzali z veľkej diaľky. Chodba sa po pár metroch rozdeľovala, ale žltá farba mi nedávala možnosť výberu.

Snímač zaznamenal pohyb a dvere sa otvorili. Vkročil som do malej miestnosti. Predo mnou bol pult s monitorom a hŕbou papierov. Keďže sme sa nachádzali niekoľko metrov pod zemou nebolo prekvapením, že tu neboli žiadne okná. Začínal som mať zvláštny pocit. Bol som v podzemí asi len hodinu, ale začalo mi chýbať denné svetlo.

Pristúpil som k stolu a oprel sa o jediné voľné miesto. Trochu som sa naklonil a pozrel cez kopu papierov. Na otočnej stoličke potiahnutej čiernou kožou s veľkým operadlom sedel chlapík s blond vlasmi, malými očami a širokým nosom. Nohy mal vyložené pred monitorom a spal.

Pousmial som sa nad tým, čo by asi urobil Ceder, keby ho tu takto našiel.

Zosunul som mu nohy zo stola a tie ako kamenne dopadli na zem. Prudko sebou trhol zažmurkal a vyskočil na nohy.

"Ehmm... Prepáčte pane, ja som sa práve zamýšľal nad..."

Chvíľu sa na mňa udivene díval a potom dodal.

" Tak moment, ty nie si Ceder."

"Nie, to máš pravdu", odvetil som s úsmevom.

Mierne si vydýchol, ako keby mi až do poslednej chvíle neveril a opäť spadol do kresla. To pod náhlou záťažou mierne zavŕzgalo.

"Tak čo chceš? Nemám čas. Musím toho ešte veľa urobiť."

V duchu som sa zasmial. No to ti verím, spánok zaberie veľa času, ale nevyslovil som to nahlas.

"Poslal ma tu Ceder aby..."

"Aby si ma kontroloval čo?! Ten starý pes, myslí si, že sme jeho otroci alebo čo?! Veď už ani neviem či je deň alebo noc. Som tu zavretý v tejto pasci už celé veky."

Utrel si pot z čela a ja som si uvedomil, že je tu skutočne dosť teplo.

"Radšej, ako o to čo robím, by sa mal postarať o tú prekliatu klimatizáciu. Už viac ako týždeň nefunguje."

Opäť sa na mňa zadíval.

"Si tu preto?"

Nadýchol som sa na odpoveď, ale on pokračoval ďalej.

"Nie, nie, určite tu nie si preto. Nikoho nezaujíma, že je tu ako v pekle. Nikto tu aj tak nechodí a ja som všetkým ukradnutý."

"Tak čo vlastne chceš? Už som ti hovoril, že mám strašne veľa práce."

"Poslal ma Ceder aby..."

"To si už hovoril"

Začínal som s ním strácať trpezlivosť Jeho pohŕdavý tón ma znervózňoval.

"Prišiel si ma skontrolovať čo robím? No jasné, to ma mohlo hneď napadnúť."

"Nie! Neprišiel som preto, aby som ťa kontroloval!" Nechýbalo veľa aby som stratil nervy.

Podozrievavo zdvihol obočie a mierne sa rozhliadol, ako keby ho niekto mohol v tejto malej miestnosti bez okien a s jednými dverami počuť.

"Tak o čo ide?" Jeho záujem bol odrazu neprehliadnuteľný?

Olízal si pery a naklonil sa bližšie cez kopu papierov. Niektoré sa zošuchli na zem , ale to ho vôbec nezaujímalo.

"Takže o čo ide? O nejaké informácie?"

Záujem odrazu vzrástol aj u mňa. Informácie o tomto všetkom ma vždy zaujímali, ale nikdy sa nenašiel nikto, kto by ich mal vo väčšom množstve.

Dúfal som, že môj záujem nebol taký očividný ako jeho.

Naklonil som hlavu na stranu.

"Áno. Ide aj o informácie", šepol som aj keď som dobre vedel, že ma nikto nemôže počuť.

"Ale teraz potrebujem, aby si mi povedal čo mám vlastne robiť. Ceder ma poslal za tebou, vraj vieš o všetkom.

"To je pravda, pravda." Ja viem veľa vecí.

Sadol si do kresla, prečesal si rukou vlasy a začal niečo horlivo naťukávať na klávesnici.

" Aké máš zaradenie?" Opýtal sa a zdvihol hlavu.

Môj nechápavý pohľad mu dal jasnú odpoveď. Znudene si vzdychol.

"Tak mi daj aspoň osobné číslo."

156MM969K0. Nikdy som presne nechápal načo mi bolo také dlhé osobné číslo a čo znamenalo, ak vôbec niečo. Robilo mi problém si ho aspoň zapamätať nie to ešte ho skúmať.

"Tak tu to máme. Max Greorgopus." Prekvapene zdvihol hlavu.

"Moja mama pochádzala z Grécka." Odvetil som na jeho nepoloženú otázku.

"No veď mne je to v poctate jedno," pokračoval, " takže Max, podľa tohto tu by ste mal pracovať v archíve."

"Čože?!"

Neveril som vlastným ušiam. To všetko kvôli archívu? Nechcel som tomu veriť. Mal som dostať konečne príležitosť a namiesto toho ma zašili do archívu?

"No áno. Tu to je jasne napísane. Mate pracovať v archíve a zabezpečiť, aby sa všetky údaje o priebehu výskumu zachovali. Nuž, prácu si nevyberiete, ale mohli ste skončiť aj horšie."

No to by som chcel vedieť ako , pomyslel som si.

"A kde sa ten archív vlastne nachádza?"

"Kúsok odtiaľto. Chodba, ktorou ste sem prišiel, sa rozdeľuje. Nemôžete netrafiť. "Prajem príjemný deň."

Vyšiel som z miestnosti a pocítil som príjemné ochladenie. Naozaj tam bolo strašne horúco. Tak toto boli tie zmeny o ktorých Ceder rozprával? Sklamane som kráčal chodbou a rozmýšľal nad tým, aký som bol naivný. Myslel som si, že sa od úradníckeho stola dostanem do výskumu a konečne niečo dosiahnem a nakoniec som sa dostal od jedného stola k druhému. Rozdiel bol len ten, že predtým som mal aspoň okná. Pousmial som sa nad svojou domýšľavosťou a zastal pred dverami. Po priložení svojej osobnej karty na čítaciu hlavu sa dvere otvorili a mňa privítal zatuchnutý vzduch. Dvere sa zavreli a ja som sa ocitol v mojej kancelárií, pracovni, a len čas ukáže v čom ešte.

***

Pomaly som otvoril oči. Bol som úplne vyčerpaný. Všetko bolo rozmazané a nič som nechápal. Biely fľak sa priblížil a zdvihol mi hlavu. Až vtedy som si uvedomil, že je to nejaká postava. Pridržal mi otvorené viečka niečo povedala a odstúpila. Snažil som sa rozmýšľať. Snažil. Ale nemohol som.

Nemyslel som na nič. A ak predsa len na niečo neuvedomoval som si to.

Nekontrolovane som hádzal hlavou z jednej strany na druhú ako opitý, ktorý nevie odhadnúť silu, vkladajúcu do pohybov. Chcel som hovoriť, ale nedokázal som to. Kedy dýchanie nebolo reflexívne určite by som sa zadusil. Nedokázal som vôbec nič. Moje upírske schopnosti mi boli teraz viac na obtiaž ako na prospech. Zahŕňali môj mozog stovkami informácií pocitov a vnemov, ale ten ich nedokázal pochopiť.

Počuj som hlasy, ale nerozumel som čo hovoria. Postava sa opäť priblížila. Stála predo mnou pár sekúnd a niečo robila pri mojej ruke. Bol som prekvapený tým, že som dokázal pochopiť bolesť, ktorú som pocítil. Bolesť... Tú som necítil už veľmi dlho. Prudký impulz svalov a nervových zakončení, ktorý zaplaví mozog a ten dá človeku jasne najavo, že by mal s danou situáciou rýchlo niečo robiť. Nikto ju nemá rád a predsa ju niekto vyvoláva umelo a zámerne, aby uspokojil vlastné zvrátené túžby. Človek má toľko slabostí. Bolesť je jedinou vecou, ktorej sa všetci ľudia boja. Aj keď si to nie všetci vedia priznať, a niektorí si to ani neuvedomujú, nikto nechce, aby bolesť prišla a predsa je neustále prítomná v ich životoch. Často ju spôsobujú iným zámerne, z pomsty. Nie je to len fyzická bolesť, ale aj duševná a tá dokáže u slabých jedincov zanechať väčšie jazvy, ako tá fyzická. U upírov je to úplne inak. Duševnú bolesť nepoznáme, nemáme výčitky svedomia. Je to možno spôsobené tým, že naša duša je skazená, alebo presnejšie ani nie je? Fľak sa opäť zmenšil a ostal stáť.

Vtedy som niečo ucítil. Tá vôňa. Tak zvláštna vôňa, tak jemná a predsa taká výrazná. Tak známa a predsa taká tajomná. Nebol som si istý či to cítim naozaj, alebo je to len výmysel môjho mozgu.

Nevedel som čo sa deje, ale postupne som začínal vnímať aspoň vlastné telo. Ale ani nie tak ako sám seba som si uvedomil bolesť. Pulzovala celým mojim telom. Bol to však len zlomok bolesti, ktorý môžem pocítiť a vedel som, že sa uzdravím za pár dní. Ako človek by som už asi bol dávno mŕtvy, ale upír v mojich žilách mi dodával silu.

"Aaaa, kde som?" Bolo jediné čo som s vypätím všetkých síl dokázal vysloviť.

Hlas, ktorý som počul ku mne prichádzal akoby z veľkej diaľky alebo hĺbky. Biely fľak opäť narástol a postupne som dokázal na krátku vzdialenosť zaostriť zrak natoľko, aby som spoznal osobu, ktorá nim bola. Biely plášť, ktorý mala rozopnutý a pod, ktorým mala čierne tričko končil na stehnách. Zasunula si neposlušné vlasy, ktorej jej spadli pred oči za ucho a usmiala sa.

"Ahoj Max. Dlho sme sa nevideli, ako sa máš?" Jej nežný hlas sa ozýval v mojej hlave a ja som nedokázal uveriť, že je to skutočne ona. Teda skôr ako nedokázal, nechcel. Nebolo to predsa možné, veď bola mŕtva. Ale tá vôňa, ten hlas. Musela to byť ona. Hľadel som jej priamo do očí. Do tých krásnych hlbokých očí ako tisíckrát predtým a vedel som, že je to ona. Zrazu som mal zvláštny pocit na zátylku. Bol to strach. Stála tam v bielom plášti a usmievala sa na mňa. Krásna ako keď som ju videl naposledy.

"Laura ..."

***

Čas plynul a ja som sa pomaly, ale isto, zmieril so svojou úlohou v tejto hre. Moja práca ako som zisťoval mala aj isté, pre mňa neoceniteľné, výhody a to hlavne v prístupe k informáciám. Ako archivár som mal prístup prakticky ku všetkému čo sa len okrajovo týkalo projektov a laboratória.

Väčšinu času som trávil v mojej pracovni. Po mojom prvom príchode sa tu toho dosť zmenilo. Predtým ako som tu začal pracovať slúžila táto miestnosť ako skladisko nepotrebných dokumentov. Či už boli dôležité alebo nie všetko čo sa práve nepotrebovalo končilo tu. Keď som sa snažil tieto veci aspoň trochu roztriediť objavil som pracovné dohody, záznamy zo starých akcií, hlásenia o podozrivých osobách a dokonca aj príkazy k likvidácií, samozrejme všetko s podpisom a overením o ich správnosti a platnosti. Bolo to veľmi zaujímavé nachádzať tieto, v poctate tajné spisy, o ktorých vedia len kompetentní, nehovoriac o tom, že tieto veci tu nemali čo robiť. Iba hrubé roztriedenie mi zabralo asi mesiac pričom Ceder mi stále posielal nové informácie a očakával odo mňa, že ich okamžité spracujem. Trávil som v podzemí, ako som svoju novú prácu nazval, celé dni, ale na prekvapenie mi to vôbec nevadilo a dokonca by som mohol povedať, že ma to bavilo.

Ako každý piatok aj tento som sedel v podzemí a kategorizoval staré spisy. Miestnosť bola väčšia ako som si na prvý pohľad myslel. Asi meter a pol od dverí som mal svoj stôl s počítačom, lampou a telefónom, ktorý slúžil ako vnútorná linka laboratória. Nedalo sa s ním dovolať nikam inam. Za stolom sa v pravidelným asi metrových intervaloch nachádzali vysoké železné konštrukcie, ktoré sa využívali ako police. Boli otočené na dĺžku keďže miestnosť mala na šírku len niečo cez päť metrov. Na dĺžku to však bolo cez dvanásť metrov. Bol to obrovský priestor. Niekedy som mal pocit, že police sú nekonečné. Steny boli sivé ako všetky v laboratóriu. Na strope boli lampy umiestnené presne v uličkách takže celá miestnosť bola dokonale osvetlená.

Pri neustálej práci človek ľahko stratí pojem o čase.

Sedel som za stolom a zakladal posledné dokumenty do krabice s názvom Hlásenia A-G. Keď som založil posledný spis zobral som krabicu a vykročil k policiam. Vošiel som do druhej uličky a kráčal , prezerajúc si už založené spisy či sú správne označené a založené, keď náhle zablikalo svetlo. Zastal som pozrel sa na lampu a tá v tom momente úplne zhasla. Znudene som vydýchol a otočil sa smerom k dverám. Takýto výpadok bol v poslednom čase dosť častý jav. Nikto presne nevedel prečo sa to stáva práve v piatok okolo polnoci. Aj keď na druhú stranu aspoň som vedel presne koľko je hodím. Po tme som prišiel k stolu. Bolo to trošku desivé, ale zároveň úžasné. V dokonale tichej a tmavej miestnosti sa ozývali len moje kroky. Pousmial som sa a započúval do miernej ozveny vlastných krokov. Celú miestnosť som už dokonale poznal takže som nemal problém trafiť po tme ku stolu. Položil som krabicu na zem a chcel ďalej pokračovať k dverám keď sa opäť rozsvietilo.

"To si snaď robíte srandu?" Povedal som s mierne zodvihnutou hlavou.. Zohol som sa a zodvihol krabicu, otočil sa na päte a kráčal k druhej uličke. Prišiel som k voľnému miestu a vložil krabicu s názvom Hlásenia A-G smerom k sebe. Vtedy sa miestnosťou ozval hlas.

" Max? Max si tam?" Bolo to skôr šepkanie ako normálny hlas. Najskôr som si myslel, že sa mi to zdá ale šepot sa ozval znovu teraz o poznanie naliehavejšie.

"Max !" Okamžite som spoznal, že to nemôže byť nikto iný ako Christ z informačného..

Rýchlo som vykročil k telefónu a zodvihol ho.

"Áno počúvam."

"Bože Max, kde si bol? Už som chcel ísť za tebou."

Aj keď som s ním rozprával stále šepkal

"Zakladal som nejaké spisy, čo sa deje?"

"Čo sa deje? Ako to myslíš čo sa dej, si si nevšimol ten výpadok?"

" Samozrejme, že som si ho všimol."

"No? Tak ako môžeš byť taký kľudný? Dnes to bol už siedmy pokus. A možno to už nebol len pokus."

"O čom to hovoríš?"

"Nazývame to výpadok ale, ja viem že je to štart. V červenom sektore nepretržite pracujú na niečom veľkom. Zatiaľ viem , že to má niečo spoločné s genetickým materiálom. Vieš o tom, že pred mesiacom sa skupine A-3 podarilo zneškodniť upíra?"

"Áno o tom vie každý, je to veľký úspech, ale nechápem..."

"A oni ho teraz skúmajú. Chcú vytvoriť vlastných upírov."

"Chris to je šialené. Nikdy by na to rada nedala súhlas a ty to dobre vieš. A ako si sa vlastne dozvedel o tom, že.."

"Rada možno nie, ale Ceder s tým nemá problém. Toto je jeho územia a robí tu viacero projektov na vlastnú päsť to predsa vieš."

"Chris, dokonca ani Ceder nie je taký blázon, aby sa s niečím takým zahrával."

"Ale je , ja ho poznám dlhšie ako ty. On je schopný všetkého stále častejšie prestáva brať ohľad na priority Bratstva a pracuje na vlastných veciach."

"A más na to dôkazy?"

"Zatiaľ nie, ale Max sme jediní, ktorí to môžu dokázať."

"Ale ako? Do červeného sektora sa nikdy nedostaneme a to dobre vieš."

"Možno tie teraz, ale keď zistíme čo znamenajú osobné čísla pracovníkom, žiadne dvere pred nami nebudú zatvorené."

Svetlo opäť zablikalo a zhaslo. Položil som hluchý telefón a tentoraz som už pocítil skutočný strach.