„Ak to nezješ, rozdeľ sa,“ hovorila vždy mama a dnes som si na to musel spomenúť, keď moja batožina takmer neprešla váhovou kontrolou. Určite toho pribalila potajme viac. Ach, balast. Ale nikdy som nebol veľký jedák. To skôr môj brat. Je na vzdušnej plavbe už tri mesiace. Po štvrtýkrát. Ale sú tam pridlho. Máme im ísť na pomoc. Preto hangár od rána žije. Cvendží náradie a bzučia vozíky. A obďaleč stoja rodičia. Vždy sa chodili lúčiť s bratom. Dnes so mnou.

Ja som vraj skôr filozof. Neviem, prečo to ľudia hovoria. Či preto, že som útly, alebo preto, že málokedy sa mi podarí aj nahlas povedať, čo si myslím. Nech. Toto je môj prvý let a som z toho nervózny. Asi preto priťahujem problémy. Hneď ráno zlyhal motor. Alebo som skrátka smoliar. Určite viac než filozof.

„Všetko je v poriadku, štartujeme o 30 minút,“ zahlásil chlapík, čo si do handry s olejovými škvrnami utieral ruky. „Tomas už vezie bomby, naložíme ich a odlietame.“

„Pomôžem vám nakladať, pane,“ napriamil som sa. Potľapkal ma po pleci a odsunul nabok.

„Len oddychuj, chlapče, na nosenie sú tu iní.“

Núka sa otázka načo tu potom som – pomocná sila, ktorá oddychuje... Ak tu nie som ako pomocník, som tu ako čo? Ako filozof?

Je to tu. Opúšťam svoje miesto na schodoch, mávam rodičom ako v prvý deň školy a odlietam niekam, kde netuším, čo ma čaká. Chodím pomedzi posádku, ktorá má plné ruky práce s vedením našej vzdušnej lode. Nie som tu na nič.

„Kristian, poď sem, pozrieš sa na toto?“ volá ma asistentka kapitána a ukazuje mi more čísel na rozľahlej blikajúcej ploche pred sebou.

„Pozerám sa,“ oznamujem jej, lebo netuším, čo iné by som mal povedať. Možno ešte: „Čo potrebuješ vedieť?“

„Vieš určiť polohu lode D 567?“

„Prosím?“

„Potrebujeme lokalizovať – aspoň približne – možný výskyt lode po strate jej signálu pred ôsmimi dňami. Za predpokladu slabších vzdušných prúdov, ktoré v posledných dňoch viali, by si mohol vypočítať...“

„Kristian!“ Pozrel som kapitánovým smerom.

„Ukáž, kde je tvoj brat,“ rozkázal mi.

„Tu,“ pokrčil som plecia a zapichol prst na bod v blikajúcom mori.

„Vďaka,“ kývol mi kapitán a mohol som odísť.

„Keď ste povedali, že sme to s tým mumákom vyhrali, myslela som, že je to matematický génius na trajektórie predpokladaného doletu.“

„Vyhrali, Bella. On je z tých dvojčiat, čo sa navzájom cítia.“

„A toto je všetko, načo sme ho potrebovali?“

„Všetko.“

"Tak to je dosť veľký balast na palube, nemyslíte?"

"Nemyslím. Bez neho, by sme ich hľadali asi tri mesiace. Pri veľkom šťastí."

Bella zostala ticho.

"Mimochodom, balast bol náklad, ktorý za čias Kolumba, pred deväťsto rokmi, prevážali lode len preto, aby neboli príliš ľahké a neprevrátili sa v búrkach," poznamenal som od dverí.

Neviem prečo, ale Bella na mňa škaredo zazrela.

* * *

„Čo tu robíš, Kristian? Už si pomohol.“

„Pane, poďte sa pozrieť na toto...“

„Na čo? ...čo? Čo to robíš? Zbláznil si sa? Prečo si ma tu zavrel?“

„Pane, navrhujem manéver.“

„Aký manéver? Čo to robíš? Šibe ti? Už aj vypadni z môjho kresla!“

„Nie, pane. Môj brat s posádkou nie je v zajatí ozbrojených síl, ale hladujúcich.“

„A preto si vypustil všetky bomby do vody? A čo chceš teraz robiť?“

„Dáme im jedlo a oni nám dajú našich ľudí.“

„Toľko jedla nemáme.“

„Žiaľ, máme, pane. Ale našťastie už sa s ním nemusíme zaťažovať. Viete, naša mama nemá mieru. Vedeli ste, že pred štyristo rokmi za vojny vyhadzovali z lietadiel čokoládu? Tá by sa teraz hodila...“

„Tebe buď kazajku, alebo medailu, chlapče,“ pousmial sa kapitán krútiac hlavou.

„Ak to nezješ, rozdeľ sa,“ pousmial som sa ja a potiahol som páku.