Nebo na zemi sa mi hnalo hlavou a prijemne sa odrzalo od cinknuti milionov

vyriacich iskier v tonoch hudby, a pribehy sa vynarali, v jednej sekunde aj

niekolko stoviek...

"playback complete", "media ejected" ... zaburacalo do mojho sveta a tento

vykrik ma priviedol naspat... a ticho... prehravac hudby stichol...

zero...nic...

Snazim sa sustredit na jeden z pribehov, "nebo na zemi" myslienka mi ako

transparent sice stale este viri hlavou ale tentokrat vraza klin do miesta

zabudnutia, a neuprosne mi ukazuje, ze realita sa vracia a nebude prijemna.

"Zuchhh"... Dole schodmi, chodbou medzi apartmentmi niekto velmi pomaly

schadzal,

"asi ide sakramentsky pomaly" ozval sa mi mozog.

A napada ma - to bude nejaky stary clovek.

Hlavou mi prebiehaju obrazy tisicok starych ludi...zvraskavene tvare,

skrcene postavy... ziadny z tej tisicky mi nesedel na zvuk topanok

suchajucich sa po chladnom betone. Nikto tu predsa uz nebyva. Vyradene

apartment budovy mimo mesta. Prec od trafiku, a vtedy mnou presiel strach.

Uvedomenie, ze to je len moj sluch pod vplyvom SIO a vsetko vnima

spomalene. "zuchhh" - pocujem jeho dalsi krok...

Lezim rovno za dverami, po tom ako som si kvapol SIO pod jazyk, som sa uz

dalej nedokazal dostat.

Nechcem rozmyslat nad starcom. Ale mysel sa mi ubera stale tym istym smerom.

Stve ma, hrozne ma stve, ze som neprepol hudbu na opakovany playback.

Stacilo by sa ozvat, ale nedokazem sa sustredit na to aby som dokazal nieco

suvisle povedat.

Everywhere Ovladac by ma nepochopil.

Zvuk krokov zastal rovno za dvermi a to co sa nasledovne stalo ma desivo

prekvapilo. Niekto za dvermi stal a pomaly dychal, jeho nadychy boli

neuveritelne pomale a moja mysel zabudala na strach a chytala sa ich ako

piesne. Piesne na ktorych by sa mohla viest dalej. Do vysin pribehov.

Myslel som si, ze tieto okamihy trvali minimalne hodinu, ale najskor to bolo

len 10-15 sekund. Niekto za dverami sa rozhodol sklonit hlavu az uplne k

zemi, do skary medzi zemou a dverami, na moju uroven.

A hlasom, ktory vlieval chlad do srdca, zaznelo: "Pocujem Ta Wez, pocujem Ta

umierat"...

Sio, bola droga skonstruovana na baze skracovania mozgovych ciest. Vyvinuta

chemikalia bola nieco ako dokonaly program. Ovplyvnovala najma rychlost

jednotlivych neurotransmiterov a ukazovala im rychlejsie spojovacie cesty.

Nie celkom najnovsi typ ale velmi ucinna v spomalovani casu a preto velmi

popularna. Vyborna latka pre kazdeho, poskytujuca predlzene pohodlie a

zazitky. Vela z jej konzumentov zazilo niekolkonasobne viac pod vplyvom

tejto drogy, nez v realite. A ta v roku 2127 nebola najveselsia. Droga, mala

v sebe kodovany stop. Podobne ako dneska uz kazda z PR - popularnych realit.

Ktokolvek vsak stal za dverami, akurat splachol jedine prachy co som dokazal

zohnat za posledny tyzden.

Sposobom, tonom a faktom, ktory do mojho sveta zaznel tak, ze moja mysel sa

len v slove "umierat" zdrzala snad pol SIO dna, poslal ucinok drogy do stop

varianty naprogramovanej tak aby sa ucinok drogy okazite anuloval.

Neurotransmitery sa vracali do povodnej rychlosti a spomalovanie sveta mi

hnalo krv do oci, a tlak mi isiel roztrhnut hlavu. Vedel som ze ucinky

stopky su velmi neprijemne, ale len z rozpravania. Teraz som ich vsak zazival

a vedel som ze ja ak to prezijem, sa ich ani radsej nikomu nebudem snazit

popisat.

Vratil som sa do reality, tak ak predtym bolo vsetko prijemne pomale, teraz

vsetko letelo. Uvedomil som si, ze niekto musel byt za dverami. Niekto kto

stopol Sio a vedel ako vznietit spravnou kombinaciou slov strach do mojej

mysle. Strach bol trigger. Sio bol programovany na strach. A nez by sa

clovek mal nekonecne hodiny zaoberat strachom a trebars pri tom aj zosaliet,

Sio bol designovany zahaltovat kazdy naznak bad tripu.

Postavil som sa, opierajuc o vsetko v dosahu a otvoril som dvere, nikto tam

nebol.

"What the hell" - v duchu som zanadaval.

A nadavajuc som sa dosuchal do sprchy. Pustajuc ladovu vodu, ma napada, ze

toto bude asi jedine co ma v tomto momente preberie.

"Nebo na zemi" - zaznel flasback kdesi na backgrounde mojich myslienok.

"Pekne skurvene nebo" - bolo jedine co som dokazal v tomto momentne s

ladovou vodou na perach dostat zo seba.

Leziac v termo posteli, udrzujucej teplotu tak aby sa ta moja vnutorna

dostala do noriem prijemneho oddychu, napadlo ma ci som si toho dotycneho za

dverami nevymyslel ja sam.

Nevedno. Mozno pud sebazachovy. Mal by som so Sio uz skoncovat. Nie je to

navyk. Navyk bol zakazany niekolko generacii dozadu a nakolko dnes sice

mozno zohnat aj navykove drogy, tie su len v podzemi, a ty co ich beru nie su

scanovany. Akykolvek navyk je dneska lahsie detekovatelny ako cokolvek ine.

Navyk su len prilis pouzivane na urcitu specificku vec zamerane mozgove

cesty a to je dneska meranim cez MRi scanre a neuronovu priepustnost velmi

jednoduche zistit. V nasej spolocnosti nepozname nikoho z navykom, ale aj

tak, asi by som mal uplne prestat so SIO. Aj velmi zriedkave a obcasne

pouzivanie zda sa k nicomu nevedie.

"Asi podvedomie ma sameho poslalo naspat." - rozmyslam nahlas.

"Ehm...Ehm... Wez... Kde na to chodis?" - ozval sa hlas, ten spoza dveri,

tentokrat priamo za mojou hlavou, aj ked uz zdaleka nie tak neprijemne

znejuci.

Vyletel som s postele ako blesk. Predo mnou stala postava, maleho, hm...

niecoho... Nesiahal mi ani po kolena. Ale mal obrovsku mudrost v oku.

"Shit on ma len jedno oko?"... v duchu som sa zasmial...

... Avsak jeho pohrdavo a zaroven vzneseny typ pohladu ma prikoval,

lebo v nom bol kus pravdy a tiez som vycitil, ze vie o mne viac nez si myslim.

Ze asi z nejakeho dovodu vie aj to, na co som ja uz zabudol....

"Wez, sadni si";

a ja neschopny slova, a mysliac... boze, som stale este v SIO??? Som sadol

na kraj postele.

Nesmiem sa ho bat. Virilo mi hlavou... stale som este v Sio. Nech je to

cokolvek, neexistuje to. Uzasne.

Sio.. Sio... Genialna droga, genialna davka.

"Zo Sio-Dream si vystupil presne 25 min a 34 sekund dozadu. Stop som zvolil

po tom ako som ta uviedol do hypnozy. Spominas si na spomalene dychanie a

potom na nahly strach?" - tento fakt nasledovalo uchechtnutie zo zlto

lemovanych pier mojho navstevnika.

Napadlo ma, ze bud ma naozaj pravdu, alebo som este lepsiu halucinaciu nemal.

Okom som zavadil na miesto pri dverach, kde by som mal stale este lezat,

nikto tam nebol.

"Kto si?" bolo jedine co ma napadlo sa spytat.

"OK, mozete to vypnut"...zaznelo... a este...

"Ja, som ty", bolo posledne co som pocul.