Ó Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi ! Velebu svoju rozprestrel si nad nebesá.

ŽALM VIII/2

Ďakovať budem Hospodinu celým srdcom a rozpoviem všetky Tvoje divné skutky.

ŽALM IX/2

"Kto som ?" môj hlas znel neisto, ale pevne.

"Minulý týždeň som mal osemnásť rokov. Sľúbili ste mi, že po prekročení tejto vekovej hranice sa to dozviem." Chvíľa ticha.

"Podľa zákona mam právo vedieť kto som !" Moji strážcovia, alebo opatrovníci, ako sa sami označovali sa na seba pozreli.

"Áno R4c, podľa zákona áno. Dosiahol si vek, kedy sa to dozvieš. No my sami to nevieme. Ani tvoje skutočné meno nám nie je známe. Vie to iba Najvyšší a iba on môže dať podnet k procesu ohľadom tvojho zasvätenia. Ale uisťujeme ťa, že to bude už veľmi čoskoro".

Prešli mi po tele zimomriavky. Tak predsa. Vydržať, len ešte chvíľu vydržať a potom sa môj život zmení. K lepšiemu. Všetko pôjde ľahšie.

"Dobre. Týždeň, dva, to už je jedno, keď som vydržal tak dlho." Násilný úsmev a pobral som sa do svojej izby na druhé poschodie.

V izbe bola zima, ale mňa hrial slastný pocit. Hodil som sa na posteľ a zatvoril oči. Pred vnútorným zrakom sa mi začali premietať udalosti posledných týždňov. Všetko to začalo, keď ma sem preradili z bloku B 42. Môj život je veľmi jednotvárny. Von z nášho komplexu ma ešte nepustili. Iný život ako tu nepoznám, dokonca sú obdobia, kedy ani neverím, že je a môže byť aj niečo iné. Tých čo pustili sa však už nevrátili. Môže to znamenať iba jedno. Tam vonku je krajší život !

"Takže R4c minulý týždeň dosiahol 18 rokov," povedal Najvyšší.

"Presne tak," odpovedal riaditeľ. Najvyšší sa zamyslel.

"Takže prišiel čas, kedy sa má dozvedieť pravdu. Bude to pre neho tvrdé, ale zaslúži si to. Na budúci týždeň usporiadame proces," povedal Najvyšší a poškrabal sa na brade.

Prebudil som sa. No teda pokiaľ to možno vôbec nazvať spánkom. Už ubehol týždeň od posledného rozhovoru s dozorcami a nič sa nezmenilo. Začínam upadať do ľahkej letargie. Sužujú má strašlivé stavy úzkosti. Spávať skoro nedokážem a ak áno, neviem vstať ráno z postele. Rozmýšľam nad tým, aký to má celé zmysel. Objavujú sa zase staré známe popudy k voľbe nebytia.

Idem si dať dole kávu, tá mi vždy tak pozdvihne náladu. Obliekol sa som a vykročil na chodbu. Zahol som do dvier vpravo a už si to dával po schodoch.

Káva bola dobrá. Nie som síce žiadny fajnšmeker, vlastne pokiaľ mám pravdu povedať, ide mi iba o kofein. Ale dnes mi naozaj chutila. Zovretie kdesi v hrudníku postupne povoľovalo, zatvoril som oči a vychutnával si chvíľu nerušené ticho.

K strehu ma priviedol až zvuk krokov. Dvere sa otvorili. Stáli v nich dvaja dozorcovia a ešte niekto. Samotný riaditeľ ! Úprimne som zostal zaskočený a zmohol som sa iba na akési : "Hhh, mnoó".

"To ani nepozdravíš riaditeľa ?" vyštekol na mňa dozorca.

"To je v poriadku," povedal riaditeľ.

"Ako sa máme R4c ?"

"Dobrý deň pán riaditeľ," dostal som nakoniec zo seba.

Vidieť riaditeľa totiž vždy znamená veľkú udalosť. Naposledy som ho videl asi pred pol rokom, čo je na tom ale najšokujúcejšie, nikdy s nikým z nás nerozpráva keď sme jednotlivo, ale iba keď sme v skupine. A nikdy nikoho neoslovuje, ako keby sme ani neboli jednotlivci, ale iba masa, kolektív. A mňa teraz oslovil a dokonca ma oslovil mojim osobným číslom !

"R4c, určite ti je známe, že si dosiahol veku 18 rokov a to znamená, že máš prejsť do ďalšieho štádia svojho života. Najvyšší si ťa žiada vidieť. Vieme o všetkých tvojich starostiach. Túžiš sa dozvedieť kto si. Túžiš sa dozvedieť, aké je tvoje skutočné meno. Tajomstvo tajomstiev. A mi ti to teraz umožníme. Ale vedz R4c, že pravda nemusí byť vždy príjemná. Zajtra ťa očakáva Najvyšší. Bude proces."

Nič viac nedodal, otočil sa a spolu s dozorcami vyšiel z miestnosti.

Zostal som nemo stáť. Takže zajtra !

Miestnosť bola veľká. Zariadená bola honosným pozláteným nábytkom. V strede miestnosti bola stolička, na nej som sedel ja. Predo mnou sa rysoval obrovský stôl, aký som ešte v živote nevidel. Za stolom bolo vysoké kreslo a po jeho bokoch ešte dve menšie.

Necítil som sa vo svojej koži. Skúsil som zhlboka dýchať.

Zaznel signál. Postavil som sa.

Dvere sa otvorili a vošli traja muži. Jeden bol v strednom veku a mal zlatom prešívaný plášť. Krátku bradu a vlasy po plecia mal svetlej farby.

Bol to Najvyšší, jeho fotku som videl už nespočetne veľa krát, mali sme ju zavesenú v každej izbe. Ďalší dvaja boli postarší a na hlavách mali plešiny. Oblečení boli v čiernych plášťoch. Ich som videl prvý krát.

Prešli ku kreslám a sadli si. Najvyšší do stredu a čierne plášte po jeho bokoch. Prikývli mi, aby som sa tiež posadil. Všetkých šesť očí boli uprených na mňa.

"Tak tu ťa máme," začal Najvyšší a skúmavo si ma prezeral. "Dnes je deň, kedy sa dozvieš celú pravdu, kto si. To, o čom zatiaľ nemáš ani tušenie."

Prikývol som, ale nerozumel som.

Najvyšší pokračoval : "Pozri sa" a hlavou kývol smerom k stene. Pootočil som sa tým smerom a zrazu sa na stene objavil obraz a na ňom nápis - Príbeh Leona Kuhma.

Čo to má byť ?, pomyslel som si. Hodil som okom k stolu, ale všetci traja sa tvárili zaujatý obrazom, tak som sa teda otočil a čakal som, čo sa bude diať.

Úvodný nápis zmizol a nastúpili ďalšie obrazy. Vyzeralo to na film.

Objavilo sa zdevastované mesto a tanky ako ho bombardujú. Obrovské množstvo tankov. Obrazy sa striedali. Raketový nálet. Bombardovanie. Mučenie, znásilňovanie. Ľudia, ale akí ľudia, vychudnutý až na kosť a z očí im sálal neskutočný des. Bola to hrôza s akou som sa ešte nestretol, dokonca som o nej nemal ani poňatia. Vyzeralo to na vojnu.

Ale prečo mi to púšťajú ? Čo ja s tým mám spoločné ? Ja som sem prišiel kvôli úplne niečomu inému. Prišiel som sa dozvedieť kto som. Ja, R4c.

Už som sa chcel ozvať a opýtať sa, čo to všetko má znamenať, no vtom ma na obraze niečo zaujalo. Bol to muž vo veku asi päťdesiat, šesťdesiat rokov, no niečo sa mi na ňom nepozdávalo, bol mi akosi povedomý. Keď som ho videl, mráz mi behal po chrbte. Na niekoho sa strašne podobal, ale nevedel som ani za nič na svete prísť na koho. Ako keby som ho už niekedy videl.

Ten muž mal obrovský rešpekt a z filmu bolo zrejmé, že za celým tým peklom stojí on. Bolo mi z neho špatne. Ako vôbec môžu takí ľudia existovať ? Na tom človeku sa mi ale stále niečo nepozdávalo. Točila sa mi hlava a bolo mi na zvracanie. Film skončil.

Celý spotený som sa zavrtel na stoličke. Pozrel som sa smerom k stolu. Všetci traja na mňa so záujmom pozerali. Premohol som sa, nemôžem predsa vyzerať ako slaboch. Možno to bola skúška, aby zistili aký mám vzťah k násiliu a či vonku so mnou nebudú problémy.

Najvyšší začal hovoriť vysokým tónom : "R4c, práve si vzhliadol dokument o Leonovi Kuhmovi, beštiálnom diktátorovi z piatej dekády nášho storočia. Tento muž vyprovokoval 3 jadrovú vojnu a priamo jeho pričinením, alebo na základe jeho príkazov zomreli milióny nevinných ľudí. Tento diktátor bol nakoniec zastrelený vlastnou sekretárkou a nikdy nemal príležitosť odpykať si svoje skutky. Takúto krátku a bezbolestnú smrť si ľudia ako on nezaslúžia. Je potrebné, aby bol znovu predvolaný pred spravodlivosť a odpykal si trest. Z toho dôvodu tu stojíš."

"Prosím ?" opýtal som sa.

"Ty to ešte stále nechápeš ?"

"Nie.", odpovedal som úprimne.

"Ten muž si bol ty !"

"Nerozumiem pane, ten muž mal asi šesťdesiat rokov a ja mám iba slabých osemnásť."

Na tvári Najvyššieho sa objavilo niečo ako víťazoslávny úsmev.

"Samozrejme. Si to ty, ale nie v tomto živote. Si to ty v minulom živote. Je to ťažké vysvetliť. Aby sme to dali na správnu mieru, si naklonovaný. Si klon Leona Kuhma. Neverím, že si si nevšimol tú podobu medzi vami. Takto budeš vyzerať približne za 35 rokov."

Tvár mi zbledla a krv mi zamrzla v žilách. Až teraz som si uvedomil že tá tvár, ktorá mi bola tak povedomá som bol skutočne ja !

Nie, to nemôže byť predsa pravda, ja by som takého niečoho nebol nikdy schopný, musela sa stať chyba. Určite došlo k nedorozumeniu. Ale na slovo som sa nezmohol.

"Za všetky tvoje strašné skutky ktoré si vykonal ťa odsudzujeme na doživotie na nútených prácach v baniach na Sibíre," prehlásil veľkolepo Najvyšší.

Môj svet sa zrútil, nechcel som veriť vlastným ušiam. Všetci sa tu zbláznili, ja som nevinný. V živote som nikomu neublížil.

Potom už nastala iba tma. Omdlel som.

Všetko to vypuklo v roku 2038. V počiatočných sporoch ohľadom klonovania nakoniec zvíťazili ekonomické ambície.

Začalo to relatívne nevinne. Zopár domácich maznáčikov, neskôr vytváranie umelých ľudských orgánov, až nakoniec si dal istý arabský multimiliardár a ropný magnát tajne na objednávku vyrobiť klon svojej milovanej dcéry, ktorá zomrela pri dopravnej nehode. Nečakaná druhá jadrová vojna, ktorú spustil krach megakorporácie Coca-coly a následný kolaps na svetovej burze spôsobil chaos.

Hľadal sa nový spôsob ako usporiadať spoločnosť, niekto kto by to dokázal, niekto so skúsenosťami, niekto kto sa už osvedčil.

Po dlhých a vyčerpávajúcich rokovaniach, ktorých sa zúčastnili všetky najvýznamnejšie mocnosti sa nakoniec dospelo k menu - Ježíš.

Proces klonovania nebol obtiažny, stačila nepatrná čiastočka tkaniva a tu spoľahlivo poskytlo Turínske plátno. Urýchlený proces rastu pomocou rádiovej akcelerácie biopsychických procesov nebol novinkou. V priebehu dvoch rokov mladý Ježíš dosiahol veku 30 rokov a bol uspôsobený zasadnúť na post vládcu spojených svetových národov. Nazvali ho Najvyšším.

Na chvíľu zavládol relatívny pokoj, vyzeralo to, že konečne nastane poriadok a svet sa uberie do starých koľají. S niečím sa však nepočítalo.

Ježíš si veľmi rýchlo uvedomil svoje poslanie na zemi, poslanie od otca, božie poslanie, poslanie ktoré ľudstvo presunie do stavu rajského.

Povstaň, Hospodine, vo svojom hneve, zdvihni sa proti zbesilosti mojich protivníkov, precitni kvôli mne. Ty ktorý nariadil si súd.

ŽALM VII/7

Odkedy profesor Gabrelius prišiel na posledné nezrovnalosti v masovom vytváraní klonov bez veľkých finančných nárokov, nič už nebránilo Ježišovi, aby naplnil svoje poslanie. Klonovať sa začalo v masovom merítku.

Ako prví prišli na radu najväčší zo známych bezbožníkov - Markíz de Sade, Nietzsche, Hitlér, Stalin, Crowley, Bush...

Účel bol jasný, vytvoriť klon, potom ho do osemnástich rokov držať v špeciálno-výchovnom zariadení a potom. Potom buď doživotie v niektorom z pracovných táborov, alebo ešte niečo horšie, pomalé doživotné mučenie a podobne. Veda dokázala vzkriesiť všetkých ničomníkov od starého Egypta, cez Antiku, stredovek, novovek až po súčasný kozmovek.

Stačilo len získať nejakú časť z pozostatku dotyčného, čo nebol až taký problém. Väčšina pohrebísk je známa.

Hospodin bude súdiť národy. Súď ma, Hospodine, podľa mojej spravodlivosti a nevinnosti !

ŽALM VII/9

Ježiš si túto vetu z Biblie čítal stále znovu a znovu. Nemôžem zlyhať. Privrel oči a dostal víziu. Pousmial sa.

Áno, naklonujeme všetkých. Všetkých hriešnych. Všetkých hriešnych v histórii ľudstva a tomu verte že nikto nie je bez viny. Nikto neunikne spravodlivému trestu. Ja sa už postarám o to, aby vzniklo kráľovstvo nebeské na zemi.

Posledný súd nastal a ľudia si povedia - "Ó Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi !"...a Ježíš sa iba smial a smial...

--Lialonth--