Tú ženskú, ktorá zaútočila na svoju dcérku s nožom a potom sa sama zapichla našiel manžel, len chvíľu po celom tom horore. Aj napriek prvej pomoci, ktorú jej poskytol, lekár konštatoval smrť. Dcérku okamžite odviezla sanitka, no nakoniec na tom nebola vážne.

Horor sa pre túto rodinu skončil.

Ale skončil naozaj? Pre všetkých?

Peter o sebe vedel, že je senzitívny. Dokáže za istých okolností vidieť to, čo iní poznajú len z filmov. Ak je nejaký predmet, alebo nejaké miesto niečím výnimočné, pozná to. Vo všetkom sú emócie. Silné sú hlavne strach, bolesť, smútok, nikdy nie láska. Akoby len tie mali schopnosť otlačiť sa do štruktúry miesta alebo predmetu, s ktorým mali niečo bezprostredne spoločné.

A o tom nožíku to vedel takmer okamžite.

Samozrejme, istá dávka sústredenosti, dobré duševné rozpoloženie musí byť. Ale ... tento bol obzvlášť ... aký? Ako by to popísal? Obzvlášť silný? Znepokojujúci?

Matka bez akéhokoľvek dôvodu zaútočila na svoju dcérku a potom sa sama zabila. Tak to píšu novinové titulky, v podstate to tak aj bolo.

Choré.

A predsa reálne, ba možno aj logické.

Presne si pamätá, čo videl. Vzal do rúk vrecúško, v ktorom bol nôž a chytil cez igelit do ruky nevinne vyzerajúci jednoduchý biely plast, z ktorého bola urobená rúčka.

Záblesk.

"AAAAA ... Prosííííím, NIEEEE!!! ... len málo svetla ... nahé telo dievčiny ... bráni sa ... starší muž ... bojujú spolu ... nôž švihol vzduchom ... krv ošpliechala zrkadlo ... výkrik prechádzajúci do agónie ... divoký smiech."

Záblesk.

Druhý.

Tretí.

To, čo ju zabilo nebol človek. Bolo prvé, čo ho napadlo.

Pustil nôž a ten spadol na zem. Vystrašene sa na to díval, snažil sa svoje pocity zakryť. Nie veľmi mu to išlo. Takmer okamžite ho rozbolela hlava.

Čo to boli za výjavy?

Čo za zlo?

X X X

Keď sa prípad uzavrel, čo bolo asi po štyroch týždňoch, rozhodol sa vziať nôž k sebe domov a pozrieť sa bližšie na zúbky toho, čo videl vtedy po prvé. Najprv mal pocit, že by to nemal robiť. Tajomstvá, ktoré môže ten predmet skrývať ho môžu prísť veľmi draho. Ani netuší prečo ho takáto šialene paranoidná myšlienka napadla.

... nôž švihol vzduchom ...

Ajajáj! Tie obrazy ho vtedy vydesili. Nestáva sa často, aby sa niečoho tak naľakal. Možno aj to je dôvod, prečo o tom chce zistiť viac. Vlastne ... určite je toto ten dôvod.

... krv ostriekala zrkadlo ...

Živé.

Pôsobivé.

Akoby tam bol.

Akoby bol aktérom tej scény.

Akoby bol obeťou.

Keď prišiel v ten večer domov, deti pravdepodobne už spali. Manželka ešte nie, v obývačke sa svietilo. Asi pozerá televízor, usúdil, lebo svetlo menilo farbu a intenzitu. Bývali v rodinnom dome, ktorý postavil jeho otec.

Nehoda mu ho zobrala. Aj mamu. Oboch rodičov. Mal pätnásť a do detského domova nešiel len preto, že si ho zobrala pod ochranné krídla jeho o šesť rokov staršia sestra. Tá sa neskôr odsťahovala do Ameriky a tak ostal s rodinou sám.

Ale takáto "samota" nie je ani tak samotou. Je to normálny rodinný život.

- Ahoj, ženuška. - povedal a vošiel do obývačky. Hedviga stíšila televízor a darovala mu okrem pozdravu aj pekný úsmev. Chvalabohu, pomyslel si, úsmevy zatiaľ nie sú zriedkavosťou. Dali si pusu.

- Deti už spia?

- No pravda! - pozrela na hodinky - Dobrú hodinku. Aby sme ich nezobudili.

- Čo dobré ide v televízii?

- Nič, ako vždy. Ako v práci?

- Ušlo to. Porozprávame sa neskôr. Idem do sprchy.

- Papa... - zakývala mu a prepla v telke kanál.

Neskôr večer mu do oka padol kufrík, ktorý nosí do práce. Zastavil sa. Ten nôž. Skúsi to už teraz?

Živé, živá nočná mora, strach.

Ale áno. Aj keď iba na chvíľu, ale vráti sa do toho. Hedviga už spí ... kto ho môže vyrušiť? A ozaj, prečo by to malo niekomu vadiť, okrem neho samého? Oni vedia o tom. O jeho citlivosti. Ak ho však niekto vyruší, ak niekto pretrhne tú niť, tak dlho potrvá, kým sa bude môcť znovu sústrediť. Možno to bude musieť odložiť a vrátiť sa k tomu obdeň. Nie je to príjemné, ale frustrujúce. Ako sa hovorí "vedel by vraždiť". Preto takéto veci robí rád o samote, niekde, kde má absolútny kľud. Ten nie je tu zaručený.

Ale nedalo mu to. Keď už cítil, že je kľudný, správne naladený a pripravený, načiahol sa za predmetom. Ešte sa ho ani nedotkol a už pocítil na prstoch príval vibrujúcej elektrizujúcej energie, ktorá obaľovala ten predmet. A keď sa ho dotkol, vzal do rúk, pocítil ako tá energia obalila aj jeho. Akoby sa stal súčasťou toho predmetu. Kosti mu prešpikovala zvláštna nervozita. Hruď mal odrazu ako zaťaženú kameňom. Strnul. Dostával sa hlbšie do akejsi imaginárnej jamy, priestoru, kam prenikal a ktorého jadrom boli všetky tie zaznamenané obrazy. Čím išiel ďalej, obrazy boli jasnejšie, zvuky hlasitejšie, pocity silnejšie...

A všetko ... všetičko tak divne ... znepokojujúce, akoby tam uprostred bolo čosi zlé. Strašidelné. Nebezpečné.

Bol tam.

"Sprcha utíchla.

Len prúd vody z jej mokrých vlasov dopadal na plastové dno sprchového kúta.

Srdce mu búchalo a telo ovládal kŕč nezmyselnej túžby. Toľko vzrušenia. Toľko energie. Triaška, až bytostná potreba urobiť to. Oprel sa lícom o dvere a počúval ďalej.

Plastové dvierka sprchy sa s hlukom otvorili a na to čosi zašumelo. Asi z držiaka brala uterák. Pritlačila ho na seba a pomalým vzrušujúcim pohybom utierala vlhkosť z brucha, krásne tvarovaných pŕs ... potom zavrela dvierka, aby jej nebola zima. Zaklonila hlavu a z pootvorených úst jej vyšiel vzdych. Úplne si to vedel predstaviť a šialene sa tešil až jej opálená koža naberie červenú farbu vytekajúcej krvi.

Zovrel pevnejšie rukoväť noža a bol s ním ako jedno telo.

Akoby to robil bežne.

Nôž sa správal v rukách úplne prirodzene.

A potom bez nejakého dlhšieho váhania, ovládnutý čímsi chorým, šialeným a logickým a príjemným zároveň, chytil kľučku dverí a pootvoril ich. Pánty zavŕzgali. Vstúpil roztrasene, ale potom sa na chvíľu zastavil.

- Kto je tam? - opýtala sa dievčina zo sprchy. Nemohla ho vidieť, stál za dverami.

Nôž svietil. Bol vo vytržení, Nabaží sa. Opäť. Už nebude chýbať veľa. Obklopovalo ho svetlo radosti, očakávania tak silného, až to bola akási agónia. A tieto pocity prenášal cez ruku na toho muža. Muž bol nástrojom na ukojenie jeho potrieb. Ten muž mu daruje ďalšiu. Sebe ju daruje.

Ostatným ju daruje, čo čakajú.

- Haló?

Osem.

Ánooo ho-ho-ho ... už to nepotrvá dlho. A znova zosilnie.

Už čoskoro ho nebude nikto ovládať...

Už čoskoro ho nebude nikto schopný ovládať...

Muž urobil ďalší krok a privrel dvere. Videl to dievča cez matné plexisklo.. Na moment mu skrsla myšlienka volajúca o pomoc, pýtajúca sa, že či potratil všetok rozum, že nech prestane. Túžba ju však takmer okamžite umlčala. Už to nevydržal. Roztvoril dvere ...

Zaparený vzduch oťažel ešte viac pod váhou výkriku.

OSEM!!! UŽ OSEM!!!

"AAA ... Prosíííííím NIEEE!!!"

Zaútočil ... pasujúc sa vrazili do vypínača ... málo svetla ... spadla na zem ... jej nahé telo sa bránilo ... on bol silnejší, ona slabšia ... bráni sa ako vie ... no nôž švihá a hore sa vracia stále viac a viac skrvavený ... krv je všade ... aj na zrkadle ... výkrik ... agónia ... ticho ... divoký smiech.

Svetlo bolo v tomto momente najsilnejšie. Pociťovalo to najväčšie vzrušenie, očakávania boli naplnené. Zabilo ju to. Nie ten muž. Muž bol iba prostriedkom.

Z tela dievčiny sa zdvihlo čosi ako dym, len to žiarilo. Snažilo sa to stúpať hore, ale nôž to k sebe pritiahol ako čierna diera. Zaniklo to v ňom a urobilo ho to silnejším. Ani vrah, ani nikto iný toto však nevidel." Iba Peter.

Tá žena zomrela. Chlap bol skutočný, z mäsa a kostí, ale urobil to pod silným vplyvom niečoho ... ako to nazvať? Niečoho, čo akoby nepochádzalo z tohto sveta. Peter to vedel, cítil to v kostiach. Nebolo mu všetko jedno.

Vrátil sa späť k sebe.

Pozeral na nôž a bol zdesený.

X X X

Peter si zaviedol zošit a to hneď nasledujúci víkend. Hedviga zobrala v nedeľu deti na blšák, zdržala sa tam s nimi vyše troch hodín. Teda bolo dosť času. Nič nenechal na náhodu, zamkol sa a pootočil kľúč, pripravil si dve perá a dal sa do skúmania. Vedel, že nôž má toho na zozname viac. Do vidín z krvavej scény sa plietli aj iné, absolútne nesúvisiace obrazy. Tie sa pokúšal potláčať a sústredil sa iba na tú jednu udalosť.

Stále mu tam strašilo jedno číslo. Bola to osmička, vybavovala sa mu, ale ani za svet nevedel, čo to je. Čo to znamená.

Bol opäť tam.

8.

1997. September. Vonku je neprimerane teplo.

Cítiť výbušnú atmosféru, muža to ovládlo v rekordnom čase, len tri týždne. A ten muž je v príbuzenskom vzťahu s tým dievčaťom. Veľmi blízkom príbuzenskom vzťahu. Strýko, starý otec, ale najskôr otec. Neprekročil ešte päťdesiatpäťku. Obeť je skôr dievča, ako žena. Akurát je na prahu dospelosti.

Aký je dôvod jej smrti?

Zberač a voľnosť. To boli dve slová, ktoré sa mu pri tej otázke vybavili. Nič mu však nepovedali. Rovnako ako záhadná osmička.

Dôvod je, že ten nôž našiel. A nemal ho nájsť. Ktosi, koho ešte nevidí, ho totiž pred nimi ukryl.

Viac sa mu zistiť nepodarilo.

Úryvky z Petrových zápiskov:

1.

- September, deviateho, 1997

- dievča zabité v sprche.

- osem (???)

- teplé počasie

- Meno: Ingrid, Meno vraha ... Juraj, Ján, Július, ...

- Meno tretej osoby: Martin, Marián, Marov (???)

- Ovládlo ho to do troch týždňov.

- Vek obete: 18, vraha: cca 55

- Je to čosi staré, hodne staré. Funguje to pri dotyku s predmetom. Istá forma energie, pravdepodobne čosi neznáme.

- Evidentný pocit túžby ublížiť, strach, možno schizofrénia.

2.

- November, 13, 1995

- výlet, skaliská (určite Slovensko), S. Raj? (asi nie)

- samota

- meno obete: Samuel, vraha: Džindžer (Ginger, asi nick, je to dievča)

- vek: 26 a 23

- žiadna tretia osoba

- silnie to, slabšie ako 1997

- pocit túžby, strach, ale len pri dotyku s predmetom.

- 9 týždňov

3.

- január, 17, 1994

- Chorvátsko, nôž odhodený po vražde do mora.

- vrah: dieťa, dievča, 13 ročné

- takmer dva mesiace od prvých príznakov túžby.

....

X X X

Nôž ho lákal. Myslel na neho vždy, keď bol v kuchyni, vždy, keď išiel okolo. Nevedel, či je to len jeho predstava, práca jeho psychiky pod váhou drastických obrazov, ktoré videl, alebo je to tá istá energia, ktorá ovládla aj vrahov.

Jeho túžba však bola diametrálne odlišná. Nie túžba zabíjať, ale túžba poznať.

Má ho iba tri dni. Pomaly začína uvažovať, či sa ho nemá zbaviť. Zabudnuté krutosti alebo krutosti potrestané, by mali zapadať prachom, neoživovať ich. Nešpárať sa v nich. Komu to už teraz pomôže? Ublížiť však môžu, ak sa prebudia zo sna a dostanú opäť hlad.

A ten nôž, alebo to, čo v ňom niekedy spalo, už určite nespí. Aj toto je v rovine akéhosi pocitu v kostiach. Predstavou vyvolanou jeho obavami.

To ho znepokojuje najviac.

Priblížil sa ku kuchynskej linke. Pôvodne nemal v úmysle sa týmto zaoberať, ba naopak, nechcel. Názory sa však rýchlo menia.

Zvažoval.

Má vziať ten nôž? Má ho skúmať?

Začína to presahovať hranice profesionality, začína to zasahovať city, čo sa stáva už trochu osobným. Keď nie aj nejakým divným ... chorým - ale takto by to nerád nazval. Je v tom čosi silné. Nepozná to, nikdy sa s tým nestretol. Udalosti, ktoré videl sa skutočne stali, to bezpochyby. Videl však aj čosi ďalšie. Niečo, čo ho dosť prekvapilo. A to až tak, že to radšej ani nenapísal do zošitka.

Boli to torzá a trosky kedysi krásnych a úprimných vzťahov. Vrah s obeťou sa poznali a medzi každým z nich bolo minimum problémov. Snáď len bežné, na ktorých by sa nedalo poznať, že za pár týždňov dôjde k niečomu tak strašnému ako je vražda.

Otec a dcéra zo scény v kúpelni. Rozumeli sa. Matka zomrela (nevidel ako a kedy, ale hodne dávno pred tým) a to ich vzťah zocelilo. Mal ju skutočne rád. Kým nenašiel nôž. Napríklad dvaja snúbenci. Milovali jeden druhého, svadba pred dverami, spriaznené duše, ktoré nikdy nepomysleli na ublíženie tomu druhému. Až kým dievča nedostalo nôž do rúk a o deväť týždňov na výlete nezabila svojho kamaráta.

Pred tým - Chorvátska rodina. Dcérka, jediné dieťa svojich rodičov. Bola pre nich všetkým a oni tiež veľa znamenali pre ňu. Kým raz nenašla nôž.

O dva mesiace zabila matku a otca zranila.

Mnohí ďalší, končiac posledným - ktorý však bol iný. Vrah - matka zaútočila na svoju dcéru, no pred osudným úderom ju čosi osvietilo. Zabodla nôž nie do obete, ale do seba.

Bolo to dostatočne uspokojujúce?

Z toho všetkého usudzuje, že tento predmet nesie istú funkciu, istú potrebu,, istý vzorec správania sa, ktorým nakazí svojho majiteľa. Možno nebude ďaleko, keď to nazve kliatbou.

Podobne ako autá, lode, stroje, ktoré permanentne nosili nešťastie svojim majiteľom.

Presunul prsty cez povrch stola až k šuplíkom. Chytil kovovú rúčku a vysunul vrchný šuflík, kde ukladajú príbor. Biely nôž ležal položený navrchu, nad ostatnými nožmi. Vzal ho. Díval sa do svojho odrazu na kovovej čepeli. Keď by chcel, vie sa znovu vnoriť do minulosti. Ale nechce. Z každého podobného výletu ho rozbolí hlava a tá ho bolela ešte stále. Nemieni riskovať, že sa mu niečo stane.

Potom chcel nôž vziať do druhej ruky, no vyšmykol sa mu. Síce ho zachytil, no dlaňou ho zovrel akurát za ostrý koniec čepele, ako nôž padal vlastnou váhou na zem, porezal mu ruku. Trhol sebou. Štipľavá bolesť mu zavalila celé telo.

Predmet dopadol na zem a rinúca sa krv zašpinila bielu kachličkovú podlahu.

Zahrešil.

Umyl si to v studenej vode, vydezinfikoval a obviazal gázou.

O chvíľu na to zazvonil telefón.

Marlow

Stretli sa na dohodnutom mieste - prázdna ulička, neďaleko Hlavnej ulici, ktorá iste bola celkom zabudnutá, lebo okrem nich tade celý čas nikto neprechádzal.

Muž sa predstavil ako Marlow, hovoril po Slovensky iba s problémami a pripadal mu ako hlavná postava detektíva z amerických čiernobielych brakov. Temný, s dlhým kabátom, v klobúku, nechýbala ani brada. Mohol mať tak okolo tridsaťpäť.

A vôbec! Nepripadal mu bohvie ako prívetivý. Ani ruku mu nepodal. Išiel rovno k veci.

- Už istú dobu vlastníte jeden predmet. Skúmate ho, zisťujete o ňom informácie a tušíte, že je čímsi iný, správne?

- Idete na to dosť zhurta. O akom predmete hovoríte?

- Ale no ... - pošepkal a našpúlil ústa. - Myslím, že to dobre viete. Ukradol ste ho z policajného skladu preto, lebo vás zaujalo niečo, čo vám ... povedzme ukázal.

- Čo chcete odo mňa? - zastavil, pozrel mu uprene do očí, ktoré kvôli klobúku ani poriadne nevidel.

- Varovať vás. Je nebezpečný. Netušíte, akú má moc, ako hrozne dokáže človeka ovládať. Je to šialené. Niečo, čo sa nikdy nemalo dostať na svet. Nikdy nemalo opustiť brány pekla a jediné, čo musíte urobiť je, zbaviť sa ho. Čím skôr, kým aj vás neovládne.

- Čo to je? Čo je v tom predmete?

- Niečo, čo sa dávno vymklo z pod kontroly. Čo sa sýti ľudským zlom, strachom, bolesťou, krvou,...túžbou.

Túžbou.

Výkriky ... túžba ... už čoskoro ... 8 ...

Ovláda ho túžba ...

... nôž ....

Áno. Pamätá si. To, čo ich ovládlo, bolo silné.

- Myslím, že máte schopnosť to vidieť.

- Áno ... mám. - odpovedal nesmelo.

- Videli ste všetky tie hrôzy. Každá má isté spoločné znaky, dotknite sa toho predmetu a zistíte, čo predchádzalo každej z nich.

Dívali sa na seba, no Peter nerozumel o akých podobných znakoch hovorí.

- Vidím, že nechápete. Už čoskoro. Ešte jedna vec. - Nie, a nie, aby Marlow skončil. - Ktosi Vás sleduje.

Petra skoro vystrelo.

- Sleduje? - vyriekol mimovoľne, takmer súčasne s myšlienkou. - Čo tým myslíte?

Marlow vystrel pravú ruku. Podával mu ju.

- Už nie je čas. Musím ísť. Rozmýšľajte nad tým.

Peter mu to neopätoval.

- Počkať, ako to, že ma niekto sleduje?! - Marlow neodpovedal. Len sa veľmi tajomne usmial a pretŕčal vystretú pravačku pred sebou. Takto prešlo pár sekúnd. Keď videl, že Marlow neodpovie, pomaly mu ju chytil. V okamihu ako prišiel dotyk, všetko sa zmenilo. Kým Marlowa videl pred sebou, zbadal, že v okamihu sa začal usmievať oveľa viac. Bolo to ako ozajstný smiech.

Prudko dvihol hlavu dohora.

Oči vyvrátil v stĺp.

Z hrdla mu vyšlo skuvíňanie.

Oblialo ho žiarivé svetlo.

Budovy zmizli.

Všetko sa premiestnilo. Niekam sa dostal.

V tom ten chaos skončil a v jeho myšlienkach sa spustil záznam, ktorý mu akýmsi spôsobom vchádzal cez ruku do tela. Videl Marlowa. Bol v akomsi dome, v spálni. Mal v rukách nôž. Drží ho opatrne, díva sa naň. "Mám ťa. Tak dlho to trvalo. Už nikomu neublížiš, vrátiš sa tam, z kade si prišiel ..." Patrilo to tomu predmetu "Nikdy som sa tak blízko nedostal. A teraz si šancu nenechám ujsť."

Záblesk.

Obraz sa zmenil.

Nôž bol položený v akomsi šuflíku, zabalený do handry. Jeho aktivita bola nízka. Svetlo zla takmer nesvietilo.

Záblesk

Marlow bol na pláži. S akýmsi dievčaťom. Bozkávajú sa. Milujú sa. Miluje ju. Miluje ho. Je to silný, cit, láska, náklonnosť. Chcú dieťa, chcú byť spolu, stále...

Bože, veď je to dievča zo sprchy!

Záblesk.

Vidí muža. Druhého. Je to ... muž - vrah ... ten, čo ju v tej sprche zabil. Čosi robí ... upratuje. Prichádza k šuplíkom. Obzerá sa. Vzduch čistý. Vysúva .... nachádza nôž.

A ten cíti svoju šancu. Ide za ňou ako stopovací pes. Teší sa. Využíva ju.

Vypadáva mu z rúk.

Reže ho do prsta.

A tým to začína znovu.

Záblesk.

Túžba ho ovládla ... v rekordnom čase. ... 8 ... krv je všade ... aj na zrkadle ... výkrik ... agónia ... ticho ... divoký smiech

Odhodilo ho to. Sotva udržal rovnováhu. Keď sa spamätal zo šoku, zistil, že je späť... v prítomnosti, že stojí v prázdnej zabudnutej nočnej uličke a pred ním je tá postava v čiernom kabáte s klobúkom, čo sa predstavila ako Marlow. S úsmevom, ktorý mu pripadal príliš umelý.

Ich stretnutie skončilo tak rýchlo, až mu to pripadalo ako útek.

X X X

Najbližšie sa noža odvážil dotknúť až o dva dni. Hlava ho nebolela, už má opäť energiu na skúmanie. Ale teraz ešte viac váha, ako pred tým. Nemohol za to. Pevne odhodlaný sa noža zbaviť, ho nakoniec vzal. No v okamihu dotyku, všetky jeho pohyby ustali. Čosi ho prekvapilo.

Akási príjemné zabolenie v bruchu. Veľmi podobné sexuálnemu vzrušeniu. Vlastne to aj bolo vzrušenie. Vydýchol. Prešlo to celým telom ako zimomriavky, naplo to snáď každý sval v slabom, no nekontrolovateľnom elektrickom impulze.

Len náhodou si uvedomil, že jedno z jeho detí vošlo do kuchyne. Ani nevedel, či chlapec, alebo dievča. Len mu mysľou prebehla šialená, najšialenejšia myšlienka:

To dieťa schmatol za vlasy, pritlačil chrbtom o seba a prudko mu vrazil čepeľ do srdca. V okamihu, ako vystrekla krv...

... klipol očami a mimovoľne s ním myklo dozadu. Roztriasol sa.

Sprav to ...

Všetko vnímal spomalene. Díval sa na chlapca, ako si do pohára napustil vodu, naprosto netušiac, na čo myslí jeho otec.

Páčilo by sa ti vidieť jeho krv! Na jeho tvári, zuboch, blonďavých vlasoch, v modrých očiach ... kvapky krásnej, sýtej červenej krvi.

Nie.

Možno to aj nahlas vyriekol.

A potom to prišlo. Náhle to ustúpilo a nôž mu opäť ukázal svoju minulosť.

Matka, ktorá sa pokúsila zabiť svoje dieťa, no nakoniec zabila seba ... pred tým sa pokúšala noža zbaviť ... pred tým zobrala nožík ku jasnovidke ... predtým čistila zemiaky ... a porezala sa.

Chlap, čo zabil dcéru v sprche ... najprv s tým bojoval ... 8 ... najprv ho zakopal ... ale úplne nazačiatku mu vypadol z rúk a porezal sa.

Dievča, ktoré zabilo svojho šráca na výlete ... bojovala s tým ... našla nôž pri potápaní sa v Chorvátsku ... našla ho tak, že sa najprv porezala a potom si ho všimla.

Do riti ...

Došlo mu to.

Tým to začína. Vždy to tým začína. Chlapec sa napil z vody a obrátil sa ku nemu. Daroval mu úsmev. Teraz, keď už nôž Peter nedržal, nechápal, ako mohol v sebe pocítiť pokušenie ublížiť mu. Jedno však bolo isté - bolo to preč. Vzdychol si a len ťažko si priznával, že to, čo videl vtedy, iba vo víziách, sa celkom iste prejavilo aj u neho. Ale zbaví sa ho. Už čoskoro. Len ho vezme a odhodí. Nič ľahšie. Myšlienku, že by to nezvládol si ani nepripustil. Len v kútiku duše.

Jediné, čo musíte urobiť, je zbaviť sa ho a to čím skôr!

X X X

Noc. Len svetlá ulice vnikajú cez oblok dnu. Bolo to beznádejné. Lesklá čepeľ odrážala svetlo lampy do jeho očí, len teraz si uvedomil aké má ostrie.

Striaslo s ním.

Zasmial sa.

Vzdal úctu tomu, čo bolo v tom nožíku a poslušne išiel. Zovrel dlaň. Pocítil ako sa v podpazuší potí.

Desať....

Keď pred tým bolo osem, matka s deckom bola číslo deväť, teraz zabije desiateho.

Dielo bude dokonané. Už len raz. Už len jedna obeť. Už len chvíľu. Vzrušenie s ním lomcovalo, potrebu sa rozhodol ukojiť ... konečne ... raz a navždy.

Cyril, Ivana, Hedviga.

Cyril, Ivana, Hedviga.

Jeden, druhý alebo tretí ...

Je to úplne jedno, či detská nevinnosť alebo ženská krása. Kráčal. Pomaly a isto. Za svojim cieľom. Za svojou túžbou. Nôž svietil. Nadšením.

Očakávaním. Túžbou po veľkom finále, ktoré za chvíľu príde, spraví všetkému koniec. A všetkému ďalší začiatok.

... osamostatní ho. Už nebude potrebovať ľudí na vraždenie, už bude vraždiť sám. Toľký čas čakania ... toľko síl, toľko obetí a prichádza ovocie.

Zastavil pred dverami do spálne.

V posteli leží Hedviga, prikrytá zamatovou ľahkou prikrývkou. Nič netuší. Dotkol sa pozlátenej kľučky a pomaly ju stisol. Bez akéhokoľvek zvuku. Rovnako potichu otvoril dvere. Vstúpil.

Už ju nevidel ako svoju ženu. Už ju videl len ako niekoho, kto musí zomrieť, kto je na to určený ... aby sa pridal k ostatným deviatim, aby ich vyslobodil ... aby ich dostal z väzenia. Osud. Predurčený, nemenný... Je to zákon a to je správne.

Zabiť.

Nikto mu v tom nezabráni...

...nikto!

Prišiel až k posteli. Ešte stále nič netuší. Spí a snívajú sa je krásne sny.

Díval sa na ňu, dotkol sa jej prstami, prešiel po líci ... usmial sa. Dvihol nôž nad hlavu.

Je čas...

Na chvíľu ho tak držal.

... to skončiť!

Vyceril zuby.

Sladké sny!

Videl ako otvorila oči. Prebrala sa. Zareval ako lev a zahnal sa. Keď bol nôž v polovici cesty k jej hrudi, z obloku odleteli malé kúsky skla. Petra hodilo dozadu a spoza hlavy mu vystrelila krv. Zatackal sa. Spadol na chrbát. Všimol si, že nôž svieti, ale svoju obeť nedostane. Pustil ho a ostal mŕtvy ležať. Hedviga začala vrieskať, znova sa rozprskli kúsky skla a krv vystrelila z jeho hrude. Bolo to zbytočné. Vo vzduchu visel výkrik a v obloku zívali dve dierky po guľkách.

Nôž ležal vedľa tela a jeho svetlo sklamane haslo.

X X X

Díval sa na ten predmet a cez radu vypuklých sklíčok v zameriavači ho videl celkom jasne. Bola v ňom zúrivosť. Svetlo radosti a očakávania zhaslo, ale zúrivosť, nešťastie a túžba s ním bezmocne lomcovali. Videl tváre tých, čo dúfali, že budú voľní. Tváre obetí naďalej kričiacich vo svojom temne.

Sklonil pohľad. Vedel, že nikdy neprídu na to, kto to urobil. Varoval ho. Vtedy, keď sa stretli na tej ľudoprázdnej ulici. Povedal mu, že ho ktosi sleduje - on sám ho sledoval. Vedel totiž, že neodolá, že ho ten nôž ovládne. Musel, jednoducho musel zabrániť desiatej obeti, ináč si nechce predstaviť, čo by sa stalo.

A nakoniec? Keby zomrela desiata obeť, tí, čo teraz tak poháňajú ten nôž, by boli voľní, lebo by nôž nepotreboval ich silu. Mal by vlastnú, ale tomu práve má zabrániť. Musí existovať iný spôsob, ako ich vyslobodiť.

Ako ju vyslobodiť.

Ako ju dostať preč z dosahu, z rúk toho diabolského predmetu. Držal rám

s fotkou, na ktorej bol s ňou, v čase ich šťastia. Prešiel prstom po skle, po jej tvári a smutne pošepkal: "Neboj. Zachránim ťa."

(Trilógia sa uzavrie už čoskoro :-D, pozn. autora)

KONIEC (10. Novembra - 26. Decembra. 2004)