- Paul McCartney to tak nemyslel, ale svet je zlý... -

Ako každý deň, vyštveral sa na vŕšok a ticho hľadel do diaľky. S nepríčetným úsmevom a matným leskom v očiach sledoval, ako sa slečný kotúč pomaly skláňal nad obzorom.

Ľudia ho nemali radi. Dospelí ním opovrhovali, deti sa ho báli. Bol to blázon. Denne stával na kopci pri západe slnka a vyrevúval nezmyselné slová. Ako aj teraz.

Stál na vŕšku s bláznivým úškľabkom v tvári a očami blúdil po obzore. Akoby niečo hľadal, niečo nesmierne vzdialené, niečo, čo sa vymykalo predstavám obyčajných ľudí. Niečo, čo mal len on a čo nepatrilo do iného sveta. Iba do toho jeho...

Stál na kopci a vôbec si neuvedomoval, čo sa deje. S absolútnym pokojom hľadel do diaľky a vôbec ho neprekvapilo, že na obzore sa objavilo druhé slnko. Nikdy neukazoval svoje pocity a tak tomu bolo aj teraz. Jedno slnko a či dve... nie je to jedno? On jedený vedel svoju pravdu. On jediný bol v tom nevinne. A on jediný vedel, že nie on, ale tí ostatní sú blázni.

Druhé slnko zhaslo a na jeho mieste sa objavil obrovský hríb z dymu a trosiek, rýchlo rastúci do nadoblačných výšok...