Dívala sa na malé ozubené koliesko ako na zjavenie. Bolo malé, kovové a plné drobných detailov, ktorým vďačilo za svoje takmer magické vlastnosti.

„Pre mňa?“ zablikala.

0R1 zablikal súhlasne späť. „Pre teba,“ dodal pre istotu v náhlej hrôze, že jej komunikačný modul tiež trpí pod neľútostným tlakom zubu času.

Keby sa roboti dokázali pýriť, 1N4 by sa pýrila. Jej rozpadávajúci sa povrch teda zostal len smutne šedivým. Zato pod ním? Systém údržby jej vypol nohy, zhasol všetky vonkajšie senzory a vrhol sa na desivo komplexnú analýzu, čo s drobným ozubeným kolieskom podnikne.

0R1 zaregistroval výpadok prejavov života svojej spoločníčky. Mal nekonečne veľa možností ako ho pochopiť, ale už pred storočiami odvodil jednoduché pravidlo, že optimizmus pomáha prežiť. 0R1 sa rozžiaril ako ornament sviatkov, 1N4 od radosti omdlela!

„Reštartujem,“ pípla po nanosekunde.

„Reštartujem,“ pípla po ďalšej nanosekunde. 1N4 už nefungovala ako kedysi.

„Reštartujem,“ pípla po nanosekunde a konečne sa jej zapli oči. Pootočila celým trupom, pretože protokol predsa radil očný kontakt pri prijímaní daru, až našla hranatý objekt na kolieskach.

„Ďakujem, presne také som potrebovala,“ blikala a bez ďalšieho váhania si hodila dar do široko otvorených úst. Jej nekonečne zložité vnútro sa s mechanickou chladnokrvnosťou vrhlo na proces rozkladu objektu. Mikroskopické tykadlá koliesko čistili od nechcených nánosov a zároveň vysielali signály do rôznych centier so zisteniami o jeho zložení. Počas krátkej cesty útrobami 1N4 sa z kolieska postupne odlamovali a zbrusovali kúsky. Na dno do recyklačného gélu plesol už len maličký hranol, akoby srdce pôvodného telesa. Aj to sa časom vstrebe. Roboti nežijú zo vzduchu.

1N4 zaostrila do diaľky. Zodvihla svoju ruku a preostrila na ňu. Pohýbala všetkými desiatimi prstami v každom ich článku. Diagnostika jej vyslala zelenú.

„Ruka je zase v poriadku?“ zisťoval 0R1. Keď koliesko našiel, ešte nevedel, na čo ho použije. Skrýval ho dlho, čakal na správnu príležitosť.

„Je,“ odblikala mu súhlasne. Vyslala aj dlhú, kremíkovu dušu trhajúcu správu, ktorá by sa dala veľmi voľne preložiť ako „ja pre teba nič nemám“, ale to je len barbarské zjednodušenie.

„To nič. Možno si ma nabudúce náhodne vyberieš,“ utešoval 0R1.

1N4 nechápavo mlčala.

„Secret Santa. Zvyk, tradícia. Stará. Náhodný výber určí, komu máš dať na Vianoce dar. A na Vianoce mu dáš dar,“ vysvetľoval. „Dnes sú Vianoce, vybralo to teba. Ale nabudúce ti to už nesmiem prezradiť.“

„Reštartujem,“ pípla po nanosekunde. Už dávno sa od smiechu nevypla. V celej planetárnej pustatine boli len 0R1 a 1N4.