V zašitej temnej kutici, ktorá už len svojim vzhľadom pozýva k nekalým obchodom, nervózne postáva malý mužíček v dlhočiznom kabátci. Zlostne ohrýza lízanku, mračí sa, nezrozumiteľným jazykom si čosi mrmle. Spod kapucne mu vyčnievajú ostré ušiská a svetlé kadere vlasov. Nebyť nahnevanej grimasy na tvári, mohol by vyzerať pomerne roztomilo.

„Do riti!“ zanadáva a vypľuje kus sladkosti rovno na zem. „Neznášam karamel!“ zlostí sa mysliac si, že je v miestnosti sám.

„Ospravedlňte naše meškanie,“ odrazu sa mu ozve za chrbtom znenazdajky až mu malé pliecka vystrelia od prekvapenia smerom k ušiskám.

„To vám teda trvalo,“ šomre zakrývajúc vydesenie, ktoré mu spôsobil náhly príchod jeho spoločníkov.

„Premávka je v tejto časti galaxie pomerne hustá, robili sme, čo sa dalo,“ stroho vysvetľujú návštevníci.

V tej tme ťažko rozoznať ich obrysy, elf si všíma len ich obrovské očiská. Temné a bez výrazu. Lemujú ich oválne hlavy akejsi hnedastej farby. Farby hovna, pomyslí si elf, ech, to sú ale opachy.

„Prejdime rovno k veci,“ pustí sa do vyjednávania mužík.

„Máte čím zaplatiť?“ kladie zásadnú otázku návštevník číslo jedna.

„Samozrejme, že mám,“ zlostí sa vznetlivý elf.

„Myslíme ale to, či máte peniaze. Žiadne všivavé sladkosti ani patetické elfské piesne nie sú v našom biznise relevantným platidlom,“ ujasňuje pravidlá hry návštevník číslo dva.

„Doboha, nie som debil. Mám prachy,“ hodí im k nohám mešec, ktorý pri dopade len tak zarinčí.

Návštevník sa ani nepohne, nič nevyriekne, no odrazu sa mešec zjaví v jeho rukách. Elfí mužík otvorí naprázdno ústa.

Návštevník prezerá obsah mešca najskôr potichu, bez výrazu, no potom sa mu zaleskne v očiach a v zlomku sekundy karamelová lízanka pristane na čele elfa.

„Žiadne sladkosti, ty malý had,“ pohrozí mu.

„Dobre, dobre, upokojte sa. Starých zvykov sa ťažko zbavuje,“ vykrúca sa elf, no rovno vyťahuje druhý mešec.

„Tu je zbytok,“ tentokrát o čosi pokornejšie ho podáva priamo návštevníkom. „Zložili sme sa na to dvadsiati. Musíte nás toho sráča zbaviť. Roky nás zotročuje, celý rok vyrábame hračky, pásová výroba, 20 hodín denne! Celý rok jeme iba sladkosti, žiadna výživná strava. Čo myslíte, prečo sme takí zakrpatení? Vymýva nám mozgy debilnými pesničkami, stále to isté. Jingle bells, jingle bells... doboha, už mi z toho prepína!“ tresne si malou pästičkou do hlavy.

„A keby ste videli čo robí so sobmi,“ odvráti zrak a odpľuvne si.

„O všetko sa postaráme,“ povedia bez záujmu návštevníci a odrazu je elf v miestnosti opäť sám.

*****

„Ech, to je krásna noc,“ potľapká Santa soba po chrbte, „idem sa trochu prejsť.“

S melódiou na perách a veselým krokom Santa prechádza lesom. Onedlho je tu Štedrý deň, deň, kedy je hviezdou číslo jedna. No, teda nebyť Ježiša.

Odrazu ho oslepí prudký lúč svetla.

„Čo to...“ nestihne sa ani počudovať a už stráca pôdu pod nohami. Kamsi stúpa, nemôže sa brániť, je to ako sen. Netrvá to ani minútu, azda pár sekúnd a zrazu je v podivnej miestnosti. Díva sa na neho päť párov obrovských očí lemovaných oblými tvárami hnedastej farby.

Hm, karamelky, prebehne Santovi mimovoľne hlavou.

„Tak Santa, tento rok Vianoce nebudú,“ povie jeden z nich a namieri na Santu zbraň.