Feďovým snom bol samozrejme Favorit, no kvôli nemu by asi musel začať chodiť do roboty. Do akej roboty by však vzali chlapa, čo má ľavú nohu o vyše 2 centimetre kratšiu a na pravé ucho skoro nepočuje? Žiadna šanca. Popravde, Feďovy invalidný dôchodok úplne postačuje. A dievkam z Ostrej postačia dva - tri rumy v krčme U Krakoša. Inde sa tu peniaze minúť aj tak nedajú. Toľko k Feďovým životným ambíciám, aj plánom na dnešný večer.

Feďo vzhliadol od motora k zapadajúcemu slnku, rukou čiernou od oleja sa poškrabal na zátylku, poopravil šiltovku, povzdychol si, zachrchlal, odpľul hlien do čiernej škvary. Potiahol si z Marsky, zašlukoval, znovu zavzdychal a precedil rezignovane pomedzi zuby: „Motor pojebaný.“

Hora vôkol zahučala pod náhlym náporom vetra. Medzi stromami zaškriekal dravec. Zošerilo sa. Pochladnelo. Les stíchol. Agregát zavrčal a naštartoval. Feďo prudko odskočil, cúvajúc zavrávoral, stratil rovnováhu a žuchol do škvary. Dym z výfuku a hluk motora boli jasným dôkazom, že škodovka zvládla ďalšie zmŕtychvstanie. Z miesta vodiča sa vzpriamila postava. Ženská. V rehote cerila biele zuby.

„Doboha Monča, šak ma skoro porazilo!“

„Feďko Feďko, čo sa čertíš? Opravila som ti kraksňu, mal by si mi byť vďačný! Ako by si šiel večer do Ostrej?“

„Ak by ma z teba porazilo, nešiel by som nijak! A teba by nemal kto zaviezť!“

„Jak by nemal kto? Veď Cuco by ma tam aj na rukách odniesol!“

„Chudák chalan, len si z neho uťahuješ, bavíš sa na ňom!“

„Nerobím nič zlé, Cuco je vďačný za trocha nádeje a ja za občasnú výpomoc...s kadečím“, uškrnula sa Monča.

„Občasnou výpomocou nazývaš, keď chudák behá, jak pes s prebitou labou, kvôli každej tvojej somarine?!“

„Čo má robiť, chalan, keď iný zaňho nevybehá...alebo nepovozí“, s lasičím výrazom oprela sa Monča svojou riťou v krátkej sukni o zadok kraksne. Karoséria sa vďaka ožitému motoru príjemne zahrievala, a tak Mončin zápal vaječníkov dostal zatiaľ odklad. A padajúce vločky snehu urýchlili svoj zánik, keď sa stretli s teplom rachotiny. Niežeby bolo snehu veľa a zima krutá. To iba typické predvianočné blato a mláky čakali na to, kým spôsobia šmyk nešťastníkovi, čo nestihol prezuť.

„Sadaj, ideme po Cuca!“ zavelil Feďo.

Škodovka ričala hore blatistým kopcom, výfuk drel o štrk a konáre na ceste lesom. Tempo vražedné, v očiach posádky strach. Okrem Feďa sa výkrikom a chvatnému lapaniu držadiel neubránil Cuco ani Monča. Furt je to takto, no dnes ešte voľáko horšie. Grcka na porpraskanom tapacíre dverí. Z autorádia „DO IT DO IT, WHATCHA WANNA DO IT, DO IT DO IT, MUSIC´S GONNA MOVE IT...“

Náhle jasné svetlo oproti, nezastavuje, zrýchľuje. Uhnúť nie je kam. „Čo do piči!“ Feďo strháva volant. Do kapoty vpálil dvestoročný buk.. Náraz s ním ani nehol. Iba čo sa omotal vianočnou reťazou zo starej stodvaciny. Z motora dym, z výfuku hrdza, z autorádia ticho. Vysoký štíhly chlap v červenom kabáte podľa najnovšej módy prikročil k telu pohodenému v záveji. Monča pootvorila oči, vzhliadla, z úst pramienok krvi.

„Je ti zima, dievčatko?“ oslovil ju dlháň.

„Nie, už mi je dobre, tepľúčko...“, zaševelila Monča slabnúcim hlasom, naposledy ju striaslo a oči sa jej potiahli matnou blankou.

Nízky zavalitý chlap v zelenom pribehol k dlháňovi v červenom: „Šéfe, šéfe, poďte, jeden žije!“

Červený rozvážne prikráčal k miestu s dolámaným úbožiakom. Nahol sa k jeho ústam čo najbližšie, vytiahol tablet so zoznamom, uprel doň zrak a spýtal sa neboráka: „Ako sa voláš, človeče?“

„Cuco.“