Deň štvrtý

Myklo so mnou. Pootvoril som oči. Aj keď som sa práve prebral zo spánku, srdce mi bilo rýchlejšie. V zámku dverí zaštrkotali kľúče a s cvaknutím závory miestnosťou prešiel lúč svetla. Ako sa otvárali dvere, lúč sa rozšíril a vo dverách stáli dve siluety. Nevstúpili ale niečo si medzi dverami hovorili. Ruch z osvetlenej chodby kde stáli, mi nedovolil rozumieť tomu o čom hovoria. Pohľadom som preskenoval miestnosť ale nič nebolo vidieť, pretože ma oslepovalo svetlo z dverí, ktoré presne ohraničovalo miesto kde som ležal. Postavy vošli do miestnosti a po stranách pristúpili k môjmu lôžku. Nevidel som ich tváre, no boli to mužské postavy v bielom odeve. Začali mi odväzovať kožené remence z nôh a rúk. Až teraz som si remence všimol, ale bolo zvláštne že ma to neprekvapilo. Pokojne som ležal a snažil sa zaostriť pohľad na menovku jedného z nich. Meno som neprečítal ale nápis hrubým písmom áno. Georg.

Viac som nedokázal prečítať. Pocítil som bodnutie ihly v ľavom predlaktí a dlaň jedného z nich na mojej hrudi. V krátkom momente prišiel útlm. V tmavej časti miestnosti sa blysli chrómované časti vozíčka a vzápätí sa za ním z tmy vynorila postava v bielom. Tlačila vozík k môjmu lôžku.

Jeden z nich na mňa prehovoril. To už som sa ale spontánne dvíhal a oni mi pomohli usadnúť do vozíka. Moje telo bolo ťažké, unavené ako po preflámovanej noci. Pohol som sa ku dverám a biele svetlo z chodby splynulo s tmou ktorá ma opäť uviedla do spánku.

Keď som sa prebral, hlasito a pohodlne doširoka som si zývol. Tentokrát som sa ale zobudil úplne svieži a odpočinutý. Ticho. Ruky som mal voľne položené v lone. Stále som sedel na vozíčku ale pripadalo mi to zrazu čudné, pretože prvé čo ma v miestnosti upútalo bol veľký kožený gauč. Pracovný stôl, plazmový monitor, sklopené žalúzie, cez ktoré do miestnosti prenikali pruhy slnečného svetla a stenám s nábytku dodávali viac tepla a pohodlia. Na stole ležali spisy a na obálke jedného z nich som zachytil tri písmená. LLY. Začiatok a koniec slova bol prekrytý inými papiermi. Pri pohľade na monitor s klávesnicou a šedý panel s malou čiernou anténou som vedel, že s ním viem dobre narábať. chcel som vstať a spustiť overtúru v programovacom jazyku, ale intuitívne som sa zastavil. Vedel som že to nemôžem, a navyše, že sa niekto pozerá. Otočil som vozíkom a v opačnom rohu miestnosti na mňa pozeral objektív malej kamery. V okamihu som vedel čo presne treba v termináli na stole urobiť, aby som kamerový systém vypol, prípadne ho odstavil v celej budove. Dvere pod kamerou sa otvorili, stŕpol som. Vošla žena v šedom kostýme, položila na stôl spis.

"O chvíľu pôjdeme na to".

..usmiala sa. Mohla mať tak 35. Vyšla z miestnosti a nechala za sebou otvorené dvere. Známy ruch z chodby bol prerušený hlasmi a krokmi viacerých osôb. O chvíľu sa pred dverami zastavila skupina. Bolo mi jasné že toto je klinika a to sú lekári a pomocný personál. Stáli tam, hovorili spolu. Pohľadom som sa zameral na nižšiu ženu, ktorá stála chrbtom. Vedel som, že k nim nepatrí, mala síce plášť ale mala vyššie opätky a tie v práci kvôli pohodliu nik nenosil. Hovorili spolu. Akoby cítila môj pohľad v chrbte pootočila hlavu, a v tom som si uvedomil že vlastne chcem, aby sa otočila. Iba preto aby som ju videl. Stála tam a vedela že sa dívam asi dve sekundy, otočila sa. V tvári ale mala nepokojný výraz, zamračené čelo. Bola to povedomá tvár. Nie z kliniky ale z minulosti. Usmial som sa na ňu. Skupina sa vydala ďalej chodbou, iba prešedivelý stredne vysoký muž vošiel do miestnosti. Spod elegantných okuliarov na mňa pozrel prenikavo modrými očami a usmial sa tak isto vševedúco a nadradene ako ja na tú ženu predchvíľou. Posadil sa za stôl a prehovoril.

"Nespomínate si na mňa. Je vám dnes dobre?"

Zdvihol som skúmavo obočie, pretože som nevidel súvislosť medzi dvoma vetami, ktoré vyslovil.

"Dobre. Je mi celkom dobre"

Usmial som sa ale v tom momente mi došlo, že si nepamätám iný pocit okrem prebudenia dnešné ráno. Zamračil som sa a muž si to všimol. Nenapadla ma žiadne vhodná otázka, ako sa opýtať na čokoľvek. Namiesto toho som presne vedel, čo bude nasledovať. Doktor povstal. Vedel som že ma pozve sadnúť do pohodlného gauča. Vstal som aj ja a trochu drzo som si ako prvý sadol a výsmešne som riekol:

"Ďakujem. Chceli ste aby som sa sem posadil, že áno."

Doktor sa späť posadil, hrýzol špičku pera a pozoroval ma naďalej od stola. Ako šelmu z bezpečnej vzdialenosti. Vybavil sa mi nápis na menovke ošetrovateľa. Pokračoval som.

" Kto je Georg?"

Doktor položil pero. Ako sa chcel nadýchnuť, aby vyslovil odpoveď, pochopil som odrazu moju situáciu. Splašene som ho prerušil:

"Kto ale dočerta som j.."

"Pokojne, všetko poporiadku" tentokrát ma prerušil on. Pokoje mi začal vysvetľovať môj stav, ale hovoril rutinne, lenivo, pomaly.

"Chápem, ako si vnímate dnešný deň. Neviete kde ste, kto ste, neviete prečo ste tu, máte ale pocit že všetkému rozumiete ale nedokážete si spomenúť, pomenovať a spojiť si súvislosti.

Pochopil som že doktor vie o mne všetko. Vstal, prešiel ku gauču a sadol si oproti. V tvári mal ale výraz, že sa deje niečo vážne, čo mi musí zdeliť. Až mu to bolo nepríjemne.

"Dnes je deň, kedy vyslobodíme spiacu krásavicu z večného spánku."

"Nerozumiem", pozrel som na neho spýtavo. V ruke držal spis s menovkou Elly 1904. Známe meno ale nie a nie si spomenúť. Doktor položil spis.

"Moje meno je Vasilij Adamov. Som vedecký pracovník tejto kliniky. Vediem výskum. Vašim prípadom sa zaoberám necelé 4 roky. K nám vás doviezli pred tromi rokmi. Nebolo ľahké vás tu zdržať, hlavne v noci. Preto tie opatrenia."

Spomenul som si na remene a omamnú injekciu. Ako sa doktor rozrečnil, počúval som ho a nielen sluchom, ale vnímal som oveľa viac než len zvuk reči. Cítil som jeho myšlienky ako sa rodia v hlave a plynú von, sledoval som jeho telesnú a mentálnu aktivitu. Akoby bol pripojený na detektor lži. Skladal som si mozajku o mojej existencii. A aj o jeho duševnej a telesnej kondícii.

"Máte 31 rokov. Ste vo výbornej forme", doktor otvoril spis.

"Dnes sa podrobíte zásahu ktorý ...ktorý ako dúfame Vás oslobodí. Toto bude naše posledné a definitívne zoznámenie. Keď sa uvidíme zajtra ráno, verím že si budete pamätať naše dnešné stretnutie. Naďalej však budete pod dohľadom, kým prejdeme prvou fázou.".

Moja mozajka sa zrazu rozsypala na tisíce kúskov.

" My sa dnes?..sa po..poznáme..?" nedokázal som vo vete usporiadať slová.

"Áno, videli sme sa aj včera, aj pred.. a každý deň. Nepamätáte si nič z predošlého dňa. Trpíte neobvyklou amnéziou. Každý deň ktorý prežijete je jediný, nenadväzuje na predchádzajúce dni. Zabudnete.".

Ako som sedel, zúfalo som sa oprel o mohutný gauč a zalial ma studený pot. Akoby som spáchal nejaký hrozný zločin a nepamätal si to.

"Ako sa to stalo? Mal som nejaký úraz? Doktor čo to má všetko znamenať!?"

"Upokojte sa. Ako som povedal, dnes absolvujete zákrok ktorý vám pomôže."

"Operácia?" preľakol som sa.

"Povedzme že nie celkom. Ste nezvyčajný prípad. To si vyžaduje špeciálne postupy. Poviem Vám len toľko, že do večera bude po všetkom a až dnešná noc ukáže, či tri roky nášho výskumu priniesli žiadaný výsledok."

"Doktor, dočerta povedzte mi čo sa mi stalo! O čo tu ide!"

Otvorili sa dvere miestnosti, vošli dvaja muži a žena.

"Sadnite si prosím na vozík."

Vstal som, uskočil, ale to už ma zvierali dva páry mocných paží a kdesi do svalu na chrbte som dostal ďalšiu dávku sedatíva.

- - -

Pálenie a vibrácie v hlave, niekde na zátylku ma prebrali. Nevládal som otvoriť oči. Neležal som, sedel na niečom, čo sa podobalo na zubárske kreslo. Chcel som sa dotknúť miesta odkiaľ vychádzala bolesť ale popruhy mi nedovolili sa ani pohnúť. Vzoprel som sa a kreslo zapraskalo. Pridal som na sile a ozvala sa kovová rana a niečo podo mnou povolilo. Chcel som pritiahnuť nohy k sebe, nešlo to. Vzoprel som sa ešte silnejšie. Kreslo sa prelomilo v mieste kde sa delí sedacia a operadlová časť a začalo sa nebezpečne nakláňať do strany. Povolili aj pruhy na páse a vyvliekol som jednu nohu. Rozhliadol som sa. Toto ale nebol normálny operačný sál. Vôkol bolo mnoho monitorov a zariadení. Nikdy som nič podobné nevidel. Vyzeralo to ako laboratórium kvantovej mechaniky. Od kresla k tým pultom viedlo mnoho káblov a moje počínanie ich zjavne uviedlo do vyššej aktivity.

Zaprel som sa nohou, no než so pritlačil, kreslo sa s hlasným praskaním samo zrútilo k zemi ako kopa kovového šrotu. Rozleteli sa dvere a dnu vtrhli ľudia v oblekoch s čiernymi maskami na očiach. Už ma aj držali keď som sa bránil a rozhadzoval končatinami okolo seba ako zviera v klietke. Strhol som jednému z nich masku. Akonáhle sa naše pohľady stretli, muž ustúpil s výrazom strachu v tvári. Bolo neskoro. Prestal som sa vzpierať a namiesto toho som sa pohľadom prenikavo zameral na muža bez masky, čo bezmocne stál v kúte. Chcel som sa na neho vrhnúť a zasadiť mu pažou ranu do krku, ale on sa sám zviezol k zemi ako podťatý. Silný elektrický výboj ma v tej chvíli zbavil vedomia.

Deň piaty.

Každý deň začína nejakým prebudením. Dnes to bola poriadna zmena. Žiadne popruhy, tma, dávka sedatív namiesto rannej kávičky.

Vedľa postele sedel Dr. Adamov a usmieval sa.

"Dobré ráno, vlastne dobré poludnie"

Pokoj a radosť ktorá z neho vyžarovala sa preniesla aj na mňa.

"Dobré ráno doktor, a.." v desatine sekundy sa mi premietlo včerajšie dopoludnie, strata pamäte i nočný incident, muž v maske, všetko.

"To je výborné", pokračoval doktor, "Pozdravili ste ma -dobré ráno doktor-, to znamená že si pamätáte moju osobu."

"No samozrejme", znervóznel som.

"Včera sme nedokončili náš rozhovor", Začal som opatrne, lebo som zistil že čaká, že sa budem cholericky vypytovať. Posunul som sa na posteli do pohodlnejšieho polosedu a vedľa na stolíku som uvidel šálku kávy. Upil som si z nej. Bola výborná. Taká dobrá na akú som zvyknutý.

"Doktor, máte cigaretu?"

"Isteže", vytiahol krabičku.

Nevedel som sa dočkať tej známej arómy zmiešanej z vône tabaku a teplej kávy. Milujem tento každodenný ranný rituál.

Zapálil som si obvyklým spôsobom, no namiesto labužníckeho výdychu oblaku dymy sa zo mňa začal drať dusivý a hlasitý kašel.

"Nefajčili ste niekoľko rokov. Naozaj v tom chcete pokračovať?" rozosmial nahlas sa doktor a v jeho tvári sa zjavila ešte väčšia radosť.

"Nefajčil? Vždy som fajč.. ahá, no áno. Včera ste mi vrátili pamäť. Tou operáciou. Áno..".

Zamyslel som sa nad tým že asi to nie je celkom v poriadku, pretože stále neviem čo sa so mnou dialo celé roky a kto som vlastne ja.

"Hm, tak je načase aby ste spustili. Inak si sám nájdem spôsob ako dostať odpoveď a všetko čo chcem, no nie?" Precedil som pomedzi zuby a nebezpečne, až výhražne som sa usmial na doktora.

"O tom nepochybujem. Nie je na zemi veľa ľudí, čo by vlastnou silou dokázali rozlámať operačné kreslo s oceľovou výstuhou. Pamätáte si na elektrický výboj, ktorý vás nakoniec upokojil?"

"Pamätám. Čo sa stalo mužovi bez masky?"

"Mal šťastie. Vaša sila nie je len fyzická ale aj mentálna."

"Dokážem snáď zabiť pohľadom?"

"Dá sa povedať že áno. Nezaujíma Vás ale skôr to, čo vám dožičilo tieto výnimočné schopnosti?"

Uvedomil som si že i keď to vo mne vrelo nedočkavosťou, musím zachovať pokoj. Som tak blízko pravde. Prikývol som na doktora, aby rozprával ďalej.

"Pred rokmi ste pracovali s počítačmi. Obchodovali ste, bežný život." Nevydržal som.

"Kto je Georg!?" Vstávajúc som skríkol som na doktora.

V momente ma k lôžku pritislo brnenie v zátylku a vystrelilo do môjho tela salvu prudkej bolesti. Moje telo sa prehlo v kŕči.

"Buďte prosím pokojný." doktor sa ku mne nahol a pokojným hlasom pokračoval ďalej.

"Nie kto ale čo je Georg."

Spamätával som sa. Dychom som z tela vytláčal zvyšky bolesti. Spomenul som si na menovku na spise. Elly 1904. To meno mi bolo také povedomé. Povedal som si ale že radšej sa nebudem vypytovať. Zahľadel som sa na doktora Adamova. Pozeral na mňa. Ja som ale videl skrz neho. V hlave sa mi začali ozývať slová, jeho myšlienky, Elly, program, dohľad, opäť program, beh nocou. K slovám sa vo chvíli pridali obrazy. Celkom jasne som vo svojich predstavách videl ženský postavu, nižšiu, s vlasmi po pás, v teniskách. V zápätí mi ako na monitore prebehol pred očami akýsi program, na konci sa zhutnil do krvavej škvrny na kuse múru, opäť beh nocou, manželskú posteľ s rozhádzanými prikrývkami. Obrazy sa striedali ako diapozitívy a prekrýval ich obraz miestnosti a doktorova tvár.

"Viem čo práve vidíte. Fragmenty vašich spomienok, vaše dva životy ako dve porcelánové vázy, ktoré sa rozbili a črepiny na zemi sa zmiešali do jednej kopy. Doteraz nemalo význam vám všetko povedať. Dnes sa to dozviete a zajtra a už nikdy to nezabudnete."

"Doktor Adamopv, kto je tá žena? Tušil som odpoveď na otázku.

"Elly. Vaša Elly."

Zachvel som sa a moju myseľ v okamihu obsadila jediná myšlienka. Rozprestrela sa predo mnou ako trojrozmerný obraz. Stála predo mnou chrbtom a pomaly sa otáčala ku mne. Mala smutné oči. Spoznal som ju. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Zaplavilo ma teplo a oči sa mi zaplnili slzami.

"Kde je Elly! Doktor, kde ju nájdem!?"

Je tu, čaká na Vás."

"Chcem ju vidieť!"

"Na všetko príde čas"

"Prečo, som predsa vyliečený!"

"Ešte nie celkom."

"Akoto nie celkom? Čo ste mi to voperovali do hlavy? Ok,Ok som pokojný doktor, ale dovoľte mi vidieť Elly. Prosím!"

"Pravda je že Elly vlastne nepozná pravdu, čo sa s vami stalo. Pomenovali sme po nej Váš prípad. Vieme len že ste vytvorili program, ktorý na základe generovaných farebných obrazcov dokázal meniť stav ľudského vedomia."

Spomenul som si. Nechcel som ale doktora prerušiť v rozprávaní. Toto znelo veľmi zaujímavo a usporiadaval som si v hlave spomienky.

"Je fakt že program funguje, mení myseľ, konanie a povahu človeka a vy ste ho vyskúšali sám na sebe. Naši experti si na ním dlho lámali hlavu, čiastočne vieme v ako funguje, ale ak zmení fungovanie mozgu, začnú sa neuróny preskupovať a mozog začína pracovať inak. Jednoducho človeka zmení. Tieto zmeny dokážeme premietnutím obrazcov vyvolať, nedokážeme ich ale riadiť a už vôbec nie vrátiť späť. Podľa stavu a obsahu vášho počítača vieme že nieste žiadny geniálny programátor, a myslíme si že program vznikol viacmenej náhodne ako vedľajší produkt rutinnej mulimediálanej vizualizácie."

"Čo ale moje schopnosti?"

"Je známe, že telesná stavba nemusí byť rozhodujúca pri stanovení telesnej výkonnosti. Ak mozog dá telu ten správny príkaz, telo dokáže vytvoriť veľkú energiu, rozumiete mi?

"Áno, celkom to chápem, ale i tak sa mi to nezdá."

"Ak sa fyzycká sila skombinuje s mentálnou, teda telekinézou, z človeka sa stane silný nebezpečný stroj. Váš mozog je nenávratne zmenený a preto sme vám inplantovali zariadenie citlivé na isté nervové vzruchy. V prípade ich vybudenia sa aktivuje a paralyzuje vás vnútorným výbojom."

"Teda ste ma nevyliečili, iba ste do mňa vložili poistku?"

"Áno, vyrobiť tú poistku nám trvalo tri roky. Vaša pravidelná strata pamäte súvisí s preskupením neurónov. Zariadenie ich preskupenie blokuje a nedovolí aby sa... ako by som to povedal... Aby sa váš mozog v noci resetoval ako počítač. O pár hodín si začnete spomínať na váš doterajší život."

Výraz doktorovej tváre sa ale náhle zmenil. Z jeho myšlienok som vycítil zdesenie.

"A preto musím byť pod dohľadom že?" opýtal som sa akoby som tušil niečo strašné.

"Ano presne tak." Doktor sklopil zrak.

"Je čas. Popoludní sa znova uvidíme." Doktor spustil žalúzie a vykročil z miestnosti. Potichu za sebou zatvoril dvere.

Popoludní ale doktor neprišiel. Vedel som že nepríde. Ani to nemal v pláne. Pre človeka s mojimi schopnosťami nie je problém zistiť, kedy kto klame. Zato som mal dosť času venovať sa spomienkam na moju Elly, celému životu. Všetko sa mi premietalo v hlave ako v kine.

Deň šiesty.

Kedysi som rád zaspával pri zapnutej televízii. Podobne ako včera, zaspal som. Dokonca som mal asi aj sen. Prvý krát po rokoch sa mi snívalo. Nebolo to síce nič pekné ale predsa. Nebol som pokojný a nedočkavo som pobehoval po izbe čakajúc na doktora Adamova, aby som mu môj sen vyrozprával.

"Pristane vám to, konečne nevyzeráte ako pacient ale ako normálny človek" usmial sa doktor.

"Hm, ďakujem, požiadal som sestru, aby mi priniesla nejaké šaty, a..no iste" Keď doktorov pohľad spočinul na prádle porozhadzovanom po zemi. Rýchlo som ho pozbieral a hodil pod prikrývku. Pohodlne sme sa usadili v kreslách. Vyšúchané džíny ma síce tlačili kde by nemali, ale vychutnával som si to. Konečne civilné šaty. Chlapsky som sa rozvalil v kresle a útržkovito vyrozprával sen o praskline v stene, i tom ako som zachraňoval Elly a ako mi v kúdoloch prachu kus drôtu trčiaceho z časti betónového panela rozsekol cievu v nohe, ako som ležal na chodníku a ako sa mi stokrát opakoval obraz vlastnej smrti, ako zo mňa unikal život. Bol to unikátny sen, tak živý, až by som uveril že sa to stalo.

"Zaujímavé, ak chcete, môžeme sa vašim snom zaoberať neskôr. Dnes máme v pláne výlet." Doktor sa usmial, vstal a rezko vykročil k dverám.

"Výlet? No toto? Mám dnes snáď narodeniny?" Zaradoval som sa. Vykročili sme chodbou k východu z budovy.

Mali sme prejsť halou, plnou ľudí, teda pacientov, videl som ich, hoci sme tam ešte neboli. Tešil som sa. Tušil som že okrem výletu pre mňa doktor pripravil ešte niečo špeciálne. Dobre to ale skrýval. Vedel, že ak sa bude dostatočne koncentrovať, aby nejakú myšlienku predo mnou zakryl, nezistím to. Blížili sme sa k hale. Komplex bol rozdelený na niekoľko kliník, ľahšie, ťažšie prípady, a aj tí v izolácii, nadopovaný v očalúnených celách so špeciálnym dozorom. Vošli sme do haly. Ruch a hluk, pokriky, ako sme sa zjavili, ich reakcia na našu prítomnosť bola zjavná. Doktor ma požiadal aby som sa držal v strede haly a nevšímal si ich. Nedalo sa to. Kráčali sme spolu naprieč halou. Znervóznel som. Aj na doktorovi bolo vidieť, že nie je spokojný s ich stavom. Akosi moc pobiehali okolo nás, cholericky vykrikovali, mumlali a pľuli. O chvíľu z jedných z bočných dvier vošli do haly traja ošetrovatelia. Dobre živení chlapi, každý zo sto kíl, premerali pohľadom stav v hale a sprevádzali nás druhou stranou ako prezidentská ochranka. Nespustili z nás očí ani na okamih. Cítil som, že môj prípad dobre pozná každý z personálu. Keď sme prechádzali výskumnou časťou, bolo hrobové ticho. Iba v pravidelných intervaloch sa ozývalo plačlivé vzlykanie a to ma desilo viac ako banda dementov v hale. Dlhá tmavá chodba, naše kroky nás viedli asi 80 ku koncu míňajúc množstvo bočných tmavých dverí, zatiaľ čo sa vzlykanie zreteľne približovalo spoza jednych z nich.

Doktor neprehovoril ani slovo. Akoby sa hanbil za to čo som videl. Vzlykanie mi nedalo pokoj, a doktorova vystupňovaná nervozita mi šepkala čosi, čomu som celkom nerozumel. V momente keď som sa ho chcel opýtať na ten hlas, s rachotom sa rozleteli dvere po našej pravej strane. Do chodby vtrhol pacient, ležal na kope črepín z čierneho skla, ktorým boli vyplnené dvere. Bol v hroznom stave, ani som nedokázal rozlíšiť, či je to muž, alebo žena. Pozeralo "to" na mňa, triaslo sa, držalo ma to za šaty. zohol som sa aby som tomu stvoreniu pomohol. Doktor sa zbieral zo zeme na opačnej strane. V tej chvíli ma vôbec nezaujímal, iba postava, čo na mňa uprene hľadela a šepkala

"prišiel si, vedela som že prídeš.."

Toto nebol bežný pacient, toto bolo niečo iné. Mladá žena, asi 25, chudá, podliate oči, vystrašená.

"Čo si zač? Čo sa ti stalo?"

Chytila ma za ruku a ešte uprenejšie sa mi pozrela do očí.

"Ty!, ty si to.. Zabíjal si, viem, čo si urobil. A ak tam pôjdeš, urobíš to znovu.."

Z bočnej chodby odkiaľ sem vpadlo to dievča dobehli ošetrovatelia, títo boli ale ozbrojení. Jeden chytil mňa, druhý ju začal ťahať po rozbitom skle späť do chodby. Vyskočil som za ním, chytil za plece a prudko ťahom zrazil k zemi. Nestihol som nič viac, pretože mojím telom prešla salva známej bolesti. Zviezol som sa k zemi k dievčaťu. Ležali sme vedľa seba, pozerala na mňa a vedel som že sa díva skrz moju myseľ ako to dokážem aj ja, že vidí čo to, mi nechcel nikto prezradiť.

- - -

"Tak dobre. Poviem vám čo ste chceli vedieť:"

Precitol som. Podľa polohy slnka mohla byť asi jedna poobede. Sedel som vo vozíku, na vydláždenej terase, doktor opretý o zábradlie obrastené brečtanom, zahľadený do diaľky ponad stromy okolitého parku. Pomaly z neho začali vypadávať slová.

"Po tom, ako ste spustili na sebe ten program, začali ste sa meniť. Vieme že ste mali halucinácie a predstavy. Vaše schyzofrénie boli iba neškodnými predstavami až do chvíle, kedy sa preskupili vaše neuróny a zablokovali vašu pamäť. Zakrátko na to sa premena dotkla aj vašej Elly. Keď ste sa niekoľko nocí po sebe vytratil von a vrátil nadránom, bez vysvetlenia, začala mať podozrenie. Práve noc prebúdzala k životu vaše druhé ja a...a...odišli ste od Elly, vlastne ste boli nezvestný. - A robili ste veci.."

"Čo, aké veci?"

"Georg je projekt." doktor sa nenechal prerušiť a pokračoval.

"Vznikol aby sme skúmali váš program. Vedci. Mnoho vedcov. A ešte tu boli dobrovoľníci. Premietli sme im obrazce. Trpeli halucináciami, nedokázali kontrolovať svoje schopnosti. Vymkli sa nám spod kontroly. Nik, kto sa im postavil do cesty nebol v bezpečí. Neskôr sa buď zabili sami, alebo navzájom. Vzájomne boli mentálne prepojený a vedeli aj o vás. Čakali na vás. To dievča z chodby je jediné ktoré prežilo. Je viac nebezpečná pre seba ako pre druhých. Dnes dostane inplantát. Zotaví sa čoskoro.

Viete si predstaviť, aké následky by to malo, keby program unikol cez internet do celého sveta? Preto bol projekt Georg ukončený."

Nechápavo som pozeral na doktora.

"Ukončený? Akoto že ukončený?"

"Práve teraz bol ukončený."

Doktor sa usmial a pozrel smerom k dverám. Jeho pohľad som nasledoval. Stála tam.

"Elly !" doširoka som sa usmial, vstal z vozíka a náhlil sa naprieč terasou k nej. Objal som ju, pritisol na hruď, ponoril nost do jej rozpustených voňavých vlasov. Bolo to ale prázdne objatie. Nič som necítil. Odstúpil som krok od nej. Pozerala bokom, do prázdna. V očiach sa jej leskli slzy.

"Elly, Elly! "

Chytil som ju za dlane, kŕčovito svojimi malými rukami zovrela moje ruky, oprela sa lícom o moje plece. ticho vzlykala. Vôbec som tomu nerozumel. Plačlivo pošepky zo seba vysúkala vetu.

"Viem, čo sa s tebou stalo, povedali mi. Ublížil si toľkým..." Smrkla, a jednu ruku ovinula okolo môjho pleca.

"Viem že ak ti tú vec z hlavy vezmú von, opäť zabudneš. Zatvoria ťa a budeš žiť ako doteraz. Budú ťa strážiť. Ale ak ti to tam nechajú a ty si na všetko spomenieš, budeš sa musieť naučiť žiť s tým, čo si urobil." Rozplakala sa.

Pozrel som na doktora Adamova. Usmieval sa. Chápal.

Rukou som si prešiel po zátylku. Vzal som Elly za ruku. Vedel som čo chce povedať. Úpenlivo na mňa hľadela.

Usmial som sa a povedal som to za ňu prvý.

"Uvidíme. Poďme domov."