Volavka
Aké to asi je, keď sny sú príjemnejšie ako realita? Emil takúto realitu zažíva. Deň, čo deň v tej istej nudnej práci a jediné potešenie, ktoré mu ponúka jeho kolega, je sex s radodajkou. To je pod jeho úroveň alebo nie?
Lúče tropického slnka opekali Emilovu tvár. Prijemný morský vánok chladil jemnú červeň, ktorá sa už začala ukazovať všade na tele. „Toto je raj,“ povzdychol si Emil pri pohľade na zlatistú pláž plnú krásnych žien. Aj keď plnou sa to nedalo nazvať. Bola tu len hŕstka ľudí, ktorí boli ubytovaní v hoteli za jeho chrbtom.
„Možno by som si mohol zaplávať.“ Emil sa usmial nad svojimi slovami. Postavil sa z ležadla, keď začul výkrik. Obzrel sa za zvukom. Medzi palmami sa mihali akési postavy. Zaostril zrak a snažil sa zistiť, čo sú zač. „Krv?“ Povedal neisto. Rozbehol sa im naproti hneď, ako si všimol, že to urobilo aj pár ľudí z pláže. To čo sa ale stalo, nečakal. Zakrvavené osoby sa vrhli na ľudí a začali ich požierať za živa. Hneď na to sa rozbehli aj za Emilom. Zdesený sa dal na útek. Žabky na nohách ho však spomaľovali. Zakopol a keď sa znovu postavil, pocítil náraz a podivnú bolesť. K jeho ruke sa skláňali zuby zakrvaveného človeka.
„Nieeee!“ Vykríkol a hneď na to bol v tmavom byte na okraji Bratislavy. Celý spotený z nočnej mory vstal a pribehol k oknu. Uistil sa, že to bol len sen a ťažko si odfrkol. Už dávno sa mu nič takéto nestalo. „No krása!“ Povzdychol si, keď zbadal, koľko je hodín. „To už sa môžem chystať.“ Do budíčku mu zostávalo ešte dvadsať minút, no na takú dobu sa už neoplatilo ľahnúť si do prepotenej postele.
„Skurvené ráno v skurvenej žumpe Európy v skurvenej robote pre skurveného slovenského podnikateľa!“ Motivačná reč vyšla von hneď po prvom dúšku rannej kávy. Takto Emil začínal takmer každé ráno. No tentokrát pridal aj ostrejšie nadávky vďaka zombíkom v snoch. Akoby toho nemal už tak dosť.
Odbila piata hodina a on vyrazil na električku. Vyhol sa rannej špičke, no zatiaľ čo ostatní ešte len vstávali, on už stál za pásom, kde ťahal dvanástky, aby zarobil toľko, že to pokrylo prenájom garsónky a niečo na jedenie.
„Ty dnes vyzeráš!“ Podpichol ho kolega Robo. „Čo si celú noc prejebal s Kaťou?“
„Keby hej, tak vyzerám úplne inak!“ Odfrkol Emil.
„Tak sa hneď nerozčuľuj!“ Robo pokýval hlavou.
„Sorry! Len zlé sny, zlá noc a na piču práca!“ Skonštatoval Emil a pokračoval v bezduchom zapájaní dvoch vodičov k sebe. Otočka, ďalšie dva, pripojiť druhú časť a poslať ďalej.
„Vravím, chýba ti nejaká poriadna trtkanica. Kaťa dá každému, stačí pár kokteilov a hneď budeš mať krajšie ráno.“ Robo mykol hlavou k tmavovlasej, trochu bucľatejšej kolegyni, ktorá stála neďaleko. Už párkrát prejavila záujem o Emila, no ten ju odmietal. Nebola jeho typ. Žiadna štíhla blondína s malým zadkom a veľkými kozami. Teda z tohto popisu spĺňala len veľké prsia, no zvyšok bol takmer jej pravým opakom.
„Možno to zvážim.“ Prikývol Emil, no len preto, že chcel mať od Roba pokoj. Jeho ego dráždil dávivý nerv pri myšlienke, že by sa takto znížil pod svoju úroveň. Aj keď názor okolia bol iný. Všetci sa skôr čudovali, prečo by Kaťa chcela Emila? Mala na viac, vďaka peknej tváričke. Na rozdiel od Emila, ktorého najlepšie roky boli v pôrodnici. Vraj bol pekné batoľa, no potom sa niečo muselo veľmi pokaziť.
Šichta sa skončila a jeho čakalo peklo v meste. Špička, v ktorej sa aj električky hýbali pomalšie ako obvykle. No aspoň sa hýbali, na rozdiel od áut či autobusov. V duchu si vravel, že ak by mal na auto, tak už len kvôli tomuto by si ho nekúpil. Jediná pozitívna myšlienka tohto dňa.
Konečne dorazil do svojho kráľovstva. Prenajatá garsónka, plná špinavých obalov od pizze a nedojedených zvyškov instantných jedál, vytvárala vôňu domova. Emil hodil svoje unavené telo do pohovky a ako správny dvadsaťpäťročný, čo vyzerá a cíti sa na šesťdesiat, zapustil korene a nehodlal sa z kresla postaviť skôr, ako by mu to prikázal jeho mechúr.
Televízia plná negatívnych správ podnecovala jeho hnev, ako aj chuť jesť. Objednal si ďalšiu pizzu a na počkanie ju zhltol. Keď odbila desiata hodina, prepol na program pre dospelých, odmasturboval a vybral sa spať. Každodenný rituál a keďže nemal ani na internet, tak musel čakať na televíziu.
„Poď sem,“ pred jeho očami sa mihal dokonalý ženský zadok. „Chceš ma?“ Hmla sa jemne rozplývala a on zbadal svoj raj. Hárem žien pripravených len na to, aby si urobil dobre. Bol si istý, že toto je sen, no ešte pre istotu urobil jednu maličkosť, ktorá sa mu vynorila v pamäti počas dňa. Vzal mobil a začal zadávať čísla. Tie sa písali v náhodnom a nezmyselnom poradí. Hneď na to však držal v ruke mobil, ktorý už zvonil. Zložil ho a teraz si už bol úplne istý. Bol to sen.
Emil už neváhal, plne sa pustil do radovánok s hromadou žien. Jedna, druhá, tretia, a potom ďalšie sa mu ponúkali a líhali si pred ním. Všetko prerušil ten najotravnejší zo všetkých zvukov sveta. Zvuk budíka. „Dopiče!“ Udrel rukou po budíku, až sa čas zastavil a dodal tiché puknutie. Emil zodvihol hlavu a zbadal, že sa sekundová ručička nehýbe. „Boha!“
S nechuťou na perách, no príjemným pocitom v trenírkach, vstal z postele. Dal si kávu a tentokrát vynechal ranné zhodnotenie stavu svojho života. Namiesto toho si predstavoval ženy zo sna. Po chvíli sa zadíval na hodinky: „Mám čas!“ Usmial sa, zapol televízor a jeho ruka sa dala do práce. Tentokrát mu však musela vystačiť moderátorka televíznych správ a predstavivosť.
„Hm, takže si ma počúvol?“ Vyzvedal Robo.
„Čože?“ Nechápal Emil.
„Vyzeráš spokojný a Kaťa dnes očividne nespala doma, pretože má na sebe tie isté handry.“ Robovi myklo obočie.
„Dajme tomu,“ Emil len mykol plecami a viac sa Robovi nevenoval aj keď ten chcel vedieť viac detailov.
Šichta sa pomaly končila, Emil sa už nevedel dočkať svojho kresla, no ešte pred tým zažil nečakanú návštevu. Kaťa si vzala pauzu, no namiesto kávy či niečoho pod zub, zamierila k Emilovi.
„No ako Emilko, zajtra je piatok, nepodnikneme niečo?“ Zažmurkala.
„Katka,“ Emil ťažko prehltol. Cítil Robov zvedavý pohľad a akoby nemal na výber. „Môžeme zájsť do Srdiečka na pár pív?“ Katke sa na tvári objavil široký úsmev. „Robo, nechceš sa pridať?“ Takmer prosebne sa zadíval na aktuálneho kamaráta. Bola to výnimočná situácia, a tak bol ochotný pomyslieť si aj nato, že Robo je jeho kamarát. Aj keď o ňom takmer nikdy nikomu nehovoril a ak áno, tak len v utajení pod pomenovaním kretén z opačnej strany pásu.
„Ja... no neviem,“ zakoktal sa.
„Poď, vezmem aj kamošku.“ Žmurkla Katka, na čo Robo neochotne prikývol. „Tak v piatok v Srdiečku.“ Usmievala sa od ucha k uchu a pobrala sa preč. Robo s Emilom si vymenili pár posledných pohľadov pred koncom ich šichty a obaja sa pobrali opačnými smermi domov.
Dnešný večer bol zvláštny. Emil sedel v kresle. V rukách mu chladla pizza a premýšľal nad tým všetkým. Uvažoval, že sa na to vykašle a na schôdzku nepríde. Robo by jej mohol stačiť, no na druhej strane sa ozývali jeho dlho nevyužité mužské partie, ktoré priam kričali po zmene. Jeho ruka bola fajn, ale to je tak všetko, čo sa o nej dalo povedať. Predsa len vlhku a teplu ženských partií sa nemohla vyrovnať.
Keď odbila desiata hodina, šiel spať. Dokonca aj bez večerného rituálu. Bol už totiž rozhodnutý, že si s ňou užije aj tak to nepoškodí jeho povesť, pretože to nik, okrem Roba, nebude vedieť. No ani ten to nemusel vedieť. Mohol by ho poriadne opiť, aby si nič nepamätal.
Pomaly zaspával a jeho myseľ sa vybrala do ríše snov. Dúfal v erotické sny a v to, že sa vyhne hororom. Tentokrát však padal. Padal z veľkej výšky a cítil ako chladný vzduch pomaly priberá na teplote. Bol si istý, že je v sne, a tak si let užíval. Inak by sa pravdepodobne posral od strachu, keďže neznášal výšky. Keď sa blížil k zemi, sústredil sa a na svojej hrudi nahmatal lanká. Váhal, či ich mal zatiahnuť alebo nie, no potom si spomenul na prepotenú noc. Nechcel sa znovu zobudiť pár minút pred budíkom, a tak radšej zatiahol za šnúrky a pokojne pristál. Sen ešte pokračoval malým dobrodružstvom a únikom pred čímsi ako obrovskými opoľuďmi. Vyzerali ale viac komicky ako hrozivo. Akoby sa skupina pošukov prezliekla na halloween a šla si z neho vystreliť. Nakoniec si to ale užil. Našiel zbrane vystreľujúce podivné guľôčky, a tak sa rola lovca a koristi obrátila v Emilov prospech.
Tentokrát sa Emil prebudil sám. Do zvonenia zostávala minúta a keď konečne odbila, uvedomil si, že minulé ráno rozbil budík, a tak už nefunguje. „Dopiči! To bolo šťastie. Keby som prišiel do práce neskôr, ten kokot by mi stiahol celý deň dovolenky!“ Myšlienka na jeho šéfa ho ihneď vzpružila. Kto by nechcel za šéfa kokota milionára, ktorý dáva pod stromček zvýšenie noriem a nepreplácanie povinných nadčasov namiesto trinásteho platu?
Cesta rozheganou električkou bez funkčného vykurovania bola ďalšou perličkou hneď na ráno. Slogany, v ktorých mesto sľubovalo modernizáciu verejnej dopravy, len viac podčiarkli to, ako sa všade kradlo. Emil na vládu aj na ostatných zlodejov vo vysokých funkciách nadával takmer neustále. Ak by mal internet, istotne by hejtoval každý príspevok vládnych kruhov. Sám si však ani raz nepriznal, že k týmto zlodejom patril aj on. Z továrne kradol, čo sa len dalo. Vtedy to bol raj, predával lup a mohol si dovoliť blondíny s malými zadkami a veľkými kozami. Síce od neho brali hodinovú taxu, no boli aspoň hodné jeho šarmu. Lenže potom sa na to prišlo a aj keď vinník nebol jasný, jeho milý šéf nainštaloval po celom objekte kamery. Vraj na to použil ich trináste platy. Ďalšie klamstvo, ktoré len podporovalo hnev a zlobu. Predsa len tento šéf nikomu, okrem seba a svojich známych, trinásty plat nikdy nedal.
Dnes sa mu šichta vliekla ako sopeľ z nosa. Nikdy predtým si neuvedomil, aká otrasne dlhá vie byť robota, keď Robo mlčí. Jeho podpichovanie a blbé poznámky urýchľovali čas, no teraz mlčal a premýšľal. Rovnako tichý bol aj Emil. Po niekoľko dňovom mlčaní, ktoré sa ale na firemných hodinách zobrazovalo ako hodina, si Emil všimol čosi lesklé. Na Robovom prste bola obrúčka. Prečo by súhlasil, ak je ženatý? Prebehlo Emilovi v mysli. Možno bol neverník a možno vdovec, ktorý sa cez to nevie preniesť. Tak či onak nebola to jeho vec.
„Tu ste chlapci!“ Katka sa vrhla na oboch chlapov, ktorí pravé dorazili MHD-ečkou. „Už som si myslela, že neprídete.“ Škerila sa od ucha k uchu a ťahala ich do pajzlu.
„Tvoja kamarátka nepríde?“ Robo zvraštil čelo, keď si sadli k stolu len oni traja.
„Niekomu sa už zbiehajú slinky.“ Záhadne sa zadívala na Roba. „Neboj, o chvíľu príde. Len sa trochu zdržala, no neboj, nebudeš sklamaný.“ Po týchto slovách sa večer rozbehol. Barman nosil jedno pivo za druhým a pomedzi to aj poldecáky vodky. Všetci traja pomaly strácali prehľad o tom, čo sa dialo. Jedno si ale Emil pamätal. Do úplného okna sa Katkina kamarátka neukázala, no mohla tam prísť neskôr.
Matné spomienky na bar sa zmenili na sen. Emil sa ocitol v akejsi budove. Snažil sa nájsť východ a od všadiaľ počul štekot psov a krik akýchsi mužov. Keď ho chytili, videl uniformy polície. Vydesil sa a myslel si, že v opitosti urobili niečo zlé. Potom sa ale všetko zmenilo. Znova bol v dome a znova sa snažil odtiaľ dostať. Došlo mu, že je to len sen a aj keď nevedel, kde presne sníva, nevadilo mu to. Scenár úniku sa zopakoval niekoľkokrát a aj keď odtiaľ ušiel, znovu sa vrátil. Jeho opitý mozog sa akoby zavaril a dokázal prehrať len túto jedinú scénu bez ohľadu na výsledok, teda takmer. Sen sa skončil v momente, keď sa dostal von z budovy asi po piatykrát. Ocitol sa na rušnej ulici. Pred ním zastalo čierne auto a ruka ukázala na ženu, ktorá šla okolo. Neváhal a schmatol ju. Hodil ju do auta a hneď za ňou nastúpil aj on. Aj keď mu nebolo po vôli znásilňovanie, živočíšna túžba prekričala jeho mozog. No skôr ako stihol čokoľvek urobiť, prebralo ho štípanie.
„Ach,“ Emil si prešiel po tvári. Čosi mu svietilo do očí a nebolo to príjemné. Znovu si pretrel oči a zbadal okno, cez ktoré prenikali slnečné lúče. „Čo to?“ Začudoval sa. V jeho byte žiadne slnko nesvietilo. Jediné okno mierilo na sever. V tom začul jemné chrapkanie. Obzrel sa a vedľa neho ležala Kaťa. „Mohlo to byť aj horšie.“ Preblesklo mu mysľou, no v zapätí na to ho prepadol zlý pocit. Ruka, ktorá ležala na jej prsiach, bola akási divná. Prekonal bolesť hlavy a zodvihol sa z postele. Na opačnej strane ležal Robo. „Dopiče!“ Vyprskol, na čo sa Kaťa prebrala.
„Dobré ráno, cukríček alebo mám povedať bomboniéra?“ Kaťa sa škerila a blúdila očami z Roba na Emila a späť.
„Toto sa nestalo!“ Emil vyskočil na nohy a pohyb postele prebudil aj Roba.
„Čo, čo sa deje?“ Robo si pretrel oči, no to, čo videl, by radšej nevidel. Na jeho tvári bolo vidieť, ako sa jeho roky života stratili v nenávratne rovnako ako eurofondy rozdané neexistujúcim firmám.
„Takže,“ Kaťa úplne nahá vyšla z postele. „Strávili sme tu celú noc, čo je šesť hodín. Paďíka za hodinu, takže dlhujete mi tri stovky každý.“ Povedala so všetkou vážnosťou, no dočkala sa len nechápavých výrazov. „To si myslíte, že pracujem zadarmo? A ešte príplatok za trojku, čo je ďalší padík!“
„Tak počkaj,“ Emil pokrútil hlavou. „To ti máme za sex zaplatiť? To je šialenstvo!“
„Buď zaplatíš alebo pôjdem na políciu a poviem, že ste ma opili a dotiahli sem. Okrem toho ste si všetko nahrávali a fotili.“ Zamávala Emilovým a Robovým telefónom v ruke.
„Jasné! Opili a znásilnili sme ťa v tvojom byte!“ Odfrkol Emil.
„Nie je jej,“ Robo sa chytil za hlavu. Až teraz si Emil všimol jeho fotku spolu s manželkou a tromi deťmi na komode.
„Okrem toho, že mám fotky a barman je môj kamarát, ktorý to všetko dosvedčí na základe bezpečnostnej kamery spred krčmy, je tu aj tvoja ženuška.“ Katkine bacuľaté telo takmer Emila prinútilo dáviť. No dopomohlo tomu aj to, do čoho sa dostal. Robo to mal horšie. Jeho žena sa mala čo nevidieť vrátiť. Vzala deti k matke a dnes sa mali vrátiť a ísť spoločne k jeho rodičom na východ.
„Tu máš!“ Robo vytiahol tristopäťdesiat eur a hodil jej ich na prsia. Tie sa tam nalepili, ako keby jej telo bolo stvorené na chytanie bankoviek pri tyči. „Zmizni!“
„A čo ty cukrík?“ Zadívala sa na Emila a začala sa obliekať.
„Ja... ja... ja nezaplatím! Nenechám sa vydierať!“ Odhodlane si vzal svoje veci a chystal sa odísť.
„Tak teda ostanem tu.“ Zadívala sa na Roba. Aj keď pracoval za almužnu, jeho byt bol pekný a útulný. Bolo jasné, že peniaze mal. Emil ďalej kráčal k dverám a len kútikom oka zazrel to, ako Robo vyberá ďalšiu hotovosť. Nebolo to zrejme dosť. Keď Emil zavrel dvere, počul ako nariekal, aby už odišla, že jej ich neskôr donesie.
„Odporná suka!“ Hromžil Emil a pridal aj desiatky ďalších nadávok, ktoré poburovali okoloidúcich chodcov. „Dopiče! Môj mobil!“ Zastal a chcel sa vrátiť. Mal ale taký pocit, že to bolo zbytočné, no aj tak sa otočil. Z diaľky zbadal ako Katarína odchádza z bytovky. Pridal do behu a zdrapil ju za kabát. Vykríkla a začala volať o pomoc. Behom chvíľky Emil videl, ako sa za ním rozbehol akýsi chlap. Vyšší a silnejší ako on. Nemal na výber. Začal utekať a ako sprievod ho nasledoval aj Katkin pohľad, ktorý len potvrdzoval jej víťazstvo. Musel sa vzdať mobilu a navyše sa mohlo stať, že na jeho dvere čo chvíľa zabúchajú policajti.
Konečne bol doma, no zlý pocit ho neobchádzal. Ako mohol byť taký hlúpy a ožrať sa tak, že ani nevedel, čo robí. Pokojne s ňou ani nemusel spať, pretože si to nepamätal. Jeho myšlienky vyrušilo búchanie na dvere. Na tvári mu vyrazili kvapky potu. Čakal a čakal, no obávané: „Polícia! Otvorte!“ sa neozvalo. Namiesto toho to bolo hrozivejšie.
„Emil, ty skurvenec, ihneď otvor dvere a navaľ mi prachy!“ Za dvermi vyčíňal Robo. „To kvôli tvojej demencii som...“ Nedopovedal, no namiesto toho pridal do bujarého bubnovania po dverách.
„Ty kokot! Čo tu hulákaš!“ Ozvalo sa z chodby. „Vypadni odtiaľ, lebo ti rozbijem piču!“ Akýsi sused vyšiel na chodbu a nakladal Robovi, čo to dalo. Ten nemal na výber a po druhej hrozbe políciou za jeden deň odišiel. Ešte predtým sa ale s Emilom rozlúčil slovami: „Ešte sme neskončili!“
Celý deň sa Emil z bytu nepohol. Zvažoval síce možnosť úteku, no potom si hovoril, že dostala svoje prachy, a tak nebude riešiť políciu. Zostal teda vo svojom kresle a pozeral správy. Výnimočne ho nič iné nezaujímalo, no ani zmienka o znásilnení alebo o tom, že po ňom pátra polícia. Byt bol predsa len prenajatý a jeho trvalá adresa bola inde.
Pomaly Emila premáhal spánok a ani si to neuvedomil a zaspal priamo v kresle. Matné šero bytu nahradila akási koncertná sála. Stál za plachtou a videl len kúsok z hľadiska. Bolo prázdne, no na pódiu prebiehalo vystúpenie. V ruke čosi držal. Sklonil zrak a zbadal pištoľ. „Zase?“ Povzdychol si nad ďalším akčným snom. Práve dnes by si zrejme prial bezsennú noc, no nebola mu dopriata. Vystúpil teda z tieňa na pódium. Všimol si, že hľadisko nebolo prázdne, ako si pôvodne myslel. Vpredu sedel starší pár a za ním jeden muž v tmavom obleku. Z ničoho nič vyskočil na nohy a tasil zbraň. Emil reagoval pudovo. Vystrelil niekoľko rán a zasiahol muža. Hneď na to začal strieľať na pár pred ním. Podarilo sa mu trafiť ďalších, no hneď na to sa otvorili dvere a do sály vbehli nejakí chlapi. Emil vzal nohy na plecia, aspoň to si mali muži myslieť. Ukryl sa za jednu z rekvizít a keď vybehli na pódium, vystrelil.
Zvuky streľby prehlušovali sirény polície z okolia. Emil utekal chodbou, až sa pred ním ozvalo: „Stáť!“ Zbadal mužov zákona, no nevydesil sa. Chcel si vybiť zlosť, a tak sa pokúsil vystreliť. Skôr ako zamieril, pocítil ostrú bolesť. Hneď na to ďalšiu a ďalšiu. Jeho telo ho neudržalo a zvalilo sa na zem. „Čo, čo sa to deje?“ Cítil chlad a videl, ako z dier na jeho tele vytekala čerstvá krv. Čakal, že sa prebudí, no jeho oči sa zavreli a posledná iskierka života vyhasla.
***********
„Tak, čo to tu máme?“ Detektív vošiel do márnice. Na stole ležalo mužské telo nachádzajúce sa uprostred pitvy.
„Vrah z opery,“ odvetil patológ. „Zdá sa, že ide o volavku.“ Lekár pokrútil hlavou. „To je tento mesiac už tretí!“
„Volavka?“ Za detektívom sa ukrýval nováčik, ktorý nedávno nastúpil z akadémie.
„Projekt Volavka,“ detektív pristúpil k telu. „Pred rokom vyvinuli látku, ktorá vie vytvárať extrémne živé sny. Pôvodne to mala byť legálna droga na vyvolanie a splnenie si všetkého, po čom človek túži.“
„To si pamätám. Išli na to reklamy, no potom to zrušili, vraj kvôli tomu, že tie sny boli až príliš realistické a ľudia by mohli prestať naozaj žiť.“
„Klasické chujoviny korporácií.“ Detektív pokýval hlavou. „Kto z nich by sa pripravil o miliardy kvôli blahu zopár zúfalcov?“ Detektív pootvoril oči mŕtvoly a zbadal jemné zmodrenie. „V skutočnosti dala táto látka kľúč k vzniku volaviek. Obyčajní ľudia bez trestov, bez rodiny alebo s takou, ktorú dlho nevideli. Stratia sa niekde na druhom konci sveta a objavia sa tu. Takmer celú ich cestu trávia spánkom a do žíl im vstrekujú chemikáliu. Tá vytvára dokonalý sen, v ktorom nešťastník prežíva bežnú rutinu. Chodí do práce, na byt, stretáva sa s ľuďmi a podobne. Jediná nevýhoda je tá, že je to len sen. Jeho mozog vytvára situácie a ak si napríklad o niekom myslel, že je to alkoholik, tak v jeho snovej realite môže vidieť scénu, kde má pravdu. Rovnako tak si môže o niekom myslieť, že je to štetka aj keď to tak nie je. Jeho myseľ takto prispôsobí realitu, ktorá sa nestala, jeho vnímaniu. Tento dokonalý obraz ale strieda skutočná realita. Sú to krátke stavy, keď je volavka pri vedomí. Matné a zahmlené obrazy, ktoré pôsobia ako sen aj keď snom v skutočnosti nie sú. Potom príde akcia. Volavka si myslí, že je stále v sne, a tak koná bez rozmyslu. Preto sa nikdy nevzdajú a umrú. Žiadne stopy, žiaden svedok, len obeť a vinník. Prípad vyriešený.“
„Nevedia rozlíšiť skutočnosť od sna? To je divné!“ Mladíkovi to nešlo do hlavy.
„Tiež by ťa dokázali oblafnúť.“ Odfrkol mu patológ, na čo sa mu dostalo len nepríjemne gesto mladíka. „Realitu, ktorá je už taká zahmlená, doplnia o absurditu. Napríklad, zavrú ťa do holografickej miestnosti a tebe sa zdá, že ťa naháňajú dinosaury. Počul som aj o prípadoch, kde zaplatia celý hárem žien, ktoré ťa ukájajú alebo o tom, že ťa pošlú do ponorky, a ty prežívaš sen, akoby si bol v námorníctve.“ Doktor sa presunul k počítaču. „Ako odlíšiš sen, v ktorom prežívaš svoj život, od reality, ktorá je absurdná a zahmlená?“ Patológ sa na moment zastavil: „Rozbor krvi preukázal, že to bola volavka.“
„Takže prípad ukončený.“ Povzdychol si detektív.
„To sa nedá nič robiť?“ Začudoval sa mladík.
„Pátrame po tom, kto a kedy ho uniesol, no častokrát unáša priamo volavka, ktorá medzitým udrie a umrie.“ Vzal svoj tablet a vyhľadal si spis. Tento je zo Slov... Nejaký slovanský národ. Netuším, kde to je ani ako to prečítať. No chlap, jemu podobný, včera uniesol dievča priamo z ulice. Je pravdepodobné, že o pár dní sa objaví na titulkoch nejakých zahraničných novín ako atentátnička alebo fanatička s bombou.“ Odložil tablet. „Tak ide sa! Volavky nechaj na FBI, mladý!“ Odfrkol detektív a vybral sa domov užiť si pohodový večer s rodinou.
„To sa ešte nikdy nepodarilo volavke uniknúť a vždy zasiahne svoj cieľ?“ Mladík zastavil rozbehnutého detektíva.
„Ak unikli, tak nemáme ako zistiť, že to boli volavky. Čo sa týka úspešnosti, je to tak päťdesiat na päťdesiat.“ Mykol plecami a viackrát sa už nenechal zastaviť. Blížili sa Vianoce, a takéto volavky mali na starosti hlavne v FBI, kam aj teraz malo zamieriť Emilove telo.
Zlodejisnov
"Kreativita je inteligencia, ktorá sa zabáva." Albert Einstein
Diskusia
Zlodejisnov
Príde mi to podobné ako minulá poviedka v tom, že to vyzeralo akoby autor písal bežnú poviedku a umelo pridal záver, aby to bolo scifi. Inak celkom ok, len nie som fanúšik nadávok v poviedkach, no sedeli tam. Facka na záver bola tiež ok.
10.01.2022
Príde mi to podobné ako minulá poviedka v tom, že to vyzeralo akoby autor písal bežnú poviedku a umelo pridal záver, aby to bolo scifi. Inak celkom ok, len nie som fanúšik nadávok v poviedkach, no sedeli tam. Facka na záver bola tiež ok.
10.01.2022
WriterInTheDark
Páči sa mi, ako autor vierohodne vykreslil osoby pracujúce na linke. Nadávajú, frflú na život a nič preto neurobia, aby to zmenili. Vlasnte im vyhovuje každý večer jesť pizzu a uspokojovať sa v kresle pri porne. Je to ich jediná svetlá chvíľka, ktorá ich drží pri živote - svetlo na konci tunela ( alebo na konci zmeny ).
Sám o sebe sa mi ale príbeh nijako extra nepáčil, koniec mi príde silený a celé to mohlo byť napísané šikovnejšie. Pre mňa je to jemne pod priemerom.
10.01.2022
Páči sa mi, ako autor vierohodne vykreslil osoby pracujúce na linke. Nadávajú, frflú na život a nič preto neurobia, aby to zmenili. Vlasnte im vyhovuje každý večer jesť pizzu a uspokojovať sa v kresle pri porne. Je to ich jediná svetlá chvíľka, ktorá ich drží pri živote - svetlo na konci tunela ( alebo na konci zmeny ).
Sám o sebe sa mi ale príbeh nijako extra nepáčil, koniec mi príde silený a celé to mohlo byť napísané šikovnejšie. Pre mňa je to jemne pod priemerom.
10.01.2022
Veles
Na poviedku z prostredia slovenských fabrík je tam príliš málo nadávok podľa mňa, a to viem o čom hovorím. Napísané celkom dobre, nevšimol som si tam nejakď väčšie gramatické chyby. Príbeh bol okej, nezaujal ani neurazil, až na ten koniec. Prikláňam sa ku Zlodejom, tiež mi to príde ako keby niekto písal poviedku, dostal sa na koniec a až vtedy si všimol že to nemá žiadny fantasy alebo scifi prvok. A ten zvrat na konci bol podľa mňa úplne mimo, v predchádzajúcej poviedke sme mali aspoň náznaky počas celého textu, tu sa to proste otočilo o 180 stupňov na konci. Myslím si že toto je jedna zo slabších poviedok tohto kola.
A Writer, prostredie fabriky je pre mňa oáza kde mi na um prichádzajú najlepšie nápady na poviedky :D
10.01.2022
Na poviedku z prostredia slovenských fabrík je tam príliš málo nadávok podľa mňa, a to viem o čom hovorím. Napísané celkom dobre, nevšimol som si tam nejakď väčšie gramatické chyby. Príbeh bol okej, nezaujal ani neurazil, až na ten koniec. Prikláňam sa ku Zlodejom, tiež mi to príde ako keby niekto písal poviedku, dostal sa na koniec a až vtedy si všimol že to nemá žiadny fantasy alebo scifi prvok. A ten zvrat na konci bol podľa mňa úplne mimo, v predchádzajúcej poviedke sme mali aspoň náznaky počas celého textu, tu sa to proste otočilo o 180 stupňov na konci. Myslím si že toto je jedna zo slabších poviedok tohto kola.
A Writer, prostredie fabriky je pre mňa oáza kde mi na um prichádzajú najlepšie nápady na poviedky :D
10.01.2022
ama_rilla
Hm, mne sa poviedka nepáčila, ale dala som nejaké bodíky za nápad. Ten mi prišiel zaujímavý, je pravda, že v tomto podaní je to taký umelý záver... ale keby bol tento nápad rozvinutý, hoc by sme aj prišli o prekvapenie na záver, bolo by to veľmi fajn. Čo sa týka prostredia a postáv, všetky mi boli nesympatické :D To bolo v minulom kole vyčítané aj mne a teraz už chápem prečo. Ale na druhej strane, čítalo sa to veľmi dobre a je to napísané vcelku šikovne.
10.01.2022
Hm, mne sa poviedka nepáčila, ale dala som nejaké bodíky za nápad. Ten mi prišiel zaujímavý, je pravda, že v tomto podaní je to taký umelý záver... ale keby bol tento nápad rozvinutý, hoc by sme aj prišli o prekvapenie na záver, bolo by to veľmi fajn. Čo sa týka prostredia a postáv, všetky mi boli nesympatické :D To bolo v minulom kole vyčítané aj mne a teraz už chápem prečo. Ale na druhej strane, čítalo sa to veľmi dobre a je to napísané vcelku šikovne.
10.01.2022
Lukáš Polák
Mne sa aj text zdal dosť drsný a dal by sa lepšie prečesať a vyčistiť (alebo už mám od vás vygumovaný mozog a všade vidím nadbytočné slová a mám chuť ich mazať, škoda, že ich takto nevidím pri svojich veciach :D ). Rovnako sa pripájam ku "nasilu" vytvorenému záveru, ktorý mi ani nedáva moc zmysel a ako pointa je skôr od veci ako trefa do stredu terča. Zišlo by sa "náznaky" vsúvať postupne, nech sa vytvára akási skrytá otázka - je niečo v neporiadku? - takto to pôsobí veľmi umelo.
10.01.2022
Mne sa aj text zdal dosť drsný a dal by sa lepšie prečesať a vyčistiť (alebo už mám od vás vygumovaný mozog a všade vidím nadbytočné slová a mám chuť ich mazať, škoda, že ich takto nevidím pri svojich veciach :D ). Rovnako sa pripájam ku "nasilu" vytvorenému záveru, ktorý mi ani nedáva moc zmysel a ako pointa je skôr od veci ako trefa do stredu terča. Zišlo by sa "náznaky" vsúvať postupne, nech sa vytvára akási skrytá otázka - je niečo v neporiadku? - takto to pôsobí veľmi umelo.
10.01.2022
Aleš Horváth
Pripájam sa k ostatným. Preškrtať preštylizovať a celý príbeh napísať nanovo. Žiaden scifi/fantasy prvok, pointa samoúčelná. Ako píše Ama, postavy nesympatické, čo dosť znižuje pôžitok z čítania. Príbeh nefunguje ani ako erotika, ani ako reálny z bežného života, nič o čo by sa dalo aspoň trochu pozitívne oprieť.
10.01.2022
Pripájam sa k ostatným. Preškrtať preštylizovať a celý príbeh napísať nanovo. Žiaden scifi/fantasy prvok, pointa samoúčelná. Ako píše Ama, postavy nesympatické, čo dosť znižuje pôžitok z čítania. Príbeh nefunguje ani ako erotika, ani ako reálny z bežného života, nič o čo by sa dalo aspoň trochu pozitívne oprieť.
10.01.2022
Goran
Aj keby to bol autorov úmysel, a ja verím, že bol (povedať všetko až a IBA na konci, bez predošlého naznačenia, tak náhle, tak odrazu a s dodatočným vysvetľovaním, hoci i vo forme dialógu), no to veru nepôsobí dobre. Naozaj sa potom zdá akoby bol ten záver umelo dodaný. Viem, že nie, že v pláne bolo po celý čas čitateľa viesť nesprávnym smerom a až celkom na konci mu ukázať správnu cestu, ale až na výnimky, lebo tie existujú, ale tie aj potvrdzujú pravidlo ;), to nie je šťastné riešenie, lebo čitateľ má pocit, že je vodený za nos. Prekvapivé závery a zvraty či aj dvojité zvraty sú síce populárne, ale azda nie až na úkor všetkej logiky. Mne veru nejde do hlavy ani to, ako by taká droga pôsobila, prečo má vo zvyku volavka vyhľadávať ďalšie obete, za akým presne účelom bola vôbec tá droga vypustená a pod. Áno, viem, že si sa to snažil na konci vysvetliť, ale čitateľovi naďalej vŕta celá tá vykonštruovanosť v hlave.
Nápad ako taký - pootočenie nášho vnímania reality a prehodenie sna a bdenia, je výborný. To nie je len o živých snoch, to je o tom, že si to prevrátil celé naruby, čo je rozhodne zaujímavé, ani napísané to nebolo zle.
Lenže ma nebavilo, ono ma priam vyložene nudilo čítať o obyčajných ľuďoch v obyčajnom prostredí. Práve preto preferujem fantastiku pred realizmom, aby som sa vyhol opisu každodennej rutiny človeka-milión, navyše tu máme hneď trojicu nesympatických... čoby nesympatických, ale čo je úplne najhoršie na svete - OBYČAJNÝCH :D ľudí. To je hrôza čítať o takom čomsi :D - aspoň pre mňa. Áno, o to väčšmi vynikne ten kontrast medzi snami a skutočnosťou u hlavnej postavy, ale - mrzí ma to - poviedka ma nijako nedokázala zaujať. Možno keby bola forma nejako mimoriadne novátorsky a avantgardne podaná, ale aj tá bola... obyčajná.
10.01.2022
Aj keby to bol autorov úmysel, a ja verím, že bol (povedať všetko až a IBA na konci, bez predošlého naznačenia, tak náhle, tak odrazu a s dodatočným vysvetľovaním, hoci i vo forme dialógu), no to veru nepôsobí dobre. Naozaj sa potom zdá akoby bol ten záver umelo dodaný. Viem, že nie, že v pláne bolo po celý čas čitateľa viesť nesprávnym smerom a až celkom na konci mu ukázať správnu cestu, ale až na výnimky, lebo tie existujú, ale tie aj potvrdzujú pravidlo ;), to nie je šťastné riešenie, lebo čitateľ má pocit, že je vodený za nos. Prekvapivé závery a zvraty či aj dvojité zvraty sú síce populárne, ale azda nie až na úkor všetkej logiky. Mne veru nejde do hlavy ani to, ako by taká droga pôsobila, prečo má vo zvyku volavka vyhľadávať ďalšie obete, za akým presne účelom bola vôbec tá droga vypustená a pod. Áno, viem, že si sa to snažil na konci vysvetliť, ale čitateľovi naďalej vŕta celá tá vykonštruovanosť v hlave.
Nápad ako taký - pootočenie nášho vnímania reality a prehodenie sna a bdenia, je výborný. To nie je len o živých snoch, to je o tom, že si to prevrátil celé naruby, čo je rozhodne zaujímavé, ani napísané to nebolo zle.
Lenže ma nebavilo, ono ma priam vyložene nudilo čítať o obyčajných ľuďoch v obyčajnom prostredí. Práve preto preferujem fantastiku pred realizmom, aby som sa vyhol opisu každodennej rutiny človeka-milión, navyše tu máme hneď trojicu nesympatických... čoby nesympatických, ale čo je úplne najhoršie na svete - OBYČAJNÝCH :D ľudí. To je hrôza čítať o takom čomsi :D - aspoň pre mňa. Áno, o to väčšmi vynikne ten kontrast medzi snami a skutočnosťou u hlavnej postavy, ale - mrzí ma to - poviedka ma nijako nedokázala zaujať. Možno keby bola forma nejako mimoriadne novátorsky a avantgardne podaná, ale aj tá bola... obyčajná.
10.01.2022
Terry Chrapúňzel
Eh, tie nadávky... Neviem, je to vec názoru, ale podľa mňa, ak autor používa v texte vulgarizmy, nebolo by na škodu, keby nadávky gradovali spolu s dejom. Ak autor hneď od začiatku chrlí nadávky najväčšieho, čitateľ časom voči nim trochu otupí a tie slová tak strácajú na svojej expresívnej hodnote.
Možno v úvode poviedky, teda pri opisoch nudnej rannej rutiny by postačili jednoduché fekálno-análne nadávky ako 𝘥𝘰𝘳𝘪𝘵𝘪, 𝘻𝘢𝘴𝘳𝘢𝘯𝘺́ , 𝘯𝘢 𝘩𝘰𝘷𝘯𝘰, 𝘷𝘺𝘱𝘳𝘥𝘯𝘶́ 𝘵̌ a 𝘯𝘢𝘴𝘳𝘢𝘵̌ . V pasáži, kde sa hrdina prebudí s Kaťou a Robom v jednej posteli by mohlo prísť na genitálnu terminológiu, teda výrazy ako 𝘥𝘰𝘱𝘪𝘤̌𝘪, 𝘬𝘰𝘬𝘰𝘵 a 𝘫𝘦𝘣𝘢𝘵̌.
11.01.2022
Eh, tie nadávky... Neviem, je to vec názoru, ale podľa mňa, ak autor používa v texte vulgarizmy, nebolo by na škodu, keby nadávky gradovali spolu s dejom. Ak autor hneď od začiatku chrlí nadávky najväčšieho, čitateľ časom voči nim trochu otupí a tie slová tak strácajú na svojej expresívnej hodnote.
Možno v úvode poviedky, teda pri opisoch nudnej rannej rutiny by postačili jednoduché fekálno-análne nadávky ako 𝘥𝘰𝘳𝘪𝘵𝘪, 𝘻𝘢𝘴𝘳𝘢𝘯𝘺́ , 𝘯𝘢 𝘩𝘰𝘷𝘯𝘰, 𝘷𝘺𝘱𝘳𝘥𝘯𝘶́ 𝘵̌ a 𝘯𝘢𝘴𝘳𝘢𝘵̌ . V pasáži, kde sa hrdina prebudí s Kaťou a Robom v jednej posteli by mohlo prísť na genitálnu terminológiu, teda výrazy ako 𝘥𝘰𝘱𝘪𝘤̌𝘪, 𝘬𝘰𝘬𝘰𝘵 a 𝘫𝘦𝘣𝘢𝘵̌.
11.01.2022
Terry Chrapúňzel
Ak viacerí čitatelia poznamenajú, že sa im nepáčil hrdina, je to podľa mňa dosť veľký problém. Hlavný hrdina by nám čitateľom prost mal byť sympatický. Nie v takom tom zmysle, že by sme si ním chceli sadnúť v reálnom živote na pivo, ale v tom zmysle, že nás zaujíma jeho osud, že mu chceme fandiť a že ak v závere príbehu umrie, bude nám ho ľúto. Mne Emila ľúto nebolo.
Rozmýšľam, čím to je a ako by sa to dalo napraviť. Nemyslím, že je to len tým, že je obyčajný. Mnoho príbehov začína obyčajnými ľuďmi, ale šikovní autori vedia aj obyčajného človeka vykresliť tak, že čitateľa chytí za srdce.
Možno by pomohlo, keby mal Emil nejakú backstory – trebárs je to gitarista, ktorý chcel vo fabrike pracovať len pár mesiacov, kým s kapelou nevydajú prvý album. No kapela sa ale rozpadla a z mesiacov sa razom stali roky - s tým sa veľa ľudí dokáže stotožniť, kto z nás nemal nejaký sen, ktorý stroskotal?
Tiež by mohlo pomôcť, keby hrdina nebol až tak emocionálne plochý – Emil v poviedke zažíva len nudu a hnev. Širšie spektrum pocitov by ho čitateľovi mohlo trochu viac priblížiť. A možno by nezaškodilo okrem pocitov prihodiť aj viac Emilových zmyslových vnemov – celý príbeh je v podstate len súpis toho, čo robil v snoch, a toho, čo robil v práci. Trochu to pripomína školské slohy na tému: „Čo som robil cez prázniny.“
11.01.2022
Ak viacerí čitatelia poznamenajú, že sa im nepáčil hrdina, je to podľa mňa dosť veľký problém. Hlavný hrdina by nám čitateľom prost mal byť sympatický. Nie v takom tom zmysle, že by sme si ním chceli sadnúť v reálnom živote na pivo, ale v tom zmysle, že nás zaujíma jeho osud, že mu chceme fandiť a že ak v závere príbehu umrie, bude nám ho ľúto. Mne Emila ľúto nebolo.
Rozmýšľam, čím to je a ako by sa to dalo napraviť. Nemyslím, že je to len tým, že je obyčajný. Mnoho príbehov začína obyčajnými ľuďmi, ale šikovní autori vedia aj obyčajného človeka vykresliť tak, že čitateľa chytí za srdce.
Možno by pomohlo, keby mal Emil nejakú backstory – trebárs je to gitarista, ktorý chcel vo fabrike pracovať len pár mesiacov, kým s kapelou nevydajú prvý album. No kapela sa ale rozpadla a z mesiacov sa razom stali roky - s tým sa veľa ľudí dokáže stotožniť, kto z nás nemal nejaký sen, ktorý stroskotal?
Tiež by mohlo pomôcť, keby hrdina nebol až tak emocionálne plochý – Emil v poviedke zažíva len nudu a hnev. Širšie spektrum pocitov by ho čitateľovi mohlo trochu viac priblížiť. A možno by nezaškodilo okrem pocitov prihodiť aj viac Emilových zmyslových vnemov – celý príbeh je v podstate len súpis toho, čo robil v snoch, a toho, čo robil v práci. Trochu to pripomína školské slohy na tému: „Čo som robil cez prázniny.“
11.01.2022
Terry Chrapúňzel
A ešte jedna technická pripomienka - človek, čo Emila pitval bol súdny lekár, nie patológ :)
11.01.2022
A ešte jedna technická pripomienka - človek, čo Emila pitval bol súdny lekár, nie patológ :)
11.01.2022
Goran
Veď to je TO, Terry - obyčajné sa rovná nezaujímavé. Keby si zakladal kapelu, ako si napríklad uviedol, už by nebol "obyčajným" týpkom, už by mal čitateľ záchytný bod, už by Emil, ako postava, ako človek, niečím vybočoval z priemeru. A že vlastne každý jeden človek je napokon niečím zaujímavý, jedinečný, úžasnááá snehová vločka? - kdeže! Je kopec ľudí, ktorí nemajú alebo takmer nemajú vnútorný svet, ako sa stotožniť s niekým takým nezaujímavým? Každopádne, toto je veľmi dobrá pripomienka pre všetkých autorov - poľudštite svoje postavy; typ, ktorý bude len žrať, spať a srať (a kompulzívne si honiť), nemôže zaujať nikoho.
12.01.2022
Veď to je TO, Terry - obyčajné sa rovná nezaujímavé. Keby si zakladal kapelu, ako si napríklad uviedol, už by nebol "obyčajným" týpkom, už by mal čitateľ záchytný bod, už by Emil, ako postava, ako človek, niečím vybočoval z priemeru. A že vlastne každý jeden človek je napokon niečím zaujímavý, jedinečný, úžasnááá snehová vločka? - kdeže! Je kopec ľudí, ktorí nemajú alebo takmer nemajú vnútorný svet, ako sa stotožniť s niekým takým nezaujímavým? Každopádne, toto je veľmi dobrá pripomienka pre všetkých autorov - poľudštite svoje postavy; typ, ktorý bude len žrať, spať a srať (a kompulzívne si honiť), nemôže zaujať nikoho.
12.01.2022
ama_rilla
Je to v podstate aj taká arogancia, keď takto zredukujeme človeka. Lebo, ako písala aj Terry aj Goran, každý má aj nejaký iný odtieň svojej osobnosti, nejaký nesplnený sen či túžbu. Neverím, že existuje človek, ktorý sa správa takto a nikdy vo svojom vnútri ani nepocítil záchvev lásky či vášne k niekomu či niekomu, nejakú tú túžbu či nádej, že niečo môže byť aj inak a že by predsa len chcel o čosi viac od zivota. Možno by to spravilo, keby bol inak vykreslený vzťah hlavnej postavy k jeho snovému životu - veď to predsa bolo niečo významné, niečo, kde žil, kde niekým bol. Ale on sa aj k tejto skutočnosti stavia pomerne pasívne, čo je, ubijajúce.
13.01.2022
Je to v podstate aj taká arogancia, keď takto zredukujeme človeka. Lebo, ako písala aj Terry aj Goran, každý má aj nejaký iný odtieň svojej osobnosti, nejaký nesplnený sen či túžbu. Neverím, že existuje človek, ktorý sa správa takto a nikdy vo svojom vnútri ani nepocítil záchvev lásky či vášne k niekomu či niekomu, nejakú tú túžbu či nádej, že niečo môže byť aj inak a že by predsa len chcel o čosi viac od zivota. Možno by to spravilo, keby bol inak vykreslený vzťah hlavnej postavy k jeho snovému životu - veď to predsa bolo niečo významné, niečo, kde žil, kde niekým bol. Ale on sa aj k tejto skutočnosti stavia pomerne pasívne, čo je, ubijajúce.
13.01.2022