Em stála na streche malého domu a ticho sledovala spiace mesto. Keď v noci nemohla spávať, tak chodila tu. Čerstvý vzduch ju vždy osviežil a povzbudil. Dnes to, ale bolo iné. Neistota sa jej prevaľovala v mysli a nedala jej vydýchnuť. Zajtra to príde! Zajtra dostane svoju schopnosť. Nevedela čo to bude, nikto to nevedel. A toho sa Em bála najviac.

Vladár dával schopnosti všetkým ľuďom, v deň keď dosiahli svoju dospelosť. Nikto nevedel, ako to presne funguje, odlial má Vladár moc dávať schopnosti, ale všetci za to boli vďační. Nič iné im neostávalo, ak nechceli byť vykázaní z krajiny. Vladár bol mocný človek a každý ho s posvätnou úctou rešpektoval. Ujal sa vlády nad krajinou keď to najviac potrebovala. Zbavil ľudí biedy a hladu, chorôb a nešťastia. Bol to dobrý človek, no mal aj svoju bláznivú temnú stránku. Nútil všetkých ľudí aby prijali schopnosti, ktoré im dával. Väčšina nenamietala. Kto by nechcel byť malý superhrdina so schopnosťou lietať, alebo vidieť cez steny? Veľa ľudí sa tešilo na svoju schopnosť, hoc nevedeli aká bude. Nie vždy schopnosti ľuďom padli správne do vienka. Niektorí ľudia sa stali vyvrheľmi spoločnosti, práve kvôli schopnostiam, ktoré od Vladára dostali. Kto by sa chcel priateliť s niekým, koho emócie môžu spôsobiť druhým neznesiteľnú bolesť? Alebo so super slizkým človekom, pri ktorom už len pri pomyslení na to, že by ste sa ho mali nechtiac dotknúť, sa vám napne žalúdok? Em sa strašne bála že dostane zlú schopnosť, kvôli ktorej by sa jej každý stránil. Alebo nejakú, z ktorej by sa mohla zblázniť. Mohla by utiecť, ale chýri o svete mimo krajiny ju desili ešte viac. Panoval tam hlad, choroby. Dokonca niekde počula, že sa tam ľudia navzájom okrádajú a zabíjajú. Nikdy by neprežila na takom ohavnom mieste. Bola to drobná a citlivá dievčinka, ktorá by neublížila ani najotravnejšej muche na svete. A tak jej ostávalo len dúfať, že dostane nejakú dobrú nenápadnú schopnosť a bude môcť ďalej pokračovať vo svojom obyčajnom živote. Mohla by napríklad vedieť čítať ľudom myšlienky ako jej strýko Franko, alebo učiteľka Hylda. Em pozrela na hviezdy. Zatvorila oči. Nech nedostanem zlú schopnosť. Prosím! Pomyslela si s naliehavosťou vo svojom vnútornom hlase. Otvorila oči a zazrela padajúcu hviezdu. To je musí byť dobré znamenie. Padajúce hviezdy predsa plnia želania. Pousmiala sa a vrátila sa do postele kde sa donútila zaspať.

Vždy keď Vladár dával schopnosti urobila sa malá ceremónia. Dnes Em a ďalší traja ľudia z krajiny mali dostať svoje schopnosti. Em mala byť prvá zo „šťastlivcov“ pretože sa narodila tesne po polnoci a schopnosti sa priradzovali od najstaršieho človeka k najmladšiemu.

Vladár si ju chvíľu prezeral svojím hlbokým párom očí. Cítila sa pod jeho pohľadom zraniteľná a malá.

„Predstúp dieťa!“ zahrmel Vladárov hlas. Em striaslo, ale pomaly predstúpila k robustnému podstavcu na ktorom sedel Vladár a vystieral k nej ruku. Em ju chytila. Vladár ju obrovskou silou pritiahol k sebe. Ich hlavy sa takmer dotýkali.

„Musíš mi zabrániť dostať sa do svätyne a získať tú moc“ šepol jej naliehavo takmer nečujne do ucha. Hneď ako to dopovedal zmizol.

Nie.

Ona zmizla.

Bola v jaskyni?

Na tom istom mieste?

V iný čas?

Vie cestovať časom? Toto je jej schopnosť? Cítila, že vie kde... teda kedy je. Vedela aký je čas. Je to čas keď Vladár zachránil krajinu pred chorobou a vojnou. Ako to ospevovali piesne. Ako to, že tu pred tým bolo, také obrovské pohorie? A tento kľukatý systém jaskýň? Ako to, že za necelých pár storočí zmizol? Čo mala znamenať tá tichá naliehavá prosba? Em začula hlasy, približovali sa k nej.

„Cítim, že je to tu.“ zaznel rozhodný takmer chlapčenský hlas.

„Tom, nemali by sme sa plýžiť tými to jaskyniami, mohlo by nás tu zavaliť. Mali by sme sa vrátiť k jednotke a brániť kráľovstvo.“ naliehal na neho iný, trochu starší hlas.

„Nechápeš, že legendy môžu vravieť pravdu a ja môžem zachrániť kráľovstvo, ak to nájdeme?“

„Sú to len legendy si blázon ak si myslíš, že sa týkajú teba.“

„Daj mi ešte chvíľu, cítim že sme za chví...“ chlapčenský hlas vetu nedokončil, pretože si všimol Em. Viditeľne sa začervenal.

„Čo tu robí také krásne dievča? Stratila si sa?“ opýtal sa, stále trochu červený. Em neodpovedala, len ticho stála a sledovala chlapca. Mal známu tvár. Od niekiaľ ho poznala. Tie jeho hlboké oči. Bol to mladý pán Vladár. Mám mu zabrániť niekam sa dostať... Prebleslo jej hlavou keď uprene sledovala dvoch chlapcov, ...ale kam? Nezmohla sa ani na slovo. Chlapci na ňu chvíľu hľadeli. Vymenili si pohľady, pokrčili plecami a obišli ju. Po chvíli sa ozvali dve výkriky.

Em zatvorila oči. Keď ich otvorila stála pred Vladárom a stláčala jeho ruku.

„Nemám pre teba dar dieťa“ zahrmel Vladárov hlas a pustil Eminu ruku.