Bol chladný večer. V tmavej ulici sa niesol len zvuk mojich neistých krkov, inak bola celkom prázdna a tichá. Aspoň sa zdala prázdna. Ja som však vedel, že nieje. Medzi svetlami pouličných lámp sa mohlo skrývať hocičo. Keď hovorím "hocičo" myslím tým naozaj hocičo. Po západe slnka sa tu schádzala všelijaká zberba. Veci, ktoré drží pri živote len pomyslenie na smrť, bez srdca, opaľujúce sa v tajomných a chladných lúčoch Mesiaca a živiace sa ľudskými dušami. Pri tomto pomyslení mi zdvihlo žalúdok. Pevne som v ruke stisol zbraň, ktorá mi bola v tomto strašidelnom tichu jedinou oporou, hoci sa mi stále kĺzala v mojich spotených rukách. Viem, pri mojom zamestnaní by som sa nemal báť, ale odvtedy ako zabili môjho najlepšieho priateľa, nevedel som sa zbaviť nepríjemného pocitu v žalúdku pri každej novej misii. Keď sme už pri mojej práci, áno som lovec démonov. Keď sa pýtate pre koho pracujem, tak vám odpoviem stručne a jasne - pre Diabla. Narodil som sa, aby som mu pomáhal vracať stratené duše naspäť do podsvetia. Môj osud bol predurčený ešte skôr, ako som uzrel svetlo sveta. Narodil som sa, aby som pomáhal a nakoniec aj tak skončím v pekle. Paradox, že?

Zase ten strašný pocit. Niekto ma sleduje, viem to. Mesiac, ktorý mi osvetľoval tvár, zrazu niečo zatienilo. Pozrel som sa k nebu. Vo vzduchu som zbadal tmavú postavu. V pravidelných intervaloch mávala svojimi veľkými šupinatými krídlami. Ich tieň sa dotkol mojej tváre a spôsobil, že mi na tele nabehli zimomriavky.

Ticho som stál čakajúc, že začuje bitie ľudského srdca a vrhne sa na mňa. Na moje prekvapenie "to" o mňa nejavilo žiadny záujem. Len letelo ďalej na západ. Keď som napol zrak, videl som, že je ich tam viac, oveľa viac. Zovrelo mi srdce. Celé stovky. Zrejme majú niekde zraz, napadlo mi a rozbehol som sa za letiacimi démonmi.

Vybehol som na neveľké námestíčko, kde som sa sa úspešne vyhol kostolu, a utekal som smerom na západ popri veľkej stene, vyzdobenej sprejerskými nápismi.

Spoza múru odrazu vybehla tmavá postava. Nestihol som zastať a narazil som do nej, pričom ona spadla na zem. Bola to žena, odetá v dlhých hnedých šatách s krátkymi rukávmi a s veľkými gombíkmi na prsiach. Oblečená bola dosť nemoderne a z jej šiat bolo vidieť, že sú staré aspoň dve desaťročia. Zrejme nepatrila k tej bohatšej časti našej komunity, ale to bolo to posledné načo som vtedy myslel.

-Prepáčte, veľmi ma to mrzí!- povedal som a zohol som sa, že jej pomôžem.

-Nie, to nemusíte!- povedala chladne a nemotorne sa pokúšala vstať, pričom odháňala moju ruku vždy, keď som sa ju pokúsil podoprieť.

Keď sa postavila, oprášila sa a napravila si kabelku na pleci. Bola to tmavovlasá žena v stredných rokoch s prekrásnymi hnedými očami. Ticho sa otočila, pričom na mňa stihla vrhnúť ešte jeden nenávistný pohľad. Zrazu sa však zohla a chytila sa za hruď.

-Je vám niečo?- spýtal som sa jej.

-Veľmi to bolí!- zastonala stále sa držiac za srdce.

Pozrel som sa na ňu dúfajúc, že som jej nespôsobil infarkt. Vtedy som si všimol, že ju niečo poškriabalo na ruku. Bolo isté, že pri páde sa jej to staľ nemohlo, rana bola stará asi deň či dva. Vyzeralo to, akoby ju uškrabla nejaká nadpriemerne veľká mačka. Zviera to však určite nespravilo...

-Dovolíte?- spýtal som sa, ale myslel som to len ako rečnícku otázku, lebo na odpovedi mi nezáležalo, odsunul som jej ruku a odopol som jej vrchný gombík na šatách... Bolo to, ako som predpokladal - na jej krku visel malý zlatý kríž.

Jej oči sa zrazu divne zaleskli. Celou silou, akú len v sebe našla ma jednou rukou odstrčila, druhou si strhla zlatý krížik z krku a s vreskotom ho odhodila čo najďalej vládala. Vzápätí vysilene spadla na kolená a vystrašene na mňa pozrela.

-Neviem čo sa to so mnou deje,- povedala roztrasene.

Kľukol som si k nej a naznečil som jej nech sa o mňa oprie. Môj pohľad vtedy zabehol k jej hrudi, na ktorej svietil vypálený znak kríža. Už bola démonka nedalo sa jej pomôcť.

-Kedy sa vám to stalo?- spýtal som sa, ukazujúc na jej osudnú ranu na ruke.

-Včera večer, keď som išla z kostola,- povedala s bolesťou v hlase, pričom som cítil, že každá spomienka na včerajší večer v nej vzbudzuje triašku.

-Odvtedy ma to tam volá...

-Kde?- spýtal som sa zmätene, ani netušiac na čo myslí.

Žena pomaly zdvihla roztrasenú ruku a ukázala smerom na západ.

Chystajú povstanie, pomyslel som si. Všetci tam idú...

-Zaveď ma tam!- povedal som potichu, aby som ju náhodou neprebral z tohto divného tranzu.

Žena vstala a chytila ma za ruku, vedúc ma niekde do nekonečnej temnoty pred nami. Pozrel som sa do jej prekrásnych očí, ktoré pôsobili ako zhypnotizované.

-Sľúbte mi, že mi pomôžete!- povedala pochvíli.

Zťažka som sa nadýchol. Vedel som, že ju budem musieť skôr či neskôr zabiť a zmocnil sa ma hnev. Koľko spravodlivých ľudí už zastihol rovnaký osud.

Vyhol som sa jej pohľadu a bezvýrazne som prikývol. Žena sa usmiala, znova ma chytila za ruku a spoločne sme vstúpili do temnoty...