Miestnosťou sa niesol hlasitý tikot obrích hodín a klikanie masívnych ozubených kolies ako keby šlo o dáky hodinový stroj nezmerných rozmerov.

Vlastne nazvať toto miesto miestnosťou bolo prinajlepšom odvážne prirovnanie.

Pravda, bola tu priehľadná podlaha v strede na prvý pohľad nekonečnej prázdnoty vesmíru, alebo aspoň priestoru medzi vesmírmi. Ibaže nech ste sa pozreli akýmkoľvek smerom, v (diaľke?) by ste uvideli kolieska, prevody a ďalšie súčiastky spomínaného hodinového stroja. Pritom jasnou dominantou bol masívny hodinový ciferník so svojimi ručičkami. Avšak normálny dvanásť hodinový čas by ste na nich s obtiažou našli pretože tieto hodiny ukazovali údaje za hranicou ktorá je pochopiteľná pre bežných smrteľníkov.

Pokiaľ je reč o tomto ciferníku tak na danej podlahe bezo konca sedel set nábytku. Ten bol ako vystrihnutý z obývačky, ktorá by patrila nadšencovi klasiky a kvalitnej ručnej práce, ktorý si ju môže dovoliť vo svojom príbytku. Gaučne kreslá, knižnica, bar s fľašami a dokonca i glóbus ktorý nezobrazoval planétu ale vesmír samotný, všetko toto usporiadané okolo nízkeho konferenčného stola. Tam sedelo niekoľko postáv ako vystrihnutých zo zlatej éry priemyselnej džentlmenskej Británie a z toho miesta mali dokonalý výhľad na dané hodiny.

Kúsok odtiaľ stál drevený rám s dverami, osamotený v priestore bez steny či iných prekážok ako keby nikam neviedli. Akonáhle sa dané dvere otvorili vycválala z nich postava, urgentne sa ženúc k posedeniu. Bolo to ako keby sa mladý úradník dostavil na stretnutie stárnucého predstavenstva, ktoré viac pripomínalo piatkové posedenie po práci s priateľmi a známostiami než úradné stretnutie. Samozrejme nový príchodzí nemal dobrú náladu. "Džentlmeni!!-- môžem sa vás spýtať čo má znamenať vaša lenosť? Ako to že si tu posedávate keď vonku je tamto?!!"

Ráznym gestom ukázal smerom od skupiny, na mračná časovej búrky ktoré obklopovali sféru oázy pokoja ktorej stredom bolo práve toto posedenie. Tieto mračná prechádzali súkolím a boli ním usmerňované ako koryto rieky v kaňone a sem tam výboj či priamo blesk zaiskril medzi nimi.

Avšak navzdory mladíkových námietok, služobne starší nestrácali svoj pomalý pokoj.

Najstarší z nich položil svoju šálku (čaju?) a prihovoril sa otcovsky: "Drahý priateľu, si príliš mladý a horlivý dokázať, že si zaslúžiš miesto medzi nami, než aby si uzrel že sa snažiť vrhnúť do práce ktorá nemá význam. Takáto búrka zákonite nastane z času na čas a skúsenosť starších vraví: Čokoľvek sa rozhodneme s tým urobiť bude márna snaha ako keby sme doslovne nič neurobili. Dovoľ mi ti vysvetliť že to nie je samotný boj čo je na vojne to najťažšie, ale práve to čakanie až ten boj nastane. Táto búrka,-- nie je náš boj. Avšak upratanie po nej,-- to už náš boj bude. Preto sa nesnaž plytvať svojimi silami na poskakovanie na mieste než príde tvoj čas, aby si zostal vysílení keď budeme potrebovať tvoj elán." Poukázal na prázdne kreslo. "Poď! Posaď sa! Daj si niečo čo upokojí tvojho ducha! Pretože až sa táto búrka preženie, tak ako ostatné pred ňou i po ňej, po tom čo si rozdelíme úlohy, tak skoro sa tu nestretneme. Pritom je zbytočné si ich rozdeľovať ešte predtým než vieme celkový rozsah toho čo bolo napáchané."

Ako ostatný čo boli nablízku potľapkávali po danom kresle aby mladíka motivovali si do neho sadnúť, starší uzrúc jeho rozhorčenosť a vnútorný konflikt, dovolil si povedať ešte jedno.

"Nie si sám v kom to vrie že tá búrka vyvracia z koreňov prácu na ktorej naša spoločnosť pracovala tak dlho. Všetci sme tu ako na ohni. Ale ak to prirovnám k vareniu, tak k príprave dobrej polievky je nutné aby sme niekedy znížili plameň pod hrncom. Takže i ty,-- ak chceš mať prácu hotovú poriadne… musíš ubrať zo svojho plameňa aby si nevyhorel niekde na ceste a tvoja práca nezostala nedokončená,-- a to je to čo si nikto z nás, a i ty, nemieni… a nebude mieniť odpustiť." Dohovoriac znovu gestom poukázal na to kreslo než sa vrátil ku svojej šálke.

Mladík si neochotne sadol do daného kresla a neposedne sa v ňom snažil usadiť. Ale až jeho pohľad spočinul na danom ciferníku tak na moment vytuhol ako uhranutý. Potom každý naokolo mohol uzrieť na jeho tvári, že pochopil.

A tak celá skupinka tam zostala čakať až príde ich čas.