Tartská dohoda
...neskoro... (áno/nie)
Píše sa rok 2 · · ·
Krásne poľné kvety.
...Nekonečné lány pestrofarebných kvetov sa striedajú s pastvinami pokrytými sviežou zelenou trávou... ...Svorka sivých vlkov sa zastavila na pokraji hustého lesa a vysoko nad ňou pláva po blankytnej oblohe kŕdeľ vtákov... ...Úžasný, nepreniknuteľný prales sa hemží množstvom rôznorodých živočíchov... ...Veľký húf delfínov brázdi modrastú vodu hlbokého zálivu... ...Rozsiahle savany, plné divokých zvierat, vystriedala oslepujúca žiara žltého piesku... ...Vysoké zasnežené pohoria sa zlievajú do priezračnej vody horských jazier a to všetko pokrýva závoj hebkých, teplých lúčov žiariaceho slnka...
Človek sa s nemým úžasom pozerá na túto prekrásnu prírodu.
END - koniec.
Úchvatný pohľad na krásnu Zem, na tú nádhernú modrú planétu, ukončil sériu snímok, ktoré sa v pravidelných časových intervaloch objavovali na obrovskej ploche, pokrytej tekutými kryštálmi. V ľavom dolnom rohu sa na pár sekúnd objavil titulok - Rok 1996.
Zrazu prúd svetla zoslabol. Ľudia pomaly vychádzali z temnej miestnosti. Na ich tvárach sa zračil smútok, strach a zúfalstvo. Väčšia časť obyvateľstva sa stavia proti takýmto, teraz už drastickým filmovým dokumentom, ktoré ľudí viac a viac deprimujú. Odkedy sa ľudia dostávajú na povrch Zeme len na pár hodín denne, vzájomné vzťahy sa medzi nimi rapídne zhoršili. Len záhadnou silou držia všetci pokope. Tou silou je... strach.
Pred pár rokmi sa vedci pokúsili utvoriť nad podzemnými základňami oblasti umelej ozónovej klímy. Aj napriek dokonalým technickým vymoženostiam tento pokus zlyhal. Táto jediná nádej na mierne lepší život - pohasla.
Na konci druhého tisícročia boli skupiny ľudí, bojujúce za prírodu, a teda aj človeka, zahnané do ústrania. Dôvod? Vyššie záujmy!? Nepochopiteľné! O pár desiatok rokov nato nastal proces ekologickej autodeštrukcie. Od tohto času sa ľudia márne snažia o zvrat, ktorý by zachoval život na Zemi.
Stačilo, že Ženevskú dohodu o globálnej ekológii nepodpísalo niekoľko štátov a ako zhubný nádor sa nakazená príroda rozšírila do ostatných krajín.
Vedci a tajné zložky, v stupňujúcej sa panike, odhaľovali všetky dokumenty vedené pod hlavičkou TOP SECRET, a vedecké materiály, ktoré boli v takzvanej zálohe. Žiadne zatajovanie. Žiadne nezmyselné potláčanie pravdy. Nastal ojedinelý úkaz - úplná dôvera a vzájomná spolupráca všetkých možných vedeckých aj nevedeckých inštitúcií. Napríklad otázka UFO bola prebraná tak podrobne a precízne, ako snáď nikdy predtým. Bezvýsledne. Aj napriek tomu, že výskyt UFO v poslednom čase značne stúpol.
Choroba mozgu, zvaná S.T.A., ktorá vypukla na začiatku 3. tisícročia, má na svedomí milióny ľudí a zvierat. Je to dôsledok prísne tajných laboratórnych pokusov z oblasti genetiky, ktoré sa ľuďom vymkli z rúk. A akoby to nestačilo, ďalšie státisíce ľudí omylom padli do rúk likvidačným čatám, ktoré mali za úlohu zlikvidovať akýkoľvek náznak tejto degeneratívnej choroby. Nikoho už akosi nezaujímal dôkaz spätosti choroby s katastrofálnym životným prostredím. Ľudia si dosť dobre neuvedomili, čo pre nich môže znamenať príroda.
Skleníkový efekt... Teraz už väčšinu ľudí tento "banálny" problém nijako nevzrušuje. Presne tak, ako vtedy, keď sa začínal jeho proces. Všetci už žijú hlboko pod zemou.
Istý čas sa do oblasti ľudského poznania vnorila myšlienka, že človek má v sebe obrovské množstvo využiteľnej energie. Táto chabá útecha bola len bludným výmyslom hŕstky ľudí, ktorí sa snažili vliať do utíchajúcich sŕdc poslednú nádej. Vyzeralo to však, akoby sa divé zviera snažilo dostať spod pazúrov náhliacej sa smrti.
Ešte na začiatku 3. tisícročia sa paradoxne odohrávali nezmyselné celosvetové súťaže v tom, ktorá skupinka ľudí vydrží najdlhšie bez akejkoľvek modernej techniky. Zvláštne, že sa na týchto morbídnych podujatiach ľudia v podstate zabávali. Nedokázali sa zrieknuť technických zázrakov, ktoré ich pomaly ale isto zabíjali. Dokonca ich nevedeli ani obmedziť.
S energiou to bolo spočiatku veľmi zlé, šetrilo sa s ňou, kde sa len dalo. Ale nové unikátne technológie zabezpečili priam prebytok energie. Žiaľ, na úkor životného prostredia. Pre obyvateľov Zeme bolo pohodlie na prvom mieste. Prítomnosť bola skvelá. A budúcnosť? Tá predsa bola a bude...
Teraz je už energie dostatok. Ale čo z toho, keď niet kde bývať, žiť...
. . .
"Niéé!! Nie! To nemôže byť pravda?!" akoby nepríčetne zvrieskol vždy rozvážny a zdržanlivý Art. V jedinom okamihu sa mu na tvári objavila nenávisť, strach a úžas zároveň. Jeho pulz sa zrýchľoval. Akosi nevedel chytiť správny dych. Sedel v pohodlnom kresle, no cítil sa ako na ihlách.
Anatomické kreslo bolo súčasťou zvláštneho interiéru, ktorý ho obklopoval. Pred ním sa nachádzal palubný riadiaci pult, plný rôznych kontroliek, monitorov a spínačov. Za pultom sa na obrovskej obrazovke majestátne vypínal neohraničený, priam fanatizujúci vesmír. Len sem-tam sa na tmavom podklade objaví ďalšia, nekonečne vzdialená hviezda, ako malá svetlá bodka. Všetky predmety v miestnosti svietili jasnou belobou a táto dominantná farba plynule prechádzala do ostatných chodieb a miestností obrovského medzihviezdneho komplexu.
Šestnásťročný Art, jeden z najlepších adeptov na dôstojnícku funkciu, sa uprene díval na muža, stojaceho pred ním. Gorak. Tak sa volal muž v stredných rokoch, ktorý mal pod palcom celý medzigalaktický koráb. Jeho majestátny postoj bol vždy umocnený priamym a hlbokým pohľadom ružovohnedých očí. Priliehavá kombinéza so zvláštnym značením na hrudi vyjadrovala najvyššiu pozíciu vo velení. Gorak stál pred pultom, ruky mal založené a bolo vidieť, že je akýsi nesvoj. Hodnú chvíľu na seba hľadeli. Art sa výrazne odlišoval od svojich rovesníkov, a to nielen svojím výzorom, ale predovšetkým svojou inteligenciou. Bol vždy veľmi vnímavý a riešiť akékoľvek zložité technické úlohy mu nerobilo ani najmenší problém. Po stránke etickej bol dôsledný... a v tom bol vlastne najväčší problém.
"To nemôže byť pravda," už len šeptom, akoby pre seba, riekol skľúčený Art.
Gorak vycítil, že musí pokračovať. Teraz, alebo nikdy.
"Art. Vieš veľmi dobre, že takto letíme vesmírom už niekoľko desiatok rokov. Populačný kvocient klesá na nulu. Nemáme na výber! Musí to tak byť!"
Art sa zamyslel. Všetko to bola pravda. Tartov ostalo už len pár tisíc. Ani vzťahy medzi nimi už nie sú také dobré ako kedysi. Hľadal však slová obhajoby: "Veď sú ako my. Podobáme sa navzájom. Sám si mi hovoril, že my, ako aj oni, pochádzame z jedného genetického kódu!?"
"Pochop! Pozemšťania to nezvládli. Ostalo ich už len niekoľko miliónov. Hynú! Vďaka svojej chamtivosti a nedômyselnosti hynú. Sami si zničili svoju planétu, svoje nenahraditeľné životné minimum. Už nevedia ako žiť. Trápia sa! A my ich tohto trápenia zbavíme."
"Ako? Ako im pomôžeme?" Art sa snažil zmeniť Gorakov myšlienkový pochod, tušil však, kam to všetko vedie, že nemá veľkú šancu na úspech.
Gorak sa obrátil k pultu. Zapol niekoľko spínačov, pred ním sa rozsvietil monitor. Potom znehybnel. Hlava mu klesla a zrazu bolo počuť len tichý, akoby utrápený hlas: "Zničíme ich."
Nastalo hlboké, dlhotrvajúce ticho. Nepodarilo sa. Art opäť počul to odporné slovo - "zničíme".
Zrazu obaja súčasne pozreli na obrazovku. Nevideli nič zaujímavé, len nemenný obraz, trvajúci už niekoľko mesiacov. Gorak si však uvedomil, že onedlho by mohli vidieť niečo celkom iné. Niečo, čo by im dalo novú silu do života. Do úplne nového života.
Neodtrhnúc oči od obrazovky pokračoval: "Naša jediná nádej je pred nami. Hviezda, ktorej pozemšťania hovoria - Slnko. Podľa našich informácií však táto hviezda spaľuje na ich planéte všetko živé. Zabíja! Zabíja však hlupákov! Človek je nevyčerpateľný. Pchááá! Toto preceňovanie ich priviedlo k vlastnej záhube. Nie nebezpečná hra s atómovou energiou, žiadna nukleárna vojna, ale obyčajná ekologická katastrofa zapríčinila ich koniec." Otočil sa k Artovi a pokračoval: "My si tú hviezdu podmaníme! Bude nám slúžiť. Budeme žiť ako kedysi na našej rodnej Tarte!"
Až teraz sa Art akoby zobudil zo sna. Všetok ten rozhovor vnímal len spolovice. Hlavou sa mu hmýrili najrôznejšie myšlienky, ktoré len s námahou dával dohromady.
"A čo Tartská dohoda?! Nemáme právo zasahovať do záležitostí iných civilizovaných svetov. My ju predsa po..."
"Neporušíme ju!" skočil mu do reči Gorak. "Len urýchlime už beztak nezadržateľný proces záhuby ľudstva."
V okamihu sa otočil. V očiach sa mu objavili slzy. Trápilo ho, že musel vlastnému synovi klamať. Art je príliš mladý, ťažko by to chápal. Musel klamať. Niekedy je nutné klamať, v záujme prežitia. Predstierajúc, že sa nič nedeje, podišiel k automatu. Pomaly zatláčal kombináciu znakov a pritom sa nemohol zbaviť istého pocitu viny.
Už je to dávno, čo tarti prvýkrát zasiahli do života pozemšťanov. Ich úlohou bolo nebadane vkĺznuť medzi ľudí a s citom zaretušovať každý, čo i len nepatrný poznatok o mimozemských civilizáciách. Jemne zasahovali do vývoja vedy, medicíny, ale aj politiky. Úlohy si plnili bezchybne. Čo na tom, že im v tom výdatne pomáhala malomyseľnosť ľudí. Miestami sa len s nepochopením prizerali - nemuseli robiť vôbec nič! Súperenie človeka so sebou samým, ktoré z neho robilo tvora slepého voči skutočným hodnotám, dávalo tartom pocit, že sú na tejto planéte so svojím poslaním zbytoční. Škoda len, že sa pozemšťania zbavili nukleárnych zbraní. Ich cesta nemusela trvať tak dlho. Keby však pozemšťania vzali rozum do hrsti, mohli sa vyhnúť ekologickej katastrofe...
Vyhráva však múdrejší, ... a teda aj silnejší.
Gorakove myšlienky narušil tichý bzukot automatu, v okienku ktorého sa objavil pohár so svetlomodrým nápojom. Nevšímajúc si nápoj obrátil sa a zbadal, ako Art uprene hľadí do neznáma.
"Pííí, pííí, p..." Hlboké ticho prerušil prenikavý tón signalizácie. Art akosi nevnímal. Kohokoľvek by toto pípanie v danej situácii vyľakalo, ale Art sa ani nepohol. Signál príjmu informácií predvoja z planéty Zem, ktoré bolo nutné okamžite spracovať, Gorak v zlomku sekundy vypol. V duchu si vynadal, že nezabezpečil blokovanie všetkých vonkajších vplyvov, ktoré by mohli zmariť jeho úsilie. Upokojil ho však pohľad na Arta.
"Prednedávnom ti zomrel brat. Ktovie, koľkých tartov ešte napadne Epilov syndróm a nevydrží túto nekonečnú cestu?!"
"Ja viem, otec," razom sa ozval Art, avšak v jeho hlase bolo niečo akoby naprogramované. "Musíme urobiť všetko preto, aby sme prežili. Pozemšťania sa dopustili chýb. My sa chybám vyhneme!"
Po týchto slovách Art rezolútne vstal a so slzami v očiach opustil riadiaci kabinet.
Mŕtve ticho...
Po chvíľke si Gorak unavene vydýchol. Epilov syndróm, ktorý neobišiel ani jeho, mu v posledných týždňoch uberá strašne veľa síl. Art to určite strávi a bude z neho dobrý nástupca. Vyšlo to! Budúcnosť tartov je perspektívna. Nebolo by v ich silách bojovať v priamom kontakte s pozemšťanmi. Teraz je už však situácia iná. S tou hŕstkou pozemšťanov si hravo poradia... Zrazu pocítil, že si potrebuje doplniť energiu. Pomaly pristúpil k bočnému pultu a jemne sa chytil dvoch kovových vývodov. Trvalo to len pár sekúnd. Pri tomto úkone si pripomenul, že bezozónová atmosféra planéty Zem im rozhodne nebude škodiť. S touto príjemnou myšlienkou sa vrátil k centrálnemu pultu, kde mu padol do oka plný pohár.
Pochlipkávajúc skvelý nápoj sa Gorak zasnene zahľadel na veľkú plochu pred sebou.
Zrazu zodvihol ruku a prstom ukázal na malú svetlú bodku.
S obrovskou dávkou uspokojenia vyriekol jedno, jediné slovo:
"Slnko".
Píše sa rok 2 0 · ·
-----
Venované všetkým ľuďom, ktorí si z ekológie, a vôbec... z budúcnosti ľudstva,
robia srandu.
Martin Ladocký
Sci-fi, literatúra faktu, kozmológia, filmy, seriály, vesmír, ... - všetko, čo ma dokáže obohatiť...
Diskusia
Aleš Horváth
Podobne ako Núdzové pristatie. Moc technicky písané aj keď miestami víťazili literárne prvky, no na celkový triumf literatúry nad technickou interpretáciou to už nestačilo. Veľa čítať a po napìsaní veľa škrtať. a nájsť si betareadera, to je nevyhnutné minimum.
04.03.2022
Podobne ako Núdzové pristatie. Moc technicky písané aj keď miestami víťazili literárne prvky, no na celkový triumf literatúry nad technickou interpretáciou to už nestačilo. Veľa čítať a po napìsaní veľa škrtať. a nájsť si betareadera, to je nevyhnutné minimum.
04.03.2022
Veles
Súhlasím s Alešom, je to dosť podobné ako včerajšia poviedka, aj keď tá sa mi asi trošičku viacej páčila. Na druhej strane, tu bol lepší príbeh, alebo ho teda bolo aspoň viacej. Ale nemali by byť tarti napísané s veľkým T? Taktiež by ma zaujímalo ako vlastne vyzerali. A tú poslednú vetu by som ja osobne dali asi radšej do upútavky, to by bolo asi lepšie.
04.03.2022
Súhlasím s Alešom, je to dosť podobné ako včerajšia poviedka, aj keď tá sa mi asi trošičku viacej páčila. Na druhej strane, tu bol lepší príbeh, alebo ho teda bolo aspoň viacej. Ale nemali by byť tarti napísané s veľkým T? Taktiež by ma zaujímalo ako vlastne vyzerali. A tú poslednú vetu by som ja osobne dali asi radšej do upútavky, to by bolo asi lepšie.
04.03.2022
Goran
No... literatúra je slovesné umenie, to v prvom rade! A Ty vieš so slovom narábať, máš pre to cit (na rozdiel od autora minulej poviedky), problém však máš koncepčný, výstavbový. Podobne ako on, aj Ty sa utápaš v nepodstatnostiach, ktoré rozvádzaš do detailu, pričom však komplexne neosvetlíš svoj fikčný svet (hoci paradoxne vysvetľuješ možno až príliš) a svoj dejový zámer, takže jednoducho od istého bodu príbeh, ktorý je veľmi potlačený v úzadí na úkor akejsi apelatívnosti a moralizovania, nemá šancu vyniknúť a nudí. Odporúčam netápať v popisnosti jednotlivých scén, čitateľ nepotrebuje (a nechce) vedieť, ako sa presne kto pozrie, zamračí, čo kde položí - aj keby to hneď bol Tvoj štýl, tak v takomto útvare a na takom malom priestore je to objektívna chyba.
Potom: jedná sa o zvláštny mix eseje a reportáže väčšmi než o poviedku... Ale v tomto nefrflem, ja som raz napísal presne rovnako koncipovanú prózu a dokonca s podobnou témou, ale vnímal som to ako literárny experiment, uvedomujúc si, že od klasickej poviedky to je na hony - svetelné roky ;) vzdialené. Teda vo výsledku je Tvoj prozaický útvar veľmi zaujímavý, ale nie skutočne dobrý a funkčný.
Jos, Aleš má pravdu v tom, že by pomohlo škrtanie a Veles má takisto dobrý postreh - Tarti pravdepodobne s veľkým "T" a trafil klinček po hlavičke aj tým, že by sa posledná veta hodila ako anotácia, lebo do prózy, nebodaj poviedky... určite nie, tu to nemá čo robiť. Také záverečné zvolanie patrí do kázne či na politický/spoločensko-aktivi stický míting, v poviedke je iba trápny. A to pritom s Tebou súhlasím.
04.03.2022
No... literatúra je slovesné umenie, to v prvom rade! A Ty vieš so slovom narábať, máš pre to cit (na rozdiel od autora minulej poviedky), problém však máš koncepčný, výstavbový. Podobne ako on, aj Ty sa utápaš v nepodstatnostiach, ktoré rozvádzaš do detailu, pričom však komplexne neosvetlíš svoj fikčný svet (hoci paradoxne vysvetľuješ možno až príliš) a svoj dejový zámer, takže jednoducho od istého bodu príbeh, ktorý je veľmi potlačený v úzadí na úkor akejsi apelatívnosti a moralizovania, nemá šancu vyniknúť a nudí. Odporúčam netápať v popisnosti jednotlivých scén, čitateľ nepotrebuje (a nechce) vedieť, ako sa presne kto pozrie, zamračí, čo kde položí - aj keby to hneď bol Tvoj štýl, tak v takomto útvare a na takom malom priestore je to objektívna chyba.
Potom: jedná sa o zvláštny mix eseje a reportáže väčšmi než o poviedku... Ale v tomto nefrflem, ja som raz napísal presne rovnako koncipovanú prózu a dokonca s podobnou témou, ale vnímal som to ako literárny experiment, uvedomujúc si, že od klasickej poviedky to je na hony - svetelné roky ;) vzdialené. Teda vo výsledku je Tvoj prozaický útvar veľmi zaujímavý, ale nie skutočne dobrý a funkčný.
Jos, Aleš má pravdu v tom, že by pomohlo škrtanie a Veles má takisto dobrý postreh - Tarti pravdepodobne s veľkým "T" a trafil klinček po hlavičke aj tým, že by sa posledná veta hodila ako anotácia, lebo do prózy, nebodaj poviedky... určite nie, tu to nemá čo robiť. Také záverečné zvolanie patrí do kázne či na politický/spoločensko-aktivi stický míting, v poviedke je iba trápny. A to pritom s Tebou súhlasím.
04.03.2022
ama_rilla
Hmm, súhlasím s vyššie spomínanými poznámkami. Zdá sa mi, že sú prvá a druhá čas poviedky málo prepojené, akoby to ani nebola jedna a tá istá poviedka. Niektoré časti sú veľmi fajn napísané, len ako celok to veľmi nefunguje. Príbeh v druhej polovici sa začína zaujímavo, akási rasa podobná ľuďom ide vyhladiť ľudstvo...trpia nejakým záhadným syndrómom...no lenže čo ďalej? Je to len taký náčrt, prísľub príbehu, ktorý skončí priskoro.
04.03.2022
Hmm, súhlasím s vyššie spomínanými poznámkami. Zdá sa mi, že sú prvá a druhá čas poviedky málo prepojené, akoby to ani nebola jedna a tá istá poviedka. Niektoré časti sú veľmi fajn napísané, len ako celok to veľmi nefunguje. Príbeh v druhej polovici sa začína zaujímavo, akási rasa podobná ľuďom ide vyhladiť ľudstvo...trpia nejakým záhadným syndrómom...no lenže čo ďalej? Je to len taký náčrt, prísľub príbehu, ktorý skončí priskoro.
04.03.2022
Terry Chrapúňzel
Ten infodump na začiatku možno komplet celý vyhodiť a začať text tam, kde Art zvolá "Nieéé!" Rovnako by bolo vhodné vypustiť to venovanie na konci.
05.03.2022
Ten infodump na začiatku možno komplet celý vyhodiť a začať text tam, kde Art zvolá "Nieéé!" Rovnako by bolo vhodné vypustiť to venovanie na konci.
05.03.2022
Goran
Ami - veeeľmi dobre povedané, prísľub príbehu, ktorý ale ostáva nenaplnený.
Terry, ten tzv. "infodump", ináč Tvoje obľúbené slovko ;) takmer nikdy (ale nič neplatí na 100 percent) nie je v príbehu ok, ale napríklad úvod je skvelý a veľmi pekne napísaný, netreba ísť len zúrivo za dejom - za každú cenu, literatúra má viac rozmerov, nehovoriac o fakte, že prvá časť je slovesne výrazne lepšie napísaná ako druhá (ale áno, žurnalistické dávkovanie informácií vie čitateľa umŕtviť) - ináč by bol vrchol literatúry a náš najvyšší cieľ snaženia, ehm, veci typu Červenák - a to hovorím vo všetkej úcte, lebo aj mňa baví, teda... niečo z jeho tvorby.
05.03.2022
Ami - veeeľmi dobre povedané, prísľub príbehu, ktorý ale ostáva nenaplnený.
Terry, ten tzv. "infodump", ináč Tvoje obľúbené slovko ;) takmer nikdy (ale nič neplatí na 100 percent) nie je v príbehu ok, ale napríklad úvod je skvelý a veľmi pekne napísaný, netreba ísť len zúrivo za dejom - za každú cenu, literatúra má viac rozmerov, nehovoriac o fakte, že prvá časť je slovesne výrazne lepšie napísaná ako druhá (ale áno, žurnalistické dávkovanie informácií vie čitateľa umŕtviť) - ináč by bol vrchol literatúry a náš najvyšší cieľ snaženia, ehm, veci typu Červenák - a to hovorím vo všetkej úcte, lebo aj mňa baví, teda... niečo z jeho tvorby.
05.03.2022
Terry Chrapúňzel
Ah, aj taký Červenák mal vo svojej ranej tvorbe s infodumpingom trochu problém. Vo Vládcovi vlkov príde v druhej kapitole Rogan do hostinca a v štýle "As you know Bob" si s hostinským vymieňa informácie, ktoré už dávno všetci účastníci konverzácie vedia, ale holt, musí sa ich dozvedieť aj čitateľ :D
Ale súhlasím, to kedy je dávkovanie informácii za hranicou infodumpu, je dosť subjektívne. Práve kvôli tomuto treba viac betareaderov, aby tieto problematické aspekty poviedky mohol autor nejak rozumne vytitrovať.
05.03.2022
Ah, aj taký Červenák mal vo svojej ranej tvorbe s infodumpingom trochu problém. Vo Vládcovi vlkov príde v druhej kapitole Rogan do hostinca a v štýle "As you know Bob" si s hostinským vymieňa informácie, ktoré už dávno všetci účastníci konverzácie vedia, ale holt, musí sa ich dozvedieť aj čitateľ :D
Ale súhlasím, to kedy je dávkovanie informácii za hranicou infodumpu, je dosť subjektívne. Práve kvôli tomuto treba viac betareaderov, aby tieto problematické aspekty poviedky mohol autor nejak rozumne vytitrovať.
05.03.2022
B.T. Niromwell
Trojbodka je interpunkčné znamienko rovnako ako ?!. Platia tu rovnaké pravidlá. Nezačal by si vetu po otázniku, bodke alebo výkričniku bez medzery, takisto aj po trojbodke musí byť medzera a až potom začína nová veta.
Na ich tvárach sa zračil smútok, strach a zúfalstvo. – na tvárach sa im…
Len záhadnou silou držia všetci pokope. Tou silou je... strach. – ak vieme, čo ká sila je, tak už nie je záhadná
Choroba mozgu, zvaná S.T.A., ktorá vypukla na začiatku 3. tisícročia, má na svedomí milióny ľudí a zvierat. Je to dôsledok prísne tajných laboratórnych pokusov z oblasti genetiky, ktoré sa ľuďom vymkli z rúk. – prečo tu zrazu prechádzaš do prítomného času? A takto pomerne nezmyselne skĺzneš viackrát.
Všade, kde chceš použiť pomlčku, si vskutočnosti použil spojovník. Spojivník – spája slová, napríklad: trma -vrma. Pomlačka je dlhšia –
“padli do rúk likvidačným čatám, ktoré mali za úlohu zlikvidovať akýkoľvek náznak” – vela likvidácie
Presne tak, ako vtedy, keď sa začínal jeho proces. – tu netreba žiadne čiarky, pred ako sa čiarka píše, len ak pripája vetu, nie slovo
Istý čas sa do oblasti ľudského poznania vnorila myšlienka, - vnoriť sa je jednorazový jav, istý čas ale evokuje, že sa to dialo dlhšie, postupne. Malo by byť: Istý čas sa do oblasti ľudského poznania vnárala…
S energiou to bolo spočiatku veľmi zlé, šetrilo sa s ňou – šetrilo sa ňou, nie s ňou. S ňou by znamenalo, že ľudia a energia niečo spoločne šetrili
Za pultom sa na obrovskej obrazovke majestátne vypínal neohraničený, priam fanatizujúci vesmír. – aký je fanatizujúci vesmír? Od slova fanatik? Vesmír, čo vie z niekoho spraviť fanatika?
Tým píše sa rok… to bolo skvelo orámované 😊
Ako ten spomínaný úvod tam vôbec nemusel byť. My to všetko vieme. Táto téma je, samozrejme, aktuálna a dôležitá. Ale v rámci scifi poviedok aj tak obohraná, že ak by si aj začal od rozhovoru Arta s otcom, čitateľovi by v momente všetko ostatné došlo. Veď oni rozhovore aj vysvetľujú, aká je situácia a čo sa na Zemi deje, čiže ten úvod mi pride naozaj, možno by som povedala až zbytočný.
Písať vieš, to tu už bolo povedané. Celkovo sa toho v poviedke vela neudialo. Všetky katry vsádza na emočnú strunu, tá buď u čitateľa zaznie alebo nie. Možno by nebolo od veci snažiť sa zahrať ešte na niečo, zápletku, charaktery postáv, výraznejšie budovanie napätia. Potom by si mal vúčšiu šancu osloviť širšie publicum a tým pádom by aj tvoja dôležitá pointa mohla osloviť viacerých ľudí.
25.04.2022
Trojbodka je interpunkčné znamienko rovnako ako ?!. Platia tu rovnaké pravidlá. Nezačal by si vetu po otázniku, bodke alebo výkričniku bez medzery, takisto aj po trojbodke musí byť medzera a až potom začína nová veta.
Na ich tvárach sa zračil smútok, strach a zúfalstvo. – na tvárach sa im…
Len záhadnou silou držia všetci pokope. Tou silou je... strach. – ak vieme, čo ká sila je, tak už nie je záhadná
Choroba mozgu, zvaná S.T.A., ktorá vypukla na začiatku 3. tisícročia, má na svedomí milióny ľudí a zvierat. Je to dôsledok prísne tajných laboratórnych pokusov z oblasti genetiky, ktoré sa ľuďom vymkli z rúk. – prečo tu zrazu prechádzaš do prítomného času? A takto pomerne nezmyselne skĺzneš viackrát.
Všade, kde chceš použiť pomlčku, si vskutočnosti použil spojovník. Spojivník – spája slová, napríklad: trma -vrma. Pomlačka je dlhšia –
“padli do rúk likvidačným čatám, ktoré mali za úlohu zlikvidovať akýkoľvek náznak” – vela likvidácie
Presne tak, ako vtedy, keď sa začínal jeho proces. – tu netreba žiadne čiarky, pred ako sa čiarka píše, len ak pripája vetu, nie slovo
Istý čas sa do oblasti ľudského poznania vnorila myšlienka, - vnoriť sa je jednorazový jav, istý čas ale evokuje, že sa to dialo dlhšie, postupne. Malo by byť: Istý čas sa do oblasti ľudského poznania vnárala…
S energiou to bolo spočiatku veľmi zlé, šetrilo sa s ňou – šetrilo sa ňou, nie s ňou. S ňou by znamenalo, že ľudia a energia niečo spoločne šetrili
Za pultom sa na obrovskej obrazovke majestátne vypínal neohraničený, priam fanatizujúci vesmír. – aký je fanatizujúci vesmír? Od slova fanatik? Vesmír, čo vie z niekoho spraviť fanatika?
Tým píše sa rok… to bolo skvelo orámované 😊
Ako ten spomínaný úvod tam vôbec nemusel byť. My to všetko vieme. Táto téma je, samozrejme, aktuálna a dôležitá. Ale v rámci scifi poviedok aj tak obohraná, že ak by si aj začal od rozhovoru Arta s otcom, čitateľovi by v momente všetko ostatné došlo. Veď oni rozhovore aj vysvetľujú, aká je situácia a čo sa na Zemi deje, čiže ten úvod mi pride naozaj, možno by som povedala až zbytočný.
Písať vieš, to tu už bolo povedané. Celkovo sa toho v poviedke vela neudialo. Všetky katry vsádza na emočnú strunu, tá buď u čitateľa zaznie alebo nie. Možno by nebolo od veci snažiť sa zahrať ešte na niečo, zápletku, charaktery postáv, výraznejšie budovanie napätia. Potom by si mal vúčšiu šancu osloviť širšie publicum a tým pádom by aj tvoja dôležitá pointa mohla osloviť viacerých ľudí.
25.04.2022