Erin pochádzal z Eperu. Služba v Kašvároši, susednom meste, ho však nútila často pendlovať tam a späť. Ako vojenského dôstojníka ho dočasne prevelili k výpomoci a zaškoleniu nového nadporučíka. Nemal rád kasárne, preto sa v nich nezdržiaval. Teplo domova mu bolo skrátka príjemnejšie a cesta trvala len pár hodín. Zvyčajne meral túto trasu na svojej kobyle, tá však čakala mláďa a už sa na nej nedalo jazdiť. Koče mu prišli trochu pomalé, rozhodol sa však povoziť.

Medzimestský dostavník bol šikovný vynález. Mágiou poháňané kočiare vozili ľudí od stanice k stanici za nízke ceny, len musel človek dúfať v dobrú spoločnosť. Taký upotený smraďoch, alebo kvičiace decko vedeli pokaziť človeku celý deň.

S Erinom cestovali traja ďalší pasažieri. Medzi nimi mladá žena. Nebola to žiadna krásavica, no venovala mu taký pohľad, po ktorom z nej nevedel strhnúť zrak. Jej oči akoby magicky menili farbu. Boli šedé, zelené, modré a tak dookola. Zvyčajne cudzích ľudí len tak neoslovil, mimo pracovných povinností. Ale túto slečnu túžil spoznať. „Dobrý deň, slečna. Cestujete sama?“ V jeho hlase bolo trochu nesmelosti.

„Nie, sme tu štyria.“ Usmievala sa. Hneď ho napadlo, akého zo seba urobil trkvasa.

„Ale inak áno. Cestujem domov z návštevy u rodiny,“ usmievala sa, „Volám sa Slávia a ty?“ Dodala akoby zahanbene nad svojou trúfalosťou a priložila si ruku k perám.

Zarazilo ho, že ho hneď oslovila tak familiárne. Nikomu by to netoleroval. Jej iskra sa mu však páčila. „Ja som Erin. K tvojím službám.“ Vzal jej rúčku a jemne ju pobozkal.

„Ja toho veľa nepotrebujem, ale ak mi smelý vojak poslúži konverzáciou, budem celkom rada. Aké to je, nosiť uniformu?“ Erin jej porozprával všetko čo ho o službe napadlo. Slávia sa len usmievala a zaujato poslúchala.

Ani sa nenazdali a cesta sa skončila. Neponáhľal sa, pozval ju na prechádzku a ona súhlasila. Ich deň pokračoval až do neskorého večera. Skončili až na najvyššom mieste nad mestom, kde z kopca bolo vidieť celý Kašvároš. Držala sa ho pod pazuchou a spoločne si obzerali svetielka arkánových lámp svietiacich do noci. Začal padať dážď. Privinula sa k nemu bližšie a on ju pobozkal. Neodtiahla sa. Vychutnávala si jeho bozky a sama mu ich opätovala. Než sa rozlúčili, boli premočení do nitky.

Od toho večera im začal krásny vzťah. Rozumeli si v každom smere. Ba aj ako milenci si vychutnávali toho druhého s veľkou záľubou.

Cestovali za sebou, kedy sa dalo. Ona bývala s matkou v skromnom domčeku. Bola slúžkou na statku tamojšieho baróna. Vďaka svojej šikovnosti sa vyšvihla na pánovu obľúbenkyňu.

Erin kedysi zvažoval možnosť presťahovania sa do Kašvároša, no rodina mu nechala postaviť jeho vlastný dom. A bolo to poriadne domisko. Otec mu vravieval, že sa raz stane generálom jeho veličenstva, a preto sa patrí, aby tak aj býval. Nebude sa nikam sťahovať, bude mať pod velením celý Eper. Jedného dňa.

Erinov tato nemal na jeho milú veľmi dobrý názor. Podľa jeho názoru bola škaredá, drzá, tučná s krivým veľkým nosom a pehami. Navyše nevedela vysloviť r.

Zaľúbenec sa často a udatne zastal svojej lásky. Nemalo to však žiaden efekt. Otec neustále tvrdil svoje. Erin to pripisoval otcovmu slabému zraku a okuliarom skôr pripomínajúcim ďalekohľad. Alchymista ich pritom presviedčal o dokonalom prenikavom zraku, ktorý vďaka ním získa. Šarlatán.

Mladý vojak prerušil kontakty s rodinou a oddal sa celým srdcom svojej láske. Chcel ju urobiť najšťastnejšou ženou pod slnkom.

Zvyčajne po svoju milú posielal koč. Jej pomery boli chudobné, tak jej doprial všetok luxus, ktorý si vedel dovoliť. Doma jej varieval on sám. Žiaden kuchár. Masíroval ju, aj česal. Brával ju do vybranej spoločnosti, daroval jej množstvo drahých šiat a šperkov. Bol šťastný, keď bola šťastná ona.

Na jeho vkus síce veľa pila a nadávala. Ale jej posteľový apetít nemal konca. Ako vojak mal našťastie dobrú výdrž. Venoval sa jej celým telom aj dušou, no aj keď mnohonásobne napĺňal všetky jej túžby, ozvalo sa: „To je všetko?“

Vždy jej rád vyhovel. Aj ona mu často oplatila lásku. Vlastnoručne preňho šila a piekla mu koláče. Keď spolu niekde sedeli, držala ho za ruku alebo hladila po vlasoch. Cítil z nej radosť a nadšenie. Dúfal, že jej nimi vyplní celý život.

Pomýšľal aj na sobáš, no tá predstava bola zatiaľ komplikovaná. Kým bol s ňou, pre rodinu akoby zomrel. Bez rodiny sa strácali aj peniaze a vplyv, ktoré mu uľahčovali cestu životom. Obetoval by to všetko pre Sláviinu lásku. Chcel ju predstaviť starým priateľom. Asi jedinej rodine čo mu ostane. Často zvykol navštevovať Fresten, najvyhľadávanejší hostinec v meste.

Zaviedol ju tam. Nečakal, ako dobre sa tam bude cítiť. Okamžite sa spriatelila s jeho priateľmi a s každým, kto okolo nej prešiel. Krčmár jej po chvíľke nalieval zadarmo. Každý chlap jej priam zobal z ruky. Erin netušil, ako si to má vysvetliť. Pred ním sa však nikto nepokúšal robiť jej návrhy. Mal reputáciu prudkého bitkára.

Bavili sa celý večer, alebo aspoň kým si pamätal. Niečo mu dala vypiť a potom už videl len tmu. Prebudil sa vo svojej posteli a Slávia vedľa neho. Strašne ho bolela hlava. Mal v pláne povypytovať sa na minulý večer, až sa jeho milá prebudí. Márne sa snažil na niečo rozpamätať. Skontroloval si svojej oblečenie a mešec. Okrem značnej útraty sa zdalo, že má všetko. Na zemi našiel akýsi papier. Bol to akýsi zoznam adries. Patrili mnohým zámožným a vplyvným ľuďom z Eperu. Pomyslel si, že si jeho milá hľadá novú prácu v jeho meste, aby toľko nemusela cestovať. Bez otcovej podpory už nebol tak zámožný a pomohlo by im, keby prispela do spoločnej domácnosti. Odložil papierik na stôl a odišiel do kuchyne.

Neskôr spolu viedli rozhovor o predošlom večeri. „Zaspal si. Tak som ťa nechala ležať na pulte a bavila som sa s Marišom.“

„Ty si ma len tak nechala spať na stole?“ Erin bol prekvapený.

„No, nevedela som ako málo znesieš. Čo som s tebou mala robiť? Tak som čakala kým sa preberieš.“

„No mohla si ma skúsiť prebudiť. Alebo ma strážiť. Čo keby ma okradli? Alebo horšie? Je pravda, že som dlho nepil. Ale nechápem prečo som tam zaspal. To sa mi nestáva.“

„Ty ale narobíš. Prestaň už frflať, nemám to rada. Kam ideme dnes?“

„Dnes nikam, je mi strašne zle a bolí ma hlava. Potrebujem to vyležať.“

„Tak pôjdem sama. Niečo si poobzerám a potom pôjdem za našimi priateľmi.“

„Koho myslíš?“

„No, čo som spoznala včera.“

„Nemyslíš vážne, že mňa tu necháš a pôjdeš sama do krčmy.“

„Ale veď mne sa nič nestane.“

„Mohlo by, ale o to nejde. Bolí ma hlava a nechce sa mi to rozoberať. Nepatrí sa, aby mladá žena chodila sama do takých podnikov.“

„A ty tam môžeš chodiť sám?“

„Ja som chlap.“

„Videla som včera. Bol si zraniteľnejší ako ja, pokiaľ sa dobre pamätám.“

„A ty si sa šla zabaviť. Nechala si ma tak samého napospas živlom.“

„Si ako malé decko. Idem preč, či sa ti to páči, alebo nie,“ začala sa obliekať.

„Teraz?“ Erin bol v šoku nad jej správaním.

„Áno teraz. Ja nie som tvoja, nepatrím nikomu len sebe. Budem si robiť čo ja chcem.“

„Ale veď o tom ani nie je reč. Ja sa len bojím, že sa ti niečo stane.“

„Neboj sa, Mariš na mňa dohliadne.“

„Krčmár? Odkedy ste si takí blízki?“

„Od včera. Dobre sa mi s ním zhováralo, keď si chrápal na stole.“

„Takže o tom to je. Máš nového nápadníka.“

„Nebuď smiešny. Nemám rada žiarlivcov. Idem preč, porozprávame sa až keď budeš normálny.“

„Tak si choď!“ povedal hlasnejšie ako chcel. Hneď, ako sa za ňou zatvorili dvere, to ale oľutoval.

Nevidel ju pár dní. Raz, keď prišiel zo služby domov, zbadal, že zmizli všetky jej veci. Hľadal ju po celom meste, no márne. Cestoval za ňou domov. No ani jej matka o nej nič nevedela. U baróna už tiež neslúžila. Vraj prišiel záhadne o celý majetok. Hovorilo sa, že sa strašne opil a všetko prehral v kartách. Dokonca zaspal uprostred hry. Taký bol opitý.

Našťastie Erinov dom nebol písaný naňho. Vlastníkom bola jeho matka, ale tá aj napriek ich škriepke neposlala nikoho, aby Erina vyhodil na ulicu. Mala ho rada a dúfala, že syn dostane rozum. To len otec a syn boli tvrdohlavci.

Erin nevedel čo si počať od nešťastia. Bál sa, čo sa jeho milej mohlo prihodiť. Nenašiel po nej ani stopu. Tak si zašiel v zúfalstve vypiť do Frestenu ku kamarátom. A tam ju uvidel, Marišovi na krku. Hľadela mu do očí tými svojimi očami premenlivej farby. Uprene na ňu hľadel a nalieval jej za pohárik. Hľadel na ňu ako zamilovaný. Vlastne ako Erin, každý deň za posledné mesiace.

Teraz ho však pochytil hnev. Až sa mu roztriasli nohy. Nevedel, ako sa zachovať. Odišiel si sadnúť do kúta a požiadal krčmáčku o krčah červeného. Sedel sám a dumal, čo spraviť. Ako sa zachovať. Pri treťom krčahu ho už prestával zaujímať svet. Kým nezbadal, ako sa jeho milovaná s Marišom vracajú z jednej izby. Mala postrapatené vlasy a on si zapínal nohavice. Erin vybuchol. Namieril si to k nim, Mariša odhodil ako handrovú bábiku stranou a nahlas sa opýtal: „Prečo?“ Sotva stál na nohách, bol riadne opitý, ale tentokrát nezaspal.

„Zmizni odtiaľ. Už aj sa ber a nevracaj sa, v mojej krčme nie si vítaný.“

„V tvojej krčme? Odkedy? To si drahá pobehlica, keď ti za tvoje služby krčmár dal celý Fresten.“ Vylepila mu zaucho a ukázala naňho prstom.

„Berte ho. A dajte mu príučku. Nech vie, že sa tu nemá ukazovať. Nemusíte ho šetriť. Rodinka mu zaplatí drahého lekára.“

A Erina sa chopilo zo desať podnapitých chlapov. Vyniesli ho von a tam dostal najhoršiu bitku svojho života. Pár chlapov úspešne zasiahol päsťami, no to len pridalo na zúrivosti ostatných. Takmer ho tam ubili na smrť. Nechali ho ležať v mláke vlastnej krvi. Nevedel, či ho bolí viac srdce alebo zlomené kosti. Prial si, aby to skončilo. Prial si temnotu a zabudnutie. A temnota prišla.

Prebudil sa celý obviazaný, ponatieraný a netušil čo ešte.

„Hojíš sa dobre. A hlavne rýchlo. Pár dní si ešte poležíš a budeš môcť vstať.“ Prehovoril k nemu neznámy mužský hlas.

„Chrrr, hrrrr.“

„Šetri sa chlapče. Skoro si prišiel o život. Našli ťa strážnici a spoznali tvoju šaržu podľa prsteňa čo nosíš. Hneď upovedomili tvoje velenie a oni zas tvoju rodinu. Ja som mág Bitton. Zavolali ma, aby som ťa dal dokopy. A veru budeš zase zdravý. Aj kosti ti zhojím do pôvodného stavu. Len to chce čas. Teraz ti dám trochu elixíru, dobre? Pospi si, to je na hojenie najlepšie.“

Erinovi sa dookola snívalo o Slávii. O tom, ako ležali spoločne v objatí. Ako ho láskala. Niekedy sa mu snívalo o tom, že ho sama zabila. Mal aj jeden mimoriadne živý a desivý sen.

***

Mali sa stretnúť tam, kde to začalo. Čakal ju dlho. Emocionálne sa pripravoval. Vedel, že slová samotné si pripraviť nedokáže. Už bola tma. Zbadal ju a srdce sa mu prudko rozbúchalo. Chcel k nej vykročiť, no zamrzol. Došla k nemu sama. „Ahoj,“ prehodil s nervóznym úsmevom.

„Ahoj,“ odpovedala. Pôsobila unavene. Akoby to chcela mať čím skôr za sebou. Toto bola záťaž, ktorú nepotrebovala. No bolo vidieť, že ju tam čosi donútilo ostať.

Chcela to uzavrieť. Vedela, že on sa ešte drží nádeje, na čokoľvek.

Ukázal na jej mesto. Z kopca v tme bolo vidieť všetky svetielka blikajúce vlastným životom. Tu si dali prvý bozk. Tu mu prvý krát strčila ruku pod rameno.

„Kiež by bolo o štyri mesiace menej,“ povedal smutným tónom.

„Aj tak by sme tu stáli znova,“ odpovedala mu.

Nervózne sa usmial. Vždy sa od nervozity usmieval. Dávno vycítila, že je vnútri zranený. Nemala záujem uľahčiť mu to.

„Vypočuješ ma?“ pozrel jej do očí.

„Myslíš si, že to niečo zmení?“

„Neviem. Neviem ani čo sa stane, až začnem rozprávať. Ale ... ,“ nemal viac slov.

Podišla k terase a zahľadela sa na mesto: „Tak vrav.“

Najprv to bolo ťažké, nevedel kde by začal, no potom skúsil: „ Lúči sa mi s tebou ťažko. Keď na teba myslím, predstavujem si ako sa zhovárame a čas plynie ako voda. Vidím ťa hrať sa s mojimi vlasmi. Ale najčastejšie cítim ako ma objímaš a vravíš: „To je dobré.“ Bez teba sa cítim sám. Vypočula si ma, keď som ti otvoril dušu. Myslel som, že stačí venovať ti pozornosť, aj v posteli, navariť ti a obskakovať ťa, obdarovávať ťa. Ty však nepotrebuješ sluhu, ale partnera čo ťa povedie životom. Bez teba som sám, lebo nemám nikoho, kto by mi rozumel a záležalo by mu na mne. Môj otec je tvrdohlavý, možno by ťa neskôr prijal. Kvôli tebe som s ním pretrhal vzťahy. Nečudujem sa ti už, že si sa vyľakala a utiekla mi. Namiesto toho, aby som tu bol s tebou, zavesil som ti na krk príťaž a chápem, prečo ma už nikdy nebudeš vidieť tak ako predtým. Mal by som byť vyspelejší. Viem však, že ani vek nie je garancia vyspelosti. Ľudia si ubližujú v každom veku. Sebeckosť nepozná vekové hranice. Všetci máme múdre reči keď nie sme citovo zainteresovaní, no keď príde na lámanie chleba, správame sa impulzívne. Ja sa snažím rásť. Vo vnútri som stále ako chlapec, ktorý sa kedysi uzavrel, aby sa uchránil pred bolesťou. Myslím, že len láska, ktorá mi dovolí ostať otvoreným mi pomôže, aby aj ten malý chalan vo mne dozrel. To však od teba žiadať nemôžem. Potrebujem trpezlivé ucho, ktoré vypočuje a pochopí moju dušu. Tým si bola pre mňa ty. Prepáč mi moju dotieravosť. Cítil som sa s tebou v bezpečí a začal som žiarliť ako malý. V budúcnosti nás čakajú ďalšie vzťahy. Ale bude to lepšie? Ja som sa prebudil, no bohužiaľ neskoro. Obaja vieme, že nás to čaká celé znova. Nový partner, tie isté problémy. Chcel by som ostať tvojím priateľom. No viem ako to skončí. Prestaneme časom komunikovať. Nebudeme sa stretávať a zabudneme jeden na druhého. Po pár rokoch si len spomenieš, to bol ten čo mi šepkal do ucha pri milovaní. Ja si spomeniem na to, ako som ti hľadel do očí kým si sladko nepovedala: „Čo by si rád?“ Mám toho na srdci veľa, ale aspoň teraz by som rád počul teba...“

Na kraji pier sa jej zjavil trpký úsmev, ale rýchlo sa stratil.

„Čo chceš počuť? Teraz ťa zaujíma, čo má na srdci tlstá, r-čkujúca.“ pochytil ju hnev.

„Prečo ma otravuješ? Daj mi už pokoj. Aj ja som ťa mala rada, na chvíľu. Nebolo to tvojej rodine dobré vtedy a neverím, že by bolo vôbec niekedy. Myslíš, že len ty niečo potrebuješ? Ja chcem vo vzťahu chlapa, čo sa postaví aj svojej rodine. Takého čo má vlastný majetok. Nie je závislý od otecka. Keď sa spolu pohádame zas, pôjdeš plakať k mamičke?“ vedela, že toto bol zákerný zásah. „Nie som povinná ťa zachrániť. Mám svoje sny. Ty si moje pohnojil namiesto toho, aby si ich naplnil. Buď rád, že sa s tebou vôbec rozprávam. Vlastne už váham aj na tým. Teraz aspoň vieš, aké to je. Keď od partnera nedostaneš to, po čom túžiš. Ak ma chceš späť, zabi otca. Prevezmi rodinný majetok. Dokáž, že si chlap a potom sa za teba vydám.“

Jej slová ho boleli. Nechcel roniť slzy, no aj tak ich pár utieklo. „Máš pravdu, nie som ťa hoden. Neublížim svojej rodine, som slaboch. Ak je toto cena za tvoju lásku, nedokážem ju zaplatiť. Odpusť mi to.“

Pozrela naňho zmetená a nahnevaná. Hľadel jej do očí ako to zvykol robievať.

„Nie si žiaden chlap. Si sklamaním mne, aj svojej rodine a službe.“ Odstrčila ho a utiekla. V neďalekom prítmí postával nejasný obrys muža. Žiaril do tmy zlatom. Retiazky, medailóny, prstene, všetko sa na ňom blyšťalo a cinkalo. Vrhla sa mu do náruče a vášnivo ho pobozkala. Zahľadela sa Erinovi do očí, priamo pred ním klesli k zemi a začali sa milovať.

Vtedy sa prebudil.

***

Bitton stál nad ním a rozmotával mu obväzy. „Zlé sny?“

„Bohužiaľ.“

„Chcel by si sa mi zdôveriť? Keď im poviem, že ti je už lepšie, pošlú sem vyšetrovateľov. Budú hľadať toho, čo ti to urobil. Možno by si to najprv rád prebral s niekým, hmmm, múdrejším.“ Erin sa túžil niekomu vyspovedať. Hneď opísal celý ich príbeh. Ako začal a ako skončil. Snažil sa nič neprikrášliť. „Čo si zažil chlapče je nepríjemné, ale pomerne časté. Tvoja milá môže byť sukuba alebo slabšia bosorka. Tie chytajú do svojich osídiel vhodné obete, vezmú im majetok, dušu, krv, životnú energiu. Čokoľvek. Až majú čo potrebujú, idú ďalej. Myslím, že si narazil na nedoštudovanú bosorku. Ak vie len uhranúť očami a uspať elixírom, nie je až tak nebezpečná. Zato dosť nepríjemná. Ešte si aj myslíš, že všetko bola tvoja vina, lebo si niečo zanedbal.“

„Neviem čo na to povedať,“ pacient upieral prázdny pohľad na stenu.

„Ešte nikomu nepoviem, ako na tom si. Dnes vstaneš a začneš chodiť. Pozajtra až budeš relatívne v poriadku, ukážeš mi ju. Ja si s ňou poradím.“ Mág sa pokojne usmieval, zatiaľ čo Erinovi dával dole obväzy. Mladík sa už takmer celkom zotavil.

***

Bitton spolu s Erinom podľa plánu opustili sídlo jeho rodiny. Rodičia ho navštevovali pravidelne, no tváril sa, že spí. Matka s otcom si často aj poplakali. Došlo mu, kto ho miloval v skutočnosti. Cítil sa hlúpo. Chcel sa obrátiť rodine chrbtom pre nejakú hlúpu cundru. Hneval sa. Na seba, ale aj na Sláviu. Sľúbil, že jej nedovolí, aby to ešte niekomu vystrojila.

Fresten mal novú majiteľku. Od krčmárky sa dozvedeli, že Mariš pred dvoma dňami zomrel. Jeho žena Slávia to tam riadila namiesto neho. Bitton magicky pozmenil Erinovu tvár, aby ho nik nespoznal.

Majiteľku zbadali pri šenku ako koketuje s markízom Palusom. Nik sa tomu nečudoval, bol slávny sukničkár. Videli na ňom, ako sa utápa v Sláviiných očiach.

„Takto to teda robí,“ prehovoril Bitton. „Má magické oči. Hypnotizuje obete a dopomáha si ľahkou alchýmiou. Aj ona má upravený výzor, takou slabšou ilúziou. Ja mám tiež upravený zrak. Vidím ju aká je a veru, nezamiloval by si sa do nej chlapče, to mi môžeš veriť.“

„Aká je naozaj?“

„Je tučná. Biela ako smrť. Má pehy a veľký krivý nos, ako orol. Žlté zuby a zle zafarbené vlasy.“

„Čo s ňou spravíme?“

„Mám tu amulet, ktorý vysaje všetku mágiu v okruhu dvoch metrov. Je v olovenej škatuľke, ktorá ma chráni pred jeho vplyvom. Dám ti ju a ty sa musíš dostať k bosorke a otvoriť krabičku v jej blízkosti. Amulet jej vezme sily a všetky obete sa oslobodia z jej vplyvu.“

„Aj ja?“

„Ak bola tvoja láska pravá tak nie. Len ak si bol začarovaný. Dobre, vezmi si to a choď k baru. Niečo si objednaj a nenápadne otvor krabičku. Len si daj pozor, aby nebola ďalej ako dva metre. To zvládneš, tak choď.“

Erin sa vybral k šenku. Presne ako mu Bitton vravel, oprel sa o pult a požiadal o víno. Vtom sa ale Slávia strhla. Ten hlas jej bol povedomý. Okamžite prikročila k Erinovi a zdrapila ho za košeľu pod krkom. Prezerala si jeho tvár, bolo vidieť ako ho napriek mágií rozpoznala. Chcela niečo vykríknuť, vtom však jej bývalý milenec otvoril olovenú škatuľku a Sláviin krik sa zmenil v ston. V malom víre z nej prchala bordová žiara priamo do krabičky v Erinových rukách.

Keď žiara zmizla, zaklapol krabičku a odložil ju. Už vyzeral ako jeho staré ja. Pred sebou videl čupieť malú škaredú bosorku. Skoro ho naplo, keď si spomenul ako sa spolu milovali. Ľudia netušili čo sa deje. Nastal ruch a všetci ich obkolesili. Bitton prišiel k nim a vzal Erinovi krabičku. „Ľudkovia rozostúpte sa. A privolajte mestskú stráž. Odhalili sme bosorku. Priživovala sa na mužoch a ničila im životy. Barón z Kašvároša, hostinský Mariš, tento mladík, ktorého ste vy sami pred časom skoro ubili na smrť, Erin. Dokonca skoro dostala aj vás markíz Palus. Ten sa obzvlášť zahanbil. „Čo ste, s takou škratou by som neľahol ani na smrť opitý. Ale dozriem, aby ju stihol spravodlivý trest.“ Dopovedal svoje a rýchlo sa vytratil.

Slávia naťahovala ruky k Erinovi. „Erinko, miláčik prečo si mi to spravil. Už ma neľúbiš? To všetko malo byť pre nás. Aby sme mali peniažky a mohli byť spolu. Celý čas som ťa ľúbila. Ver mi prosím. Si jediný v mojom srdiečku. Erin sa k nej sklonil. „Ja som ľúbil teba. Neviem čo všetko si hrala a čo bola pravda. Ale zradila si ma. Poštvala si na mňa mojich známych. Nebudem ti nič vyčítať. Si, čo si. A ja musím byť sebou. Odpúšťam ti. Pokúsim sa pre teba zariadiť čo najľahší trest. Vzal ju za ruku a pomohol jej na nohy. Zahnala sa naňho rozbitou fľaškou zo zeme. Takmer ho podrezala keby Bitton nezakročil. Zamrzla na mieste ako cencúľ.

„Ja navrhujem žalár. Tam už nikomu neublíži. A z času na čas jej bude potrebné odsať mágiu. Lebo jej moc sa časom obnoví,“ upozornil ich Bitton.

Dav pokrikoval rôzne druhy trestov. Sťatie, obesenie, utopenie, alebo aj upálenie.

Erin však odmietol všetko z toho. „Nie. Vieme ju permanentne zbaviť mágie?“

„Áno, keby sme ju vzali na fakultu mágie a implantovali podobný artefakt. No a chcelo by to ešte pár tetovaní, len tak pre istotu.“

Slávia začala kričať: „Neopovážte sa. To je môj talent. Môj život. To mi nesmiete zobrať. Prekľajem vás do hĺbky duše, budete pomaly zomierať každým dňom.“

„Prestaň, ženská.“ Okríkol ju Bitton. „Nemáš k tomu žiadnu moc a ani znalosti. Nezastrašuj nás. Bude ako povie mladý vojak.“

„Ja jej skutočne prajem odpustenie a milosť. Rozhodujem takto. Vezmeme jej mágiu. A bude tu pracovať. Po Marišovi ostala rodina, ak ich neskántrila. Nájdeme ich, vrátime im hostinec. A Slávia tu bude pracovať. Ak odmietne, smiete ju potrestať ako uznáte za vhodné. Hoc aj popraviť.“

Bitton prikývol. Slávia nariekala s tvárou v rukách. Erin sa pobral domov. Musel sa ospravedlniť rodine. Musel im povedať, že ich ľúbi.