-VENOVANÉ SPOLOČNOSTI S&J TATLOCK A TIMOVI FOLLINOVI ZA GENIÁLNU HUDBU K ROVNOMENNEJ HRE-

Jeho neznalosť základných fyzikálnych zákonov ma už začala dožierať. Skúsil som to teda inak:

- Pozri, skús si predstaviť čas ako rieku, ktorá nás všetkých unáša vpred. Ak by si nasadol do motorového člna a rozbehol sa oproti prúdu, išiel by si do minulosti. A ak by si to roztúroval po prúde, tak do budúcnosti. Jasné?

- No trošku. A ty si teda spravil ten "časočln"?

- Prosím ťa... Možno by to šlo pri nadsvetelných rýchlostiach, ale to si ešte budeme musieť počkať na tie fotónové rakety a podobné hlúposti zo sci-fi románov.

- Tak čo si to vlastne zostrojil?

- Časový štít. Predstav si ho v tej rieke ako ostrov, alebo také dačo, čo odoláva prúdu.

- Čiže nestarne?

- Presne tak. Ale všetko ostatné áno. Skrátka, keď sa nemôžem dostať do minulosti, počkám, kým minulosť príde za mnou.

- Aha, čiže napríklad za hodinu čas odtečie o hodinu dopredu, ty však nie a tak sa dostaneš o hodinu do minulosti. Myslím, že som to už pochopil.

- No, ono je to trošku zložitejšie. Vieš, pri interakcii hmoty časového štítu s nepomerne väčšou hmotou reálneho času dochádza k multiplikácii časového kvadrantu a...

- Brzdi! Preboha, to nemôžeš povedať ľudsky?

- Ťažko. Ale skrátka za tú hodinu neprejdem do minulosti len o hodinu, ale približne o 480 rokov.

- Fíha! Ale ako sa vrátiš?

- No, to je tak trochu problém. Ale vždy som chcel žiť v minulom storočí...

- Veď to je šialené! Ty nie si normálny! Veď...

- Dobre, dobre. Kde schovám plány štítu, už vieš. Ak ich vykopeš, tak sa mi to podarilo. A ak tam nebudú... No, iný spôsob, ako tento štít vyskúšať nepoznám.

Priateľ začal odušu argumentovať proti môjmu rozhodnutiu. Samozrejme, že zbytočne.

- Tak si teda choď, ty tvrdohlavec,- kapituloval som nakoniec, - a pozdravuj Herberta Wellsa.

Nemám rád dlhé rozlúčky. Potriasol som mu rukou, napchal som sa do kabíny časového štítu, ešte raz som skontroloval všetky systémy a stlačil som štartér.

Ozval sa strašný praskot, svet sa zatočil a kabína štítu sa rozochvela pod strašným náporom času. Ale vydržala. Vtedy začala stúpať teplota. Štít musel byť zvonku dobiela rozžeravený. Očakával som to - trenie časového toku o jeho povrch sa muselo nejako prejaviť. Ak som sa nechcel zaživa upiecť, dlho to takto nemohlo pokračovať. Našťastie sa už blížil cieľový rok. Začal som znižovať výkon štítu...

V tom nejaká úžasná sila, mnohonásobne silnejšia ako časový tok, zachytila môj štít a rozdrvila ho. Zavrel som oči v očakávaní strašného konca. Vtedy sa ozval hromový hlas, ktorý akoby prichádzal odvšadiaľ a prechádzal celým mojím telom:

- Kto si a čo tu robíš? Si hnusný votrelec v mojej dimenzii. Som Chronos, boh času. Svojou pochabosťou si spôsobil trhlinu v čase, ktorú musíš vyplniť. Tak ti treba, sám si sa odsúdil na večnosť. Šťastnú cestu, cha-cha!

Hlas dodunel. Oči som si netrúfal otvoriť a celý som sa triasol - sú však chvíle, kedy sa strach nedá nazvať zbabelosťou. Uvedomil som si, že s tým cestovaním v čase to nebude až také jednoduché... Vtom som zacítil strašnú ranu a ... ...stlačil som štartér. Ozval sa strašný praskot, svet sa zatočil a kabína štítu sa rozochvela pod strašným náporom času. Ale vydržala.

Vtedy začala stúpať teplota. Štít musel byť zvonku dobiela rozžeravený...