Noc čo noc, už sedem rokov plávam na vlnách spomienok, ktoré ma každým dňom pripravujú o kus života. Ochotne sa však vzdám toho svojho, len aby som chvíľu žil inak. Životom pred Stretom.

Keď sa asteroid B714 stretol so Zemou, bola to ohromná, desivá katastrofa. Ničivá vlna zabila tretinu planéty. Nerobila rozdiely medzi bohatým a chudobným. Medzi deťmi, či zvieratami. Ďalšia tretina zomrela na následky moru a hladu. Začať odznova bolo ťažké, ekosystém kolaboval priamo pred našimi očami a hlavy krízového štábu Panemu robili čo bolo v ich silách, ale každí vedel, že naša generácia sa lepších dní nedožije. Obnova trvá veky a my nemáme čas.

Sme generácia Stretu. Pamätáme si život ako bol predtým a táto desivá napodobenina, karikatúra života nám berie dych z pľúc plných prachu.

Pracujem v obnovujúcej kolónii, v rozmedzí medzi kráterom a zvyškom sveta nedotknutého stretom. Som na rozmedzí medzi dvoma svetmi, čo ma drží pri živote a vzápätí ma to ťahá späť k minulosti.

Každé ráno vstávam s východom slnka, nasadzujem si ochranný oblek, dýchací prístroj a dozimeter. Prejdem zdĺhavou kontrolou a niekoľkými prechodnými miestnosťami a keď vyjdem von, pred očami sa mi rozpína planina čierneho sveta. Kam oko dovidí, tisíc odtieňov temnoty, od ktorej sa odráža horúce letné slnko zatemnené nánosom prachu.

Kráčam, meriam a hľadám jediný náznak života. Jediné zelené stebielko trávy, húževnato sa plaziaceho červíka, či obyčajného vtáčika, čo by poletoval vo vzduchu, všetko však márne. Celé dni, už niekoľko rokov, ktoré mi prídu ako stáročia prežité v šedej pustatine, ktorú som kedysi považoval za svoj domov.

Môj okruh som rozširoval opatrne. Spočiatku to bolo pre mňa veľmi ťažké, emotívne stretnutie s krutou realitou. Neskôr som zistil, že sa ľahko stratím v planine zhoreniska bez jediného záchytného bodu. Potom som si body značil sám a zapisoval do mapy. Denne som zašiel aj päťdesiat kilometrov, viac ako som mal v náplne práce a to len preto, aby som našiel „to miesto“.

Pozriem na mapu. Už sa blížim. Zhorknutá slina v mojom krku pomaly steká dolu. Dych sa mi zatají aj po tisíckrát, vždy keď to tu vidím, naplní ma zúfalstvo. Presne na tomto mieste bol náš dom. Tu mal sivý plot, pomyslím si po prechode značeným miestom. Tu bol vchod do domu, kde mi Maria oznámila, že je prvýkrát tehotná.

Tisnú sa mi slzy do očí. Pri tej spomienke ma ťaží na hrudi a dýchací prístroj zvýši prísun kyslíka.

Predstavujem si náš zelený trávnik. Bicykle detí pohodené pri dome, z okien viali biele závesy a z kuchyne sa šírila vôňa pečeného mäsa. Akoby som na jazyku cítil aj chuť vína, ktoré sme si dali každý piatok k filmu.

Vietor zafúka a čierny prach mi ošľahá helmu. Zarosené oči a stisnuté päste nasvädčujú, že je čas ísť.

...

Vedci odhadujú, že sa miesto dopadu zotaví tak o sto rokov.

Tak prečo som tu? Prečo celé dni plním nezmyselnú úlohu, ktorá nemá nádej?

Nie som typ človeka, čo sa rád týra pohľadom na mŕtvu zem. Nie som ani samaritán, či veriaci. Je to jednoduché. Dobre platia. A peniaze sú teraz to jediné, čo skutočne potrebujem.

...

„Dvadsať minút za tristo, alebo hodinu za tisícku?“ Žena s fialovými vlasmi a mentolovým tabakom v ústach znudene prednesie ponuku firmy Zlodej času. Jej názov je ironickým ukazovateľom, že spomínanie je strata času. A majú pravdu, ale aj tak...

„Hodina.“ Vravím.

Podá mi žetón a ukáže smer, ktorý už dávno poznám. Vkročím do tmavej chodby a zatvorím dvere. Vložím žetón a svetlá v miestnosti sa rozsvietia na bledomodro.

Zvlečiem si šaty a vstúpim na gumenú podložku samo dezinfekcie. Nech sa pripravujem akokoľvek, aj po stýkrát ma chladivá sprcha dezinfekčnej zmesi prekvapí a prebudí vo mne pud sebazáchovy. Skryjem si tvár do dlaní a syčím od bolesti, ktorá však okamžite pominie a nahradí ju teplý vzduch. Podľa inštrukcií nasledujem zelené šípky a po pár krokoch nachádzam prázdnu bunku z poradovým číslom 911. Skontrolujem si nastavenie, je tam správny čas – šesťdesiat minút. Bez zaváhania sa do nej vnorím a kým sa hladina ustáli utíšim svoj tep na pokojových šesťdesiat úderov za minútu. Zo začiatku som si tým ubral desať minút svojho času. Bol som rozrušený a prístroj preto nemohol spustiť program.

Zatvorím oči a pomalým dychom sa dostávam do stavu podobnému REM spánku. Voda je príjemne teplá a kým sa nazdám som presne tam, kde som si predstavoval.

Sivý plot oddeľuje zelenú trávu od chodníka. Nadýchnem sa čerstvého vzduchu a započujem sa do zvuku falošných tónov malých huslí. Usmejem sa.

„Hráš naozaj hrozne Rose.“ Pošepnem pre seba a pomalým krokom prejdem k jej oknu. Sledujem ako malé prsty dieťaťa bojujú so sláčikom a pohoria vždy pri tom istom tóne.

Dievča ma zbadá a nazlostí sa.

„Nejde mi to oci! Som nemožná!“ a zahodí husle na posteľ.

Bez slova dcéru objímem a do izby vkročí Maria. Je ešte krásnejšia ako predtým. Tehotenské brucho jej svedčí aj s pribúdajúcim vekom.

„To nič, chce to len tréning.“ Pohladí ju po vlasoch a navrhne rodinné objatie.

Túto pasáž milujem. Privriem oči a nechám spomienku plynúť.

...

Prebudí ma blikajúce zelené svetlo a zvuková signalizácia bunky. Čas vypršal. Utišujem rozbúšené srdce, sadám si do vody a s horkými slzami objímam svoje nahé nohy.

Vždy ma to utvrdí v jednom. Toto nie je zlodej času. Za ukradnutých šesťdesiat minút mám energiu žiť ďalší deň.