Občas človek potrebuje začať odznova. Orni po ničom viac netúžil. Bol kým bol a to ostalo aj s jeho starým menom kdesi, kam sa už neplánoval vrátiť. Všetko čo mal, predal. Nazbieral dosť peňazí, na plavbu cez oceán vesmíru za novým svetom. A novým životom.

Priestory kajuty boli pomerne luxusné priestorom aj výbavou.

Radšej však trávil svoj čas na palube. Hľadel na hviezdy, na všetky tie úžasné svety. Občas ponad ich loď preletela kométa. Boli však v bezpečí. Prípadne nárazy by sa len neškodne odrazili ďalej do vesmíru. Nerozumel alchýmií ani mágií, technike už vôbec nie.

Stačilo mu vedieť, že je na lodi ktorú nesie po vesmírnych prúdoch astrálna veľryba. Jeden pasažier sa mu snažil vysvetľovať, ako sa magotechom podarilo spútať duševné podstaty bytostí.

Ornimu to príliš zaváňalo spiritomanciou, čo v ňom vyvolávalo nepríjemné spomienky. Ospravedlnil sa pánovi a odišiel na opačnú stranu paluby. Vychutnával si okamihy. Bolo to tajomné a krásne. Prečo si to nechať pokaziť bľabotaním.

Nový svet ku ktorému smeroval, sa volal Anirom. Bol osídlený len pár storočí. Kolónie boli ešte mladé. Potrebovali tam každú ruku, aby sa udržali. Svet to bol síce pekný, ale drsný. Prežiť tam, chcelo guráž.

Orni toho veľa nemal, no guráž mu iste nechýbala. Sadol si na lavičku a v tichosti pozoroval farby vesmíru a veselých ľudí na palube. Každý sa niekam tešil.

Idylický moment však pretrhol výkrik. Orni sa poobzeral, čo sa deje. Pasažieri na palube začali zmätene pobehovať sem a tam.

Rozbehol sa proti skupinke utekajúcich ľudí a bežal ďalej, aby zistil, čo ich naľakalo.

Zbadal asi dvadsať mužov s parapuškami. Strieľali po každom, kto sa len pohol. Zasiahnuté ciele padli omráčené k zemi. Útočníci potom prechádzali medzi ležiacimi obeťami a otvárali nad nimi kovové fľaše, ktoré začali nasávať bielu hmlu.

Boli to zlodeji duší. Orni zanadával. Neznášal tých hajzlov. Kradli ľuďom duše a potom ich vydierali nehoráznymi sumami. Ak sa človek nedokázal vyplatiť, zotročili ho.

Orni besnil. Nedá si vziať novú budúcnosť len tak. Už si vytrpel dosť. Sám bol otrokom, núteným vykonávať zverstvá. Každú noc sa budil z nočných môr. Každý deň ho zožierala hanba.

Nedovolí, aby mu tie beštie vzali poslednú možnosť vykúpenia. Schoval sa za jeden zo sťažňov a vyčkával. Keď okolo prechádzal jeden z útočníkov, skočil naňho zozadu. Zdrapil ho za krk a pritlačil. Okamžite ho uspal. Ale Orni nebol ten typ muža. Nebol hrdina, ktorý dáva druhé šance. Vzal mužovu hlavu do rúk a mocne ňou trhol do strany.

Vďaka hurhaju ktorý spôsobili lovci duší, si nikto nič nevšimol. Vzal si chlapovu parapušku a vydal sa nájsť ďalšieho lovca. Podarilo sa mu zo zákrytu trafiť dvoch ďalších, pekne od chrbta. Ich kumpáni boli vo vytržení zo svojej práce. Nevšimli si vôbec nič.

Keď okolo nich Orni prešiel, vytiahol svoj nôž. Pár presných vpichov ukončilo oba životy. Ozbrojil sa ďalšími puškami. Vypálil hneď proti dvom ďalším. Ale to už si ho niekto všimol. Jeden z lovcov sa obrátil jeho smerom a rovno po ňom vypálil.

„Je tu škodná! Vybavíme najprv toho!“ zavolal na ostatných. Nie všetci ho počuli, ale bolo ich dosť.

Orni nemal veľmi na výber. Začal to, tak to musel dokončiť. Začal sa meniť. Narástli mu pazúry a tesáky ako dravej šelme. Ale cítil ako ho opúšťa rozum. Stáva sa znova tým, čo chcel nechať doma.

Niečo príšerné dopadlo medzi lovcov duší. Pristálo to na omráčenom mužovi a rozdrvilo ho to. Muži začali páliť zo všetkého čo mali. Ale na tohoto tvora boli krátky. Začali sa jatky. Behom chvíle nebolo na palube ani živej duše.

Orni sa prebral krvavý a dotrhaný vo svojej kajute. Pamätal si útočníkov. Vedel čo spravil. Vypustil to von. Ale mal dobrú zámienku. Snažil sa zachrániť pasažierov pred krutým osudom. Pochopia to. Isto mu ešte poďakujú.

Vyšiel z kajuty a zbadal na chodbe krv. Každá jedna kajuta mala otvorené dvere. V každej jednej kam nazrel, ho čakal krvavý výjav ako z pekla.

Prešiel na palubu, kam sa pozrel, videl časti toho, čo predtým bývali ľudia. Nie len lovci duší. Vyriadil sa aj na cestujúcich.

Prepadol zúfalstvu. Myslel, že toto už zvládol. Myslel, že to vedel ovládnuť a usmerniť. Nečakal, absolútnu stratu kontroly. To zviera v ňom, akoby chcelo využiť poslednú šancu kedy ho vypustil, aby si vynahradilo celé mesiace v klietke.

Bol zo seba zhrozený. Tam odišla jeho šanca na nový život. Zrazu niečo začul. Nebol sám.

Blížila sa k nemu akási poskladaná tlupa ozbrojených ľudí. Zjavne sa poslední preživší chceli zbaviť nebezpečenstva.

Rozumel im. Zahľadel sa na vesmír. Bol krásny. Tie farby. Ten pokoj. Ešte boli ďaleko. Báli sa k nemu priblížiť. Veď aj mali prečo. Na tvári sa mu zjavil zmučený úsmev. Podišiel k zábradliu. Vesmír bol nádherný. Dával druhé šance. Ale nie jemu. Pred sebou utiecť nevedel. Predsa len nájde svoj pokoj. Preskočil cez palubu a pomaly padal do temnoty vesmíru. Mágia určená na záchranu takýchto nešťastníkov spôsobila, že padal len veľmi pomaly. Viac akoby stál na mieste, než padal. To malo poskytnúť posádke čas na záchranu nešťastníka. Ale jeho nik zachraňovať nebude. Zbadal ako sa za ním skláňajú hlavy cez zábradlie. Niečo možno kričali. Možno nadávky. Možno kliatby. Alebo sa im len uľavilo.

Orni si obzeral telo astrálnej veľryby. Bola nádherná. Vesmír bol jej oceánom. Napriek všetkej tej kráse, ani ona nebola voľná. Kto vlastne môže tvrdiť, že je skutočne voľný?

Uvoľnil sa a čakal kedy prepadne ochrannou bariérou. Čakal, kedy ho vezme vesmír.