Hodnoty na magnetometry sa znova zmenili. Tentoraz boli väčšie ako kedykoľvek predtým. A znova. A znova väčšie. Ak toto nebola anomália v magnetickom poli zeme tak nevedel čo iné by to bolo. No na radovanie sa a na opojné užívanie si víťazstva, to ešte nebolo. Pre istotu tak nato vybral aj starú dobrú klasiku, drtiča. Tento malý zázrak sa pomocou malých vzdušných motorov na spodku pripomínajúcich ventilátory, zdvihol vysoko hore a obrovskou rýchlosťou narazil do zeme, svojimi dvoma silnými dlažobnými doskami. Toto urobil ešte pár krát za sebou pričom odsunul z miesta skoro všetok sneh. A bolo bingo.

Jeho seizometer, ktorý medzitým vytiahol a položil na zem ukázal tak silnú odozvu, že to čo spôsobovalo celú tú anomáliu bola doslova očividné. Na radosť a opojné víťazstvo to však ešte stále nebolo. Nato sa výsledok anomálie musel ešte vyťažiť.

V každom prípade sa Victor už teraz potichu triasol od vzrušenia. Až sa mu z toho hmýrili samotné končeky prstov. Tá ropa podľa seizometera bola tak blízko. On sám bol tak blízko, že aj keby tej samotnej ropy bolo, málo tak ho to zaručene dostane aspoň k pričuchnutiu nového sveta. Hoci by to pričuchnutie malo byť len kúsok palubného lístku z neho.

1

Ľahulinko teda vytiahol z veľkej krabice no stále ľahkej vďaka grafénu, ďalší stroj čo tu mal. Stroj, ktorý mohol byť ten posledný čo kedy v tejto hnusnej zime použije, - ach vy srágory. Všetci čo ste sa ma snažili do tejto chvíle ojebať. Ach dúfam, že sa vám v tých hroboch dobre leží. Pokiaľ teda nelietate, ako mnohý iný nešťastníci tam vonku. To v každom prípade až tak nevadí. Za všetkých z vás sa určite pomodlím, keď budem relaxovať na slnečnej pláži Floridy.

Victor si avšak pritom spomenul aj na iných ľudí. Ľudí čo mu na jeho ceste aj ochotne pomohli. Hoci tiež kvôli nemu mnohý aj zomreli. On však len pokrúti hlavou, - aj tí by sa na mne len zviezli. Skôr či neskôr určite. Ach čo si tu vôbec takto kazím radosť? Za chvíľu istotne a znova zvíťazím. Ultimátne zvíťazím. Veď mi to bolo súdené už od samého začiatku. Prvý seeker čo tu kráčal a prvý seeker čo aj odtiaľto odíde. - Behom toho ako si to hovoril sám pre seba, Victor ľahulinko preniesol a namontoval posledný stroj do zeme.

2

Tento stroj obsahoval vrták, ktorý sa začal pomaly dostávať do zeme. Netrvalo to príliš dlho a zo zeme začala rýchlo vytekať tá sladká čierna opojná chuť víťazstva. Pre Victora žiarila ako zlato. Bol celý natešený lebo už teraz vedel, že ropy bolo ešte viac než sa kedy len mohol nasnívať. No na krik a tanec radosti čas ešte stále úplne nebol, keďže tekuté zlato stále nešlo tak kam malo. Do jeho veľkého kanistra.

Vrták tak rýchlo nahradil hrubou pumpou, ktorá bola tiež pripevnená ku stroju pričom nad stroj položil veľký a ťažký kanister. V takýchto chvíľach bol výnimočne aj vďačný niekomu inému než len sebe.

Ono vylepšená grafénová zbroj od Teknikerov mu za pomoci technológie vzdušných mini trysiek na každom jednom pláte jeho zbroje, umožnila ľahko zdvihnúť aj pre iného sekera celkom ťažký náklad. A, že ho Victor nemal u seba málo. O tom kanistri nehovoriac.

Veľký kanister bol už úplne plný a ropa pritom stále tiekla. Victor tak zvýskol od radosti, že to znelo skoro až ako zavytie. Samotný mikrofón grafénovej zbroje blízko filtrov, výslednému efektu tiež moc nepridával.

Viktor nadšene popadol a odniesol naraz aj stroj aj kanister. Zobral tej ropy tak veľa, že nielenže lístok od raja doslova držal celý v rukách, ale už mu možno dokonca zabezpečila aj to aby sa nestrachoval o počasie na Floride. Ak teda ceny luxusných bytov v Amerike boli podobné ako kedysi u nich v Nórsku.

Inflácia samozrejme išla hore, ale štáty ako také tam stále vraj celkom normálne fungujú. Aspoň podľa toho čo počul od obchodníkov. Predsa len tie štáty stále dostávali zásoby čo potrebovali, od iných štátov. Troška nekalo a nie priamo od štátov, ale to mohlo byť Victorovi už jedno. Znova vyhral. A hoci mohol žiť v menšom luxuse a dlhšie, tak sa chcel uspokojovať tým čo mu kedysi dávno spoločnosť zobrala ešte pred Bitefrostom. To čo mu kedysi právoplatne patrilo a čo mu bolo až do holej kosti obžraté.

3

Len ho trocha mrzelo, že si tých kanistrov od Teknikerov nezobral viac. Nato koľko veľa štedrého času mu nechali byť osamote vďaka jeho veľmi “poškodenej“ zbroji, si toho mohol zobrať aj viac.

- Dôverčivý idioti. Myslia si, že dlhodobá známosť im garantuje aj poctivosť. Čo sa tí ľudia za tých desať rokov pri Bitefroste nič nenaučili? - pomyslel si.

Kanister nakoniec aj s vrtákom strčil medzi ostatné ukradnuté stroje a ním nájdené zásoby naťažených a spracovaných minerálov, nájdeného zlata, chytených a uskladnených rýb, nájdených palivových článkov, liekov, elektroník a iných celkom cenných materiálov, ktoré ešte stále prekvapivo našiel v okolí, už dosť seekermi prehľadaného bývalého Osla. Hoci jedna jeho súčasná kolónia a asi aj najväčšia v Nórsku, sa tak stále nazývala.

No podľa Victora to pri Bitefroste bolo celé aj tak márne strácanie času. Kolónia, komunita alebo spoločnosť môžu byť veľké a prosperujúce ako len chcú, Bitefrost ich aj tak vždy nakoniec celé dostane.

Podľa Victora by tak všetci tí naivný idioti, mali ísť jeho príkladom. Predsa len bude jeden z mála ľudí čo už za pár dní, túto zamrznutú pustatinu navždy opustí. Ľudí čo to nakoniec dokázali úplne sami. Ako majstri, šéfovia.

Načo si znova spomenul na ľudí čo mu neraz v tejto ceste pomohli. Aj keď to on sám nutne nepotreboval, - pche ich chyba. Mali si dávať viacej pozor. Byť viac ostražitejší. Byť dobrým človekom je možno fajn pre spojencov, ale na hovno pre konečný beh o prežitie. To je to čo odlišuje majstrov ako som ja od mŕtvol či Bitefrostu.

Victor tak s úsmevom, ktorý cez grafénovú masku nešiel vidieť, povedal,- Bitefrost verzus úžasný samostatný Ja, znova a pochopiteľne 0:4. - Načo si ešte pohladil svoj cepín na boku zbroje sebavedome mysliac si, že už ho nikdy ako zbraň nebude potrebovať. Rovnako ako si myslel, že už nikdy nebude potrebovať ďalšiu Smeltu. A hoci žiadnu v okolí aj tak nenašiel bolo mu to celkom jedno. Na Floride zima ževraj ani poriadne nie je takže aj na nádchu by bola zbytočná.

4

Ihneď nato grafénovú veľkú krabicu zavrel a pomocou gps radaru ju nechal sledovať jeho zbroj. Tá vysielala pomocou malého prístroja vlastný gps signál. Krabica sa teda pomocou spodných vzdušných motorov následne zdvihla a nasledovala gps signál Victora.

Victor sa tak vydal na dvojdňovú cestu k najbližšiemu pobrežiu Nórska.

MAL systém pritom nezachytil a teda ani neukazoval signál, že by sa v tejto časti Nórska, nachádzal Bitefrost alebo nejaký veľmi silný vietor. To však Victora práveže vôbec neupokojilo. On signál nielen, že nezachytil. On už ani neexistoval. Znamenalo to tak, že cez aneometer čo tu kde si pri Osle bol, prešiel minimálne dlhodobý Bitefrost tretieho stupňa. Alebo rovnako silný normálny vietor. A to bol ten oveľa lepší prípad.

5

Victor sa vo výsledku však nebál. Aneometeri pri najbližších pobrežných oblastí fungovali a nič neukazovali. Bol tak blízko, že mu jeden veľký či ešte trocha väčší Bitefrost po ceste neprekážal. Navyše sústavne kontroloval MAL systém, ktorý mal nastavený na blízku detekciu, čiže moment prekvapenia od Bitefrostu či silného vetra nehrozil. A možnosti dobitia jeho nabíjateľných bateriek mal viac než dosť nato, aby jeho MAL systém mohol sústavne používať.

Victor tak sebavedome ba až z ľahkosťou, aj s nákladom prešiel ku jednému menšiemu zasneženému a zaľadnenému kamennému vrchu, v zasneženom malom údolí. A tam nastal problém. Mohol ho obísť a pokračovať v dvoch smeroch. Problém bol v tom, že jedna okľuka čo bola vľavo by trvala celú večnosť. A z tej druhej oveľa kratšej, MAL zachytil možný blížiaci sa Bitefrost alebo vietor, práve smerom sem. Tomu nasvedčoval aj fakt, pomaly padajúcich vločiek smerom k nemu. Vločiek istotne plné toho parazita. A podľa jeho rýchlosti pohybu to značilo tretí stupeň. Samozrejme to mohla byť aj normálna silná veterná búrka a nie Bitefrost, ale keďže sa Bitefrost pokojne mohol váľať aj na voľnom snehu, tak ho asi aj tak obsahoval.

6

Victor sa nato pozrel smerom ku zľadovatenému kamennému vrchu. Pamätal si ho tak isto ako aj väčšinu Nórska behom svojich, ba až nekonečných ciest nikam. Pokiaľ nepočítate žobranie na rôznych typoch miest, ako cieľ.

Každopádne vedel, že kúsok za vrchom je normálna kľukatá turistická cesta dole. Cesta čo mohla ušetriť kopec času a možno aj priame vyhnutie sa možnému Bitefrostu keby stihne preliezť cez vrch. A keďže Victor si pochopiteľne veril a spoliehal sa aj na silu svojej zbroje, výbavu a hlavne na jeho šťastie, tak vytiahol z boku jeho zbroje svoj horolezecký cepín a začal šplhať. Mohol samozrejme aj prečkať Bitefrost pomocou tepelného štítu v úkryte a vyraziť druhou cestou. Nikde však nevidel bezpečné miesto na ukrytie sa pred jeho vetrom a zobralo by mu to znova strašne veľa času. Času čo mohol pokojne stráviť na Floride.

Kamenný vrch hoci bol zľadovatený, nebol veľký a Victor na sebe aj tak nebral žiadny ťažký náklad nato aby sa to preňho stalo prekážkou. Navyše jeho ľahká krabica letela aj tak hore za ním, vďaka motorom.

- Škoda, že aj nám také Teknikeri nikdy nevedeli vytvoriť. - zafrfraľ si. Hoci úsmev mu to z tváre nevymazalo. Nahriaty cepín ľahko do ľadu prenikal ako aj jeho nahriate horolezecké grafénové mačky na nohách. Poctivo dodržoval aj pravidlo minimálne troch bodov a rýchlym tempom tak šplhal po zľadovatenom vrchu. Už bol pomaly v tri štvrtine vrchu. Už sa ani neobťažoval vyťahovať MAL. Tak strašne si veril. Po ceste sa pozrel smerom dolu a sebavedome povedal citát, - a že pýcha predchádza pád, tiež pekná kravina.

Niekedy však slová sú práve tou najsilnejšou zbraňou skazy a inak tomu nebolo ani v tomto prípade.

Hneď ako vyslovil túto vetu totižto zacítil slabý prievan, niekto by až povedal Bitefrost stupňa nula. Ale ako išiel krok za krokom, cepom za rukou tak daný vánok sa zmenil na menší vietor až na trocha silnejší vietor.

V jednu chvíľu keď mal Victor problém zotierať sneh zo skla pred jeho očami pochopil, že možný Bitefrost stupňa tri čiže fujavica, už dávno dorazil. Victor však pokračoval smerom k vrchu. Už bol príliš ďaleko aby sa vrátil a veril, že to dokáže. Takže si len aktivoval svoj tepelný reaktor aby nedostal podchladenie a aby si nemusel furt zotierať sneh z helmy a pokračoval. Krabica čo nasledovala jeho signál sa vo vetru akoby až opilo potácala. Pomaly sa až prestala držať Victorovej dráhy. Ale Victor neprestával. Jeho ďalšie víťazstvo nad týmto novým svetom a Bitefrostom sa pomaly, ale iste blížilo.

- 0:5 zlatko moje, už sa nato priprav. Tak moc som blízko, že ma nejaká hlúpa parazitická fujavica nezastaví. Ďalšia lodička odchádzajúca z Nórska mi drží teplučké miestečko. Moje ďalšie veľké víťazstvo nad tebou Bitefrost, je už pomaly na jeden dosah mojej dlane, - načo Victor natiahne ruku pomaly až na samotný vrch hory. Tam začínala a pre turistov vtedy vlastne aj končila turistická trasa.

Vtedy, ale dokonale prišlo na Victorov pochybný citát. Nevedel či iba prvýkrát zle odhalil rýchlosť konečného Bitefrost vetra alebo normálneho vetra a bol to teda ten čo zničil ten aneometer v okolí alebo či iba po ceste ako sa nedíval na svoj MAL systém sa ten istý Bitefrost vietor hoci menší posilnil, narazením o ďalšie menšie Bitefrost vetry. Tým pádom by to aj istotne bol iba Bitefrost vietor a istotne by to tak bol aj Bitefrost štvrtého stupňa. Snowlynger takzvane. Druhý najsilnejší Bitefrost aký kedy existoval.

Victor to však ani naďalej neriešil. Odmietal sa vzdať a otočiť. Ani sa neobzrel či krabica so zásobami, nebola odfúknutá od neho.

- Pri mojom úžasnom šťastí ma určite stále zameriava a dôjde tak až hore, - sebavedome si povedal načo konečne hrdo položí ruku až na vrchol pohoria, pomaly radujúc sa zo svojho víťazstva. A vtedy prišla doslova tma. Bitefrost mu snehom kompletne a z ničoho nič, zahalil celý pohľad. Nato pocítil náhle uvoľnenie aké vlastne cítite v momente, kedy konečne pokoríte nejaký vrch. Uňho to však prišlo bez jeho vlastné vedomia o tom, že by si to zaslúžil. Načo prišla skutočná tma.

7

Nevedel ako dlho ležal. No vedel, že žije lebo bolesť jeho teľa bola rovnako neznesiteľná ako náhla bolesť jeho ega.

No samotná predstava, že mu znova v živote začalo šťastie trocha klesať, ho vydesila viac než akékoľvek hrozivé zranenie či strata ega v jeho živote. Chcel sa nato skúsiť postaviť, ale rozmyslel si to ako započul zvuky. Zvuky neznámych prichádzajúcich.

Títo prichádzajúci sa mu odhalili ihneď nato, ako ich uvidel cez polykarbonátové sklo jeho helmy, posilnené grafénom. Bola to skupinka štyroch mužov v ochranných maskách a s filtrami proti Bitefrostu. Jeden z nich mal pritom na sebe tiež grafénovú zbroj. No zároveň trocha zvláštne inú, hoci stále povedomú. Takú netypickú.

- No jasné chápem on ju má len troška horšiu ako ja, preto je iná. Predsa len ako jeden z mála som dostal zbroj exkluzívnu, ako dar od amerických Teknikerov. Takéto výhody máte, keď svoje znalosti s prehľadávania smetí a okrádania mŕtvych ľudí plnohodnotne prenesiete ako prvý do sveta s Bitefrostom a zároveň do výmenného obchodu, - pyšne si na seba pomyslel. Musel predsa vyrovnať ten náhly pokles ega po skóre 1:4.

Ďalej však zistil, že títo muži, pravdepodobne seekeri boli v skutočnosti piati, keďže piaty sa vrátil o kúsok ďalej aj s Victorou neporušenou krabicou z grafénu, - chlapci pozerajte čo som našiel. Grafénová krabica so zásobami.

Victorove ego pri pomyslení, že skutočne jeho krabicu odfúklo preč, zabolelo znova, - i keď určite to bolo len preto lebo odfúklo aj mňa z tej hory. Zmiatlo to tak aj jej gps systém. Určite by inak došla až hore.

Ďalší z mužov pred Victorom prehlásil, - pekne Matej, tá bude asi od tohto mŕtveho seekera tu. Podľa toho kusiska šutra pred ním a podľa smeru akým pred pár hodinami prešiel asi najpravdepodobne Bitefrost tadiaľto, ho asi zasiahol keď sa to snažil zobrať skratkou cez vrch.

- Mŕtveho? - udivene si Victor najprv pomyslel hoci o chvíľu pochopil, že vie vlastne to čo oni nie. - Aké mi to šťastie. A len na pár hodín asi? Ešte väčšie šťastie. Tak to aby som nemrkal chlapci a zistil zatiaľ, kto prosím pekne ste. - Načo sa začal pod helmou usmievať. Jeho šťastie nikam nemizlo. Len sa prejavovalo trocha neskôr.

Dobre a nenápadne, si ich obhliadol. Všetci mali u seba cepíny, červené svetlice, MAL systémy, horolezecké laná so zľaňovacími osmami, tepelné štíty, levitujúce krabice či levitujúce nosiče zo zásobami. Proste štandardná výbava seekerov na výpravu za zásobami..

No štyria z nich mali aj celkom neštandardnú výbavu v podobe dvoch dobre udržiavaných pištoľ, jednej dobre udržiavanej dvojhlavňovej brokovnice a jednej skvelo udržiavanej odstreľovackej pušky. Neštandardnú výbavu na dnes všeobecne. No obzvlášť neštandardnú pre seekera. To však neznamenalo nutne, že nimi neboli. Seekeri hľadali a zobrali všetko hodnotné čo im prišlo pod ruku.

Victorovi to však aj tak úplne nesedelo. Nie každý seeker vôbec vedel ako sa dnes dostať ku takým zbraniam, pokiaľ ich teda skutočne sám niekde nenašiel. A nie každý seeker už vonkoncom vedel, že hlaveň zbraní musí byť chránená lepiacou páskou pred snehom a že na otvor pre vystreľovací kolík je dobré mať ochranný lubrikant. Nehovoriac, že mu všetci prišli tak prazvláštne povedomý.

8

Tak či onak. Seekeri, neseekeri, okradnúť sa nenechá. Nenechá vyhrať dnes tej prekliatej veci čo i len jeden ďalší bod. Chcel tak využiť ich nevedomosť na vhodný moment.

Ten moment však ešte stále neprišiel keďže jeden z nich, konkrétne ten v grafénovej zbroji prehlásil,- počkajte! Ešte než ho oberieme, tak nepríde aj vám nejaký povedomý?

Ostatní sa naňho aj na Victora udivene pozreli.

Victor sa stále hral na mŕtvolu a za boha sa snažil nemrknúť, či čo i len slova vydať. Jeden z mužov nato povedal a ostatní iba súhlasne prikývli, - ale áno celkom hej. Hlavne tá zbroj je celkom iná od tej tvojej Sergio. Ale však pravdu keď tak zistíme keď mu to dáme dole.

Victor si nato pomyslel, - takže to povedomie o známosti je vzájomne, čo sráči? Však uvidíme kto komu na konci, dá niečo dole.

9

Ako náhle sa jeden z mužov priblížil s rukou dole ku Victorovi, tak Victor bol za dve veci dosť vďačný. Prvá vec a teda tá, ktorú si vtedy konečne overil bola, že jeho vylepšená grafénová zbroj ho nielen že účinne zachránila pri páde z tej hory vďaka hydraulickým šokovým absorpčným systémom, ale že mu aj našťastie umožnila sa ihneď pohotovo hýbať. Iného seekera by ten pád aj v zbroji asi istotne zabil alebo by ho aspoň priblížil k jeho smrti.

A tá ďalšia vec bola znova jeho zvýšená sila, ktorú využil ihneď potom ako si overil tú prvú vec.

Využil to teda celé tak, že chytil muža v jednoduchej maske so M4 filtrom potom čo sa dostal dostatočne blízko a zahodil ho o ďalších dvoch mužov za ním, načo sa sám Victor rýchlo postavil. Victor sa v tú chvíľu pozrel poriadne na ostatných, pričom si všimol svoj vlastný cepín spadnutý neďaleko od nich. Nevedel v čo sa to nakoniec zvrtne, no tajne dúfal, že zaútočia. Jeho ego bolo stále nahnuté po páde a bolo treba ho niečím doplniť. A krvi tu ako palivo bolo rozhodne prežitok.

10

A muži zjavne súhlasili. Začali si ho totižto v tichosti pomaly obchádzať a obkľučovať ho a naznačovali si na aké miesto svoje rany a možno aj strely zamerajú. Už len to Victora presviedčalo o tom, že seekeri asi nie sú. Nenapádanie kolegov bolo medzi seekermi také nepísané pravidlo.

Ten ktorého volali Sergio išiel spredu aj s človekom čo sa kvôli Victorovi držal za krk. Ďalší išiel pritom zľava, ďalší sprava a ten ktorého volali Matej išiel zozadu. Všetci mali pritom svoje ruky položené na svojich zbraniach.

Mateja aj Victor ako prvého, nečakane a rýchlo trafil celou silou svojej päste do jeho masky s filtrom pri otočke pričom mu ju jednoznačne celú zničil. Do toho mu ihneď z ruky, násilne zobral jeho cepín a dal si ho do predĺženého dvojitého režimu. Nemal síce bičoví alebo aspoň ostrí režim, ale stačilo to nato aby ním zapichol do krku muža čo išiel zľava a čo mal u seba dvojhlavňovú brokovnicu. Brokovnicu čo ledva stihol použiť. Všetci traja zvyšní muži na nohách ostali až prekvapený z Victorovej rýchlosti.

Victor využil moment prekvapenia, zahodil cepín a zobral od mŕtveho muža zľava rýchlo no nenápadne brokovnicu.

Cítil pritom ako po ňom všetci traja ďalší muži začali konečne strieľať na jedno a to isté miesto, - uch ak ste ktokoľvek tak určite viete ako táto zbroj funguje. - Niektoré rany pritom boli silnejšie ako iné. Tú odstreľovačku od Sergia cítil na zbroji najviac.

Vedel tak, že večne pod paľbou byť nemôže. Takže konečne využil moment ich nevedomosti a prekvapenia. Vystrčil rýchlo dvojhľavňovú brokovnicu a dvom z nich ukázal jednou rukou detailnú biológiu ich svaloviny a čriev. Na viac sa, ale s ňou nezmohol lebo muž zvaný Sergio to nakoniec čakal.

Zahodil pušku, obišiel Victora a nečakane mu dal poriadnu ranu päsťou do helmy. Jeho brokovnicu mu pred ním pritom aj strhol z ruky a doslova ju pohnutím nato zlomil.

Ihneď nato nabral Victora o najbližší kus voľného kameňa v okolí. Ba cez neho až prerazili a skončili na zemi. Victor tak definitívne pochopil odkiaľ mu tá zbroj prišla taká povedomá. A možno už aj chápal prečo mu boli taký povedomý aj tí muži.

Sergio začal na zemi mlátiť Victora do jedného miesta jeho helmy. Na najmenej odolný M4 filter. Hoci Victor vedel svojou silou niektoré rany zachytiť, vedel že nemá veľa času kým grafén na nejakom mieste jeho helmy, alebo sklo či grafénom tvrdený filter praskne. A tá prasklina sa rýchlo rozšíri. Medzitým ho na tie isté miesta zo zeme, strieľal polomŕtvy Matej čo sa už stihol spamätať z Victorovej tvrdej rany. Hoci ak sa nakazil z dosť pravdepodobného Bitefrostu v snehu, tak polo mŕtvosť bez možnej Smelty nebol úplne pravdivý opis. To on však s istotou ešte nevedel.

Victor teda premýšľal a rýchlo. A niečo mu predsa len napadlo.

11

Hoci nemal takú silu a odolnosť akú mal Sergio v grafénovej zbroji, ktorá keď si spomenul sa kedysi dávno dosť používala ako bojová grafénová zbroj seekerov čo boli aj zároveň lovci odmien tak to ešte neznamenalo, že bol v nevýhode. Hoci tie bojové zbroje boli tuhšie, odolnejšie a silnejšie a s väčším zbraňovým arzenálom tak oproti normálnym grafénovým zbrojám, len na ťaženie a hľadanie boli oveľa pomalšie a ťažkopádnejšie. Navyše Victor mal zbroj čo obsahovala to najlepšie z oboch svetov. A Sergiovi očividne zbraňový arzenál nefungoval. Alebo ho ten idiot proste nevedel použiť.

Victor tak využil pomalých Sergiových úderov a začal dávať podobne tvrdé a oveľa rýchlejšie údery do miesta kde boli jeho oči. Po pár nechaných trafených úderoch od Sergia no ďalších mnohonásobne trafených úderov od Victora, nakoniec Sergiove poly karbónové sklo pred očami, dostalo prasklinu. A nebolo treba veľa ďalších kým úplne puklo.

Sergio nato zvrieskol. Nečakal to. A kúsok toho skla skončil aj v jeho oku. Victor tak nečakal a celou silou ho zo seba zvalil, načo si aj zotrel jeho krv zo skla.

Hneď nato obstreľovaný Matejom smerom asi k jeho filtru dobehol ku svojmu cepínu a dal si ho predĺženého dvojitého, ostrého a nakoniec aj bičového režimu. Jeho cepín tak spredu vystrčil čepeľ a jeho predlžená rukovať sa rozložila na ostré a ešte dlhšie oceľové lano. Victor tak jedným prudkým švihnutím do boku rozrezal z diaľky, pomocou prednej ostrej čepele cepína na konci lana, Matejovi hrdlo. Podľa chrčania a prúdu krvi z jeho krku bolo celkom jasné, že by radšej zomrel už predtým.

Ostal tak už len Sergio. Ten sa medzitým aj s nárekmi postavil a vytiahol si s ešte väčšími nárekmi, črepinu z oka. Teda teraz už skôr z mišmašu čiernej, červenej a rúžovo bielej diery. No bolo mu to všetko naprd platné. Victor ho zasypal údermi cepínového biča do jeho bočnej strany helmy. Útočil rýchlo a zo všetkých možných smerov. Systematicky. Takže tam kde bola helma sa už pomaly vytvorila prasklina a tá sa rozšírila až tak, že ostala už len odhalená tepna. Sergio sa snažil Victora chytiť o bič, ale videl iba na jedno oko a bol pomalý. Nehovoriac, že sa celý čas snažil nechytať sa, zato zničené oko. Victor ani poriadne nedýchal. Tak sa sústredil.

Nakoniec unavený Sergio padol na kolená a urobil poslednú zúfalú vec čo ho napadlo. Popadol sneh do rúk a hodil ho o Victorovu tvár.

12

Victor prirodzene pukol od smiechu, - čo to malo byť človeče? Zúfalý pokus ma na sekundu oslepiť?

Sergio mu cez starý a poničený mikrofón jeho zbroje s ťažkosťou a s ťažkým hlasom bolesti, oznámil, - nie. Bol to zúfalý pokus ťa zabiť. Vieš nie som jediný kto presne nevie, kedy mu tá zbroj praskne. Áu kurva. - Od bolesti sa chytil znova za zvyšok oka.

Victor na mieste úplne zbledol. Okamžite sa chytil za miesto kde po ňom hodil sneh. A pochopil prečo sa tak prirodzene počul smiať. Celý jeho mikrofón a tri filtre zo štyroch na jeho helme boli minulosťou.

Rovnako ako bola minulosť život tých ktorých v deň B nechal ísť von po zásoby ešte ako bezdomovec, pod zámienkou že vyhral ako jediný v kartách tender, zostať v úkrytu. Navyše im poradil. Nahovoril im, že aby sa nenakazili, stačí si v najhoršom prípade zakryť ústa poriadne rukou. Hlavne aby sa im tam nedostali tie vločky.

Victora až zaujímalo či sa rovnako cítili vtedy aj tí ľudia vonku, keď sa za nimi zavrel poklop a nechal ich tam vonku zomrieť. Ak si to teda vôbec uvedomili. Človek v tom vzduchu a snehu spočiatku vôbec nepoznal rozdiel, medzi zdravým a chorým stavom. Ak teda nakoniec vôbec zomreli. Človek by pri Bitefrostu len ťažko mohol odhaliť, čo sa na konci stalo s telom. Nehovoriac, že niektorý viac duchaplný si aj tak vtedy zobrali masky aspoň s nejakým filtrom. No nikto z nich sa aj tak za ním nevrátil klopať.

13

Victor na Sergia zúfalo a vystrašene zreval, - čo si to urobil!?

Sergio ako započul znova Victorou hlas, akoby precitol, - Victor? Si to vážne ty? Ty jeden srááččč! - dokončil s bolesťou v oku.

Victor sa zmätene spýtal, - ty ma poznáš? Odkiaľ? Kto vlastne si? Podľa zbroje a tvojej zbrane tipujem, že si asi býval seeker či skôr lovec odmien. A pravdepodobne aj tvoji mŕtvy kolegovia taký boli. - Načo ukáže na mŕtvoly v červenom snehu.

Sergio sa zasmial hoci cez ten mikrofón to znelo skôr ako brechanie umierajúceho psa, - skôr sme to čo z lovcov, kvôli tebe ostalo.

- Takže banditi. Preto ste mi prišli povedomý. Tss je ľahšie prepadávať a zabíjať nevinných, oberať ich o nájdený majetok ako skúsiť ísť nato poctivo a hľadať si svoj vlastný bordel všakže?

Sergio vyprskol do mikrofónu. Znelo to skôr ako usratie, - že to hovoríš ty. To ty si bol ten čo nás, mnohých lovcov poslal zabiť našich vlastných ľudí keď si nám nahovoril, že si berú zásoby slúžiace pre rozvoj základne spoločnosti seekerov. Hoci tie zásoby boli v skutočnosti len tvoje. Kvôli tebe sme sa mi sami stali zločincami. Hoci doteraz nechápem prečo si to vlastne celé urobil.

- A k tvojim otázkam Victor: my dvaja sme sa nikdy priamo nespoznali, ale spoznal by si určite aspoň niektorých tu keby im vidíš do tváre. Hoci väčšina z nás sme pre teba aj tak boli len pešiaci. A ty si logicky bol náš šéf a zakladateľ spoločnosti seekerov a hádaj čie meno je vtedy podstatnejšie si pamätať?

Victor opovržlivo vyprskol cez prieduch v helme, - nič som vám nenútil. Nikam som vás neposlal ako pešiakov. Bola to vaša voľba. Aj vaša hlúposť, že ste si poriadne u vlastných kolegoch neoverili ako vlastne tie “ukradnuté“ zásoby spoločnosti ukradli. A či ich vôbec ukradli. Keby to urobíte tak možno by ste sa nakoniec dostali aj ku mne a zistili tak 1skoršie, že to boli vlastne práve moje osobné zásoby. Takže by ste aj zistili, že vlastne nikdy žiadne zásoby spoločnosti nechýbali. Dokonca by ste sa tak stali svedkami toho ako som ja, tie svoje zásoby dal potom ihneď do spoločenstva. Ale to ste väčšina ako si sám povedal, neurobili. Nehovoriac, že vám parchantom stačila len zámienka nato aby ste mali koho ďalej vraždiť keď už normálnych vrahov či zločincov v kolóniách, medzi ľuďmi a malých spoločenstvách moc neostalo. A prečo som to urobil? Vieš možno som len chcel oddeliť plevel od úrody. V spoločenstve nikto nepotrebuje krvavých psychopatov túžiacich iba po krvi. - Ako náhle vyslovil túto vetu uvedomil si ako on sám moc chcel začať tento súboj len kvôli krvi. Ale to bolo iné. Oni to chceli aj bezdôvodne, on to mal s veľkej časti hlavne ako obranu.

- Proste tí lovci a seekeri čo pochopili alebo to ani neriešili, prežili a ten zvyšok ako ste vy no...

Sergio pokrútil hlavou, - a čo tí nevinný ľudia ktorých si kvôli tomu nechal zabiť? Tí boli tiež plevel?

- Pravidlo silnejšieho. Tí čo prežili ten útok, ho prežili. Tých ďalších by aj tak istotne Bitefrost neskôr dostal. Navyše beriem to tak, že sme z tých plevelov získali viacej zásob a menej hladných krkov.

Sergio nato len chrapľavo čo znelo cez mikrofón ako praskot a s náznakom sklamania v hlase, odvetil, - aj tak je to celé jedno. Spoločnosť seekerov a lovcov aj napriek tvojej snahe, z nejakého dôvodu padla. Hoci tipujem, že si aj za tým stál. A teraz ma buď zabiješ alebo ma zabije Bitefrost čo tadiaľto veľmi pravdepodobne prešiel.- Načo sa pozrie priamo na Victora.

Victor by vsadil všetko čo mal aj svoje celé šťastie nato, že vo chvíli ako túto poslednú vetu Sergio povedal sa lišiacky ba až démonicky usmieval.

Hoci ťažko nazrieť do duše niekomu kto mal za okom len hnusnú krvavú čiernotu,- inak podľa prvotnej reakcie usudzujem, že smeltička k pánovi Victorovi ešte neprišla. A blízko Osla byť teraz ešte k tomu? Fú veľa šťastia s hľadaním, ani mi u seba ten liek nemáme.

Victor nezniesol pohľad takzvaného Sergia. Prišiel k nemu a zanedlho aj zvyšný biely sneh v okolí chytal odtiene červenej. Sergio sa aj s jeho ťažkou grafénovou zbrojou ako posledný, zvalil na zem.

14

Victor pocítil obrovskú zúfalosť. Niečo čo naposledy cítil v momente čo jeho prvý život išiel do hája. Bol nasratý a frustrovaný. A hlavne odmietal pripustiť, že by tá vec získala ďalší bod za jeden jediný skurvený deň. Nechcel už vonkoncom pripustiť to, že by sa nakazil a že by to nebol normálny sneh. Ale vedel, že je to len hlúpe nahováranie si. Nahováranie si čo by ho skutočne len doviedlo ku istej smrti. Hlavne keby v tom pokračoval.

15

Zaspomínal si teda koľko má asi približne času do konca prvej fáze a kde sa asi v okolí približne vyskytovali smelty. Samozrejme tie na menej známych miestach. Preskúmal najprv lovcov či u seba skutočne nemajú ukrytú smeltu. No pri poslednom tele Victor pochopil, že Sergio neklamal.

Prišiel teda ku svojej krabici. Všetky najcennejšie veci v nej našťastie prežili. Sem tam nejaká rozdrvená ryba, ale samotné a najdôležitejšie kanistry s ropou ostali nepoškodené . Gps radar na krabici a jeho prístroj vysielajúci gps signál na zbroji, pochopiteľne na ňom ani na krabici nefungovali no našťastie boli aj na krabiciach a nosičoch lovcov a na samotných lovcoch. Premýšľal či si zoberie aj ich zásoby no čas samu každú chvíľu mohol míňať a chcel proste čo najskôr zmiznúť. Navyše v nich nebolo skoro nič. Ani tá smelta.

16

Prešli tak tri hodiny jeho cestovania a hľadania. Bitefrost cestu našťastie nekomplikoval a MAL systém nič nezobrazoval. Tam sa, ale jeho šťastie znova zoslabilo.

- Nie tomu neverím, nemôže tomu tak byť. Môjmu šťastiu bolo aj bude súdene byť so mnou. Rovnako ako mi bol súdený môj cieľ. Tá smelta tu niekde bude, - pomyslel si, snažiac sám seba upokojiť.

Avšak ani na jednom mieste v okolí, ktoré poznal a ktoré boli celkom tajné, nenašiel ani jednu jedinú smeltu.

Prešla nato ďalšia hodina kedy len blúdil. A nič. Ani stopa po jednej. Zato na sebe pocítil nejednu stopu jeho pokračujúceho sa nešťastia. Dôkaz, že sa skutočne nejednalo vtedy o obyčajný sneh.

Hoci si ruky a nohy ešte celkom cítil tak pri dotyku svojej tváre cez jeho filtre pochopil, že čoskoro tomu tak nebude. Jeho tvár hlavne v okolí nosa a uší bola pomaly necitlivá a zmrznutá, pričom na mnohých častiach sa už aj ľad začal objavovať. Nohy a ruky na tom asi neboli inak.

Dával si tak jednu dve hodinky do konca prvej fáze alebo než sa prestane poriadne hýbať. Ďalšie štyri až päť kým sa mu už nebude dať pomôcť. Ostávala mu tak posledná možnosť.

Modliť sa aby miestny Healeri boli tam kde im Teknikerovia urobili poslednú väčšiu základňu. Alebo skúsiť Oslo a miestnych ľudí. Tam bolo podľa Victora, ale väčšie riziko toho, že by liek nakoniec nenašiel. Alebo ani tú kolóniu. Ale to hrozilo vlastne všade a u každého.

A na obe miesta ísť nemohol. Obe boli hodinu až dve ďaleko. Rozhodol sa však spoľahnúť znova na šťastie, že to na oboch miestach eventuálne bude. No neistý vnútorný pocit ho aj tak celú dobu preventívne tlačil skôr ku tým healerkám.

No než odišiel za nimi, zreval a buchol neraz do zeme. Potreboval zo seba aspoň trochu vybiť zúfalosť zo skóre 3:4 pre Bitefrost.

Cestou tam si spieval Bitefrost pieseň a modlil sa nech to je ono. A vnímal do toho len terén. Už ani nepozeral MAL. Healeri fakt neboli úplne blízko a čas na obchádzanie mu neostal. Takže aj toto znova nechal na svoje ubúdajúce sa šťastie. Začal sa zaň však doslova modliť potom čo najkrutejším spôsobom začínal pomaly chápať, že to bolo všetko len nie samozrejmosť.

17

Približne za hodinu prišiel až k zabarikádovanej jaskyni kde bývali pravdepodobne stále Healerky. Tá hoci bola ukrytá v drobnej jaskyni, jej steny tvorili pevné drevené materiály a silný železný kov a prednú časť chránili veľké kovové vráta do šikma a za ktorými bola mála prechodová miestnosť s dverami.

Nevedel, či to bolo jeho šťastím alebo teraz už len modlením sa, no započul z vnútra zvuky a začuchal známu vôňu medicíny a bylín. Rovnako by možno zacítil aj na tele, príjemné zahratie tepelným štítom keby stále nemal zapnutý svoj tepelný reaktor. Hoci taký chlad a necitlivosť na jeho rukách, nohách a koži na tvári by nezmizla aj tak.

Chcel preventívne vytiahnuť aj svoj cepín keby tomu bolo inak a boli tam na miesto healerov trocha iný nevítaný hostia, ale bol ledva rád že si svoje ruky zvládol ovládať rovnako ako aj svoje nohy s ktorými už teraz ledva chodil.

Avšak keď vošiel dnu a zazvonil, ďakoval bohu a v duchu pritom povedal Bitefrostu veľa nepekných slov. Z vnútra sa ozval celkom známy hlas jednej heelerki ktorej keď slabo povedal, že chce obchodovať ho pustila dnu hoci najprv spustila tepelnú dezinfenkciu. Vnútri pritom boli ako tradične tri healerki a dokonca aj dvaja seekeri. A na stole tej healerki čo predávala boli dokonca Smelty. On a jeho šťastie tak určite, znova ultimátne vyhrali.

V tú chvíľu tak slabším hlasom vyriekol príkaz zbroji na otvorenie sa, načo z nej bolestivo spadol na zem. Pohľad na jeho ruky a tým pádom aj nohy ho však doslova z triumfu a šťastia preniesol ihneď do hrôzy a teroru. Všetko na nich mal zľadovatené ako kus ľadu. Už vonkoncom si tak neželal vidieť svoju tvár.

Ihneď nato sa začal doslova plaziť k healerkám čo pravdepodobne obchodovali s tými dvoma seekermi. Z celej sily následne vyriekol, - pomoc! Pomôžte mi niekto prosím! Prosím vás tu na zemi! Potrebujem liek!

Dve vyplašené healerki dobehli ihneď k nemu, zatiaľ čo jeden zo seekerou, ten o niečo väčší vymenil veci na obchod, s tou jedinou healerkou čo neodišla k Victorovi.

Tento väčší seeker keď sa následne otočil k Victorovi sa spýtal, - Victor si to ty? Starý pojebaný Victor Lykkelig!?

Victor vydesene, obklopený ustrašenými healerkami prikývne,- áno som. Liek, smeltu prosím, niekto!

Hneď ako to povie sa muž otočí a od healerki zoberie nejakú ďalšiu vec z jej stola, pričom ju rýchlo a ihneď za niečo vymení. Healerka sa naňho neveriacky pozerá. Jeho pravdepodobný kolega a menší seeker sa naňho možno neveriacky pozrel tiež.

Healerki Victora detailne analyzovali a pozreli sa ku seekerom a k svojej healerke, - začala už druhá fáza. Má ešte reálne tak štyri až päť hodín času na záchranu.

Victor sa na nich prosebne pozrie, - prosím vás dajte mi jednu smeltu. Zaplatím vám za ňu čímkoľvek!

Jedna healerka sa naňho ustráchane pozrie, - ihneď vám ju dáme. Stanka prines mu ju, mala by tam byť ešte jedna. Na cene s ním sa dohodneme potom. Máte, ale s čím to vymeniť, že?

Victor znova prikývne, - kúsok za mnou pri dverách je moja grafénová krabica. Zoberte si z nej toľko vecí, koľko si za tú prekliatu vec pýtate. Pokojne aj trocha viac. Len pozor vnútri na nich môže byť Bitefrost, tak radšej masku pred otvorením. No prosím vás hlavne mi pomôžte! - Pomaly to aj vyzerá, že Victor začne plakať.

18

Healerka prikývne a pošle druhú healerku aj s maskou sa na tú krabicu, pozrieť. Tá z diaľky zakričí, že skutočne má dosť na splatenie.

Prvá healerka sa nato pozrie na Stanku, tretiu healerku, - tak mu to prinesme. Zober tú jednu zo stola, prosím Stanka.

Stanka nato však odmietavo a trocha aj smutne zareaguje a pozrie sa znova smerom k väčšiemu seekerovi, - ja nemôžem. Všetky naše dostupné zásoby kúpili túto dvaja seekeri pred ním.

Victor nato zúfalo zakričí na seekera, - tak ja to od vás odkúpim. Seekeri by si predsa mali pomáhať, hlavne ak sa dvaja poznajú medzi sebou.

Väčší seeker sa nato otočí a príde k prosebnému Victorovi, - a ty si ma vôbec pamätáš? Čo Lykkelig?- Muž nato tiež vyjde so svojej grafénovej zbroji.

Bol skutočne pomerne veľkého vzrastu. Mal plešatú dlhú hlavu, hoci miestami mal aj čierne zostrihané vlasy a malú čiernu neostrihanú bradu. Mal čierne obočie, tučný nos, veľké uši a krásne jantárové oči. Na jeho tvári bolo ako väčšina ľuďom, tu a tam badať vrásky stresu a únavy. Bol zabalený v trojvrstvovom červenom oblečení ako aj každý seeker.

No Victorove šťastie zdá sa, že sa rovnako rýchlo vyparilo ako sa aj vtedy vrátilo, lebo seekera aj tak vôbec nepoznal,- eh Marek?

Seekerove kútiky úst sa jemne zväčšili, indikujúc neprekvapený úsmev, - aj som si myslel. Jaj a zdá sa, že ťa šťastie dnes opustilo aj v tipovaní. Nevadí, určite by som nebol jediný seeker koho by si takto nespoznal. Hoci mnohý z nás sme istý čas, žily s tebou pod jednou strechou.

Victor sa udivene spýta, hoci ho to reálne podľa veku muža moc neprekvapovalo, - bol si súčasťou spoločenstva seekerov?

- A celkom známy aj. Hoci pre teba tipujem, že bola jediná známa osoba, len tvoja vlastná. A možno ešte Simenova. Ale aj ten bol pre teba nakoniec len pešiačik, že áno?

Victora pri spomenutí Simena prepadla nečakaná úzkosť, okorenená aj možnou ľútosťou, - hej človeče tipujem, že ak poznáš Simena a bol si v spoločenstve tak vieš toho o mne celkom veľa a je mi ľúto že si ťa nepamätám ale prosím žiadam ťa na mojich zľadovatených nohách a rukách. Zaplatím tebe aj tvojmu partnerovi čokoľvek z tej mojej krabice len prosím vás, dajte mi tú jednu vašu smeltu!

19

Seeker sa nato akoby až škodoradostne usmeje, - dnes nie je tvoj deň čo Lykkelig? Prepáč mi, ale tie smelty nie sú napredaj. Sú pre mojich spojencov a priateľov v Oslo kolónií a pre mňa a môjho syna. Platenie tak v žiadnom prípade vôbec neprichádza do úvahy.

Healerki na okolo išli niečo povedať no pravdepodobne syn seekera ich predbehol a sám prehovoril, - otec jednu tú smeltu by sme však predsa mohli...

Victor na to preruší mladého chlapca a prosebne sa na neho pozrie ako keby pred sebou uvidel lahodnú čokoládu,- áno chlapče prosím. Pomôž mi prosím!

Seeker ich všetkých preruší, - nie synak a vy ani nezačnite healerki lebo tento samozvaný prvý seeker si nezaslúži také zaobchádzanie.

- A ty, - načo rovno zavrčí na Victora. - Už nikdy netykaj môjmu synovi! To robia iba naši známy, spojenci a priatelia a ty máš ďaleko od všetkých! Sú to ľudia čo ten liek naozaj potrebujú a čo si ho aj zaslúžia a nie taký mrchožrúti ako si ty!

Seeker sa následne pozrie na všetkých naokolo, - chcete vedieť koho tu pred sebou vlastne skutočne máme?

Všetci aj syn ostali ticho. Niektoré healerki len rukou dali gesto, nech rozpráva teda.

20

Seeker pokračoval, - Victor Lykkelig, veľký šťastko, egoista a príživník. Prvý seeker, jediný nositeľ svojej zbroje. Zakladateľ toho smiešneho spoločenstva seekerov, ktorého som bol aj ja kedysi dávno istý čas súčasťou. Hovorím istý čas lebo mi prišlo zbytočné platiť časť toho čo som našiel na budovu v ktorej som trávil minimum času a ktorú aj tak každú chvíľu vtedy mohol ešte strhnúť Bitefrost.

Načo sa s drobným úsmevom pozrie na syna, - hlavne keď som mal rodinu vlastne niekde úplne niekde inde.

Otočí sa následne späť k nevládnemu Victorovi, - ale späť k parazitovi a vlastne aj k jeho kolegu mŕtvemu Simenovi. Ach nech mu je zem ľahká. Pretože podľa jeho slov, väčšinu z toho čo som aj zaplatil na tú budovu alebo aj na niečo iné pre spoločnosť seekerov, aj tak nakoniec ukradol Victor potajme pre seba. Aj by som to riešil, ale keď mi to oznámil už som bol na Victorove šťastie zo spoločenstva preč. Lebo ako som už vravel, minimum času som tam strávil a jediná užitočná vec čo mi z toho aj tak vlastne nakoniec vzišla bola grafénová zbroj zadarmo a seekerské vybavenie. Nehovoriac, že som odmietal zdielať strechu s niekým, kto ma ako vidíte vnímal len ako svojho pešiaka.

Načo zvýši hlas, - a neberte to prosím tak, že si ma nepamätá lebo nás bolo veľa a bolo to dávno. Áno bolo to dávno, ale bolo nás možno tak pod dvadsaťpäť a brali sme nových členov maximálne takých, čo nás buď sami vedeli nájsť alebo ktorých sme našli a najali my. Ak to teda vôbec chceli a neprišlo im to vtedy rovnako zbytočné, ako mne. Čiže nový členovia prichádzali minimálne.

Victor nato zareagoval, - ja som od spoločenstva nikdy nič nekradol. Simen sa splietol.

Seeker ignorujúc ho si nato odkašľal, - prepáčte mi tým posledným som trocha odbočil. Každopádne som zo spoločenstva odišiel a Simenovi som radil to isté. No znova na Victorove šťastie muž, ktorý ho odhalil ako prvý pri tomto zločine bol verný, dobrosrdečný a dosť naivný asistent práve prvého seekera. Čiže mi Simen vlastne povedal, že ho sám určite presvedčí aby tie ukradnuté zásoby vrátil. A vrátil ich. Ale chudák Simen zato skončil pod Bitefrostom.

Victor nato kašľavo zaprotestoval, - to nie je pravda! Takto sa to nestalo! V žiadnom prípade som Simena nezabil! A nič som nikdy neukradol!

Seeker sa usmial, - máš pravdu Victor v jednom. Simen a to mi oznámil iný seeker na cestách až rok potom, zomrel pritom ako sa neubránil vtedajším krvilačným lovcom odmien keď si mysleli, že on alebo ďalší nevinný seekeri tie zásoby ukradli. Hoci si na konci ty sám povedal, že žiadne nikdy ukradnuté neboli a boli to len tvoje vlastné. Mal to byť ževraj tvoj test na oddelenie slabých od silných, plevela od normálnych pokojných hláv. Načo sa podľa teba neskôr neukradnuté zásoby dali potom ihneď do spoločenstva. Aby si tým ukázal svoju dobrosrdečnosť.

Victor protestne a s menšími výčitkami zvolal, - ale tak to skutočne bolo!

- Áno a ja som senátor Ameriky. Hneď mi to smrdelo. A to nie len tou náhlou a akoby až vybranou smrťou Simena, ale už len tým že si sa zbavil tých pešiakov čo ti na tvojej jednostranovej šachovnici prekážali. Nehovoriac, že si si pre seba a pre seekerské “spoločenstvo“ mohol nechať zásoby po ich mŕtvolách, po vyhnancoch a dokonca a to som ešte doteraz nespomenul ľudia, všetky zásoby a veci čo tí mŕtvy a vyhnanci hodili ešte predtým na spoločný účet na loď pre spoločnosť seekerov, tam ostali. Ach ďalšia vec do ktorej som rád, že som investoval absolútne minimum.

21

Victor chcel znova protestovať. Výčitky sa zvyšovali, - to však stále nedokazuje smrť Simena! A zvyšok sú len tvoje domnienky. To nič nedokaz...

- Moment, moment pozor Victorko môj zlatý. Ešte neskôr potom čo sa spoločenstvo rozpadlo mi hneď viacero seekerov potvrdilo, že sa znova začali kradnúť časti zásob a o kolóniu spoločenstva sa pomaly, ale iste prestalo starať. A keď už to tí ostatný seekeri konečne začali riešiť, tak bum zmizol si. A zásoby s tebou. A než začneš ty alebo ktokoľvek tu akokoľvek odporovať tak samotný obchodníci na území Flåmu tu komukoľvek z vás ľudkovia vedia potvrdiť to, že na Victorov príkaz preniesli hodnotu účtu na spoločnú americkú loď pre spoločnosť, na jeho vlastný tajný účet na americkú loď. Ako to viem? Mne samému to neskôr potvrdili. Prečo to však urobili to neviem. Dôvod nepovedali. Asi mal to šťastie, že mu uverili, že je to jediná hlava toho účtu. Alebo možno len nechceli podporovať hlavne skupinu lovcov zo zopár seekerami, čo im môžu zabiť ich možnú klientelu tu aj tam. Či už vinnú alebo nevinnú.

Každopádne jediný kto má dnes prístup k účtu lode pre spoločnosť a teda aj k účtu lode Victorovej je dnes len sám Victor, čiže nie je možné sa bez neho k účtu a teda aj ku lodi už akokoľvek dostať. A ťažko sa predsa len hľadá jedna osoba čo v danej chvíli už ani nemusí byť nutne v Nórsku.

22

Nato sa seeker pozrie na svojho syna, - toto si prosím inak zapamätaj synátor keby sa ti u nášho účtu na loď niekto vyhráža pomocou môjho zajatia. Je treba nás oboch ku jeho prístupu. A hovor im vždy keď tak malú sumu o našom účte. Nemajú si to totižto ako overiť. Využi to pri vyjednávaní aby si ma dostal von.

Seeker sa následne vráti k Victorovi, - ale späť k tebe. Ľudia toto všetko čo som povedal o tomto mužovi vám vedia dosvedčiť aj seekeri čo u toho boli, ak teda ešte žijú. Niektorý sú tuším dokonca aj v Osle. Ale na tom už dnes dohromady vlastne ani nezáleží. Toto nie je nejaký súd. Toto je len moje hlúpe vysvetľovanie toho prečo si tento prvý sráč podo mnou tu ktorého ja poznám, nezaslúži ani jednu jedinú smeltu odo mňa. A hoci ani ja sám nie som žiadny svätec tak takýmto zlodejom a podvodníkom som ešte nikdy nebol.

Načo si na Victora aj pľuvne, - a ak vám ani toto nestačí, tak sa mu pozrite do tváre ako je plný strachu, sĺz a výčitiek. Toto nie je pohľad muža s aspoň nejakými dobrými skutkami.

Victor nato úplne mlčal. Mal pravdu vo všetkom.

Seeker sa naňho s podvihnutým obočím usmial, - i keď možno sa mýlim.

Victor sa naňho nechápavo pozrel.

- Možno toto skutočne je tvoj súd. Súd tvojho šťastia, ktorý rozhodne o tom či si tie svoje zásoby v krabici ešte dnes dostaneš pred tú loď. Lebo popravde, ani by som nečudoval keby na tú loď už máš. Takže hej možno ešte prežiješ. Možno sem dôjde niekto so smeltou a predá ti ju. Hoci pri pomere tvojich priateľov, nepriateľov a neznámych. Neviem, neviem. Vlastne jak sa tu na teba tak pozerám, premýšľam že mať teraz takých spojencov ako mám ja a môj syn, by bolo celkom fajn na ten konečný beh o prežitie nemyslíš?

Seeker nato vlezie naspäť do svojej grafénovej zbroje načo Victora na zemi obíde, - no nič. Poď synak, máme to čo sme chceli. Ideme. Vonku sa podľa MAL systému blíži ďalší Bitefrost minimálne tretieho stupňa. Treba si pohnúť. Dámy byť vami sa poriadne opevním nielen tými vašimi dvojitými “vrátami“ a nič dnu nepúšťam. Ak teda vôbec niečo alebo niekto príde. Jedno je však isté. Toto nebude slabá búrka.

Jeho syn ide následne za ním, pričom si Victora poriadne obzrie. Ak by Victor tipoval jeho výraz, bol by asi podobný znechuteným výrazom healeriek behom seekerovho rozprávania.

Healerki sa nato pozrú tiež ich smerom, načo sa skutočne niektoré s menším odporom pozrú aj na Victora, - možno sem tá búrka nakoniec nepríde a keby aj, tak možno ešte niekto skutočne príde do tých pár hodín sem a bude mať liek a aj chuť s vami obchodovať. No ak nie, musíme vás zaniesť potom ihneď von. Chápete. Dáme vás potom pri nejaký útes aby ste poprípade nemuseli dlho trpieť a nerozšírili to moc.

Victor sa ešte zúfalo spýtal, - skutočne nemáte žiadnu smeltu navyše, prosím!

Jedna z healeriek pokrúti hlavou, - máme síce, ale to už sú naše osobné zásoby pre najvyššie prípady núdze. Veľmi silný Bitefrost sem navyše teraz môže prísť každú chvíľu a chorým nám vaše zásoby budú k ničomu. Nehovoriac, že možný iný vlastníci smelty na známych miestach ako je Oslo, nie sú úplne najbližšie a nikdy nie sú ani zaručený. Prepáčte.

23

Victor nato len bezducho prikývne. Chcel dať chvíľu aj všetko čo mal na výmenu, ale to by zase viedlo ku obrovskej strate. Znova by musel dlhšie pracovať a riskovať svoj život, na získanie lístku od americkej lode. A to už vážne po tomto všetkom nechcel.

Finálne skóre tak bolo už 4:4. A vyhliadky o finálny bod boli preňho vlastne nijaké. Victor cítil akoby s jeho ubúdajúcim sa posledný šťastím, ubúdal aj jeho vlastný život.

Možno práve o to naňho pôsobil silnejšie fakt, keď sa jeho posledná životná nádej nestalo jeho povestné šťastie, ale práve vôľa mladého syna toho seekera. Syna čo sa k Victorovi ešte pomaly a nečakane a trocha aj váhavým pohybom, vrátil.

Smelta nato zrazu dopadne Victorovi priamo do zmrznutej ruky a Victor sa šokovane spýta, - nepočuli ste čo o mne hovoril váš otec!? Prečo to robíte!? Potrebujete ich predsa!

Victor chytá u chlapca podľa hlasu zvláštny pocit. Pocit, že sa pod zbrojou začína usmievať. Hoci u toho mikrofónu zbrojí to občas ťažko išlo poznať, - ale otec ich kúpil naschvál navyše, ako vás len uvidel vojsť. Nepotrebujeme ich toľko pre našich ľudí v kolónií, ani pre seba. A hoci ste nepochybne napáchali veľa zlých vecí, som zástanca jedného názoru: ako Bitefrost nám vonku rozhodne nepomôžete. A tipujem, že väčšina čo by si s vami teraz dobrovoľne špinila ruky je buď mŕtvych alebo ďaleko preč. Alebo im po ceste bráni tento nemalý Bitefrost. Navyše pochybujem, že nám neskôr pri mojom otcovi, spravíte nejakú ujmu.

Victora naplnilo blaho a slzy. Raz v živote to, ale neboli slzy nad sebou samým alebo nad stratou svojho šťastia,- ďakujem vám. Strašne moc vám ďakujem chlapče. Som vám neskutočne dlžný. Smiem ešte vedieť ako sa voláte?

Na chlapca z diaľky nato zakričal jeho otec, že kde trčí, takže len prehovoril, - Mats. Mats Virvelvind. A mimochodom netrápte sa až tak kvôli dlžobe. Podľa otca mŕtvy nevlastnia, čiže všetko cenné čo si stihne nabrať z vašej krabice než ho zastavím ja alebo healerki, berte ako daň zato.