„Zjavne budem meškať...“ pomyslel som si a náhlivo pri tom pridal do kroku. Vlastne som takmer bežal no aj cez všetku moju snahu bolo jasné, že nestíham. Tešila ma iba myšlienka na ňu. Predsa ma za tie roky pozná a už mi u nej prešli horšie veci, ako nejaká nedochvíľnosť.

„Čo do čerta!“ zamyslene som šepol sám pre seba, keď sa predo mnou objavila dvojpodlažná presklená budova na konci ulice. Ako som tak hľadel na futuristickú stavbu, ktorá do prostredia vonkoncom nezapadala, riešil som v hlave dve otázky. Kedy strhli budovu starej fary a kedy stihli postaviť túto obludnosť? Je síce pravda, že som v tejto časti mesta nejaký čas nebol, no aj tak ma to prekvapilo. Keby takto rýchlo opravovali výtlky na cestách alebo stavali diaľnice, bol by svet hneď krajší. Aspoň pre mňa, ako šoféra z povolania.

Budovu aj úvahy o nej som nechal za sebou, a pokračoval neohrozene ďalej. Ostávalo mi tak desať minút cesty. Posledné rande, na mieste kam som mieril, bolo úžasné. Bolo to tuším presne pred rokom. Zaujímavé, že aj ako manželia sme si vedeli dopriať takéto pubertálne úlety. Deti sme zavesili na krk starým rodičom a užili si jeden fajn večer.

Trochu ma premkli výčitky svedomia. Naposledy to ozaj bolo skvelé, no záver nebol úplne podľa predstáv. Nestíhal som kvôli práci prísť načas, tak ako vlastne vždy, a tak som išiel autom. Tých pár pohárov vína vtedy nebol rozhodne dobrý nápad. Rovnako, ako v takom stave sadnúť za volant. O hádke, ktorá sa potom strhla v aute radšej pomlčím.

„No super...“ zašomral som tentoraz nahlas. Sofiine obľúbené kvetinárstvo bolo preč. Miesto neho tam stál stánok s rýchlim občerstvením, polepený evidentne upravenými fotkami hotdogov, langošov a iných šmakocín.

S hlasným povzdychom som pokračoval ďalej. Kvety bola stávka na istotu a overené ospravedlnenie za čokoľvek. Milovala tulipány. Už si ani nepamätám či som jej ich naposledy kúpil. Na posledné rande dozaista nikdy nezabudnem, no jeho koniec boli iba vyblednuté a hmlisté spomienky. Teraz som to mal v pláne nepokašlať.

Pozrel som na hodiny na kostolnej veži a s úľavou sa usmial. Nakoniec prídem takmer načas. Rýchla chôdza mi vždy išla. Navyše som poznal pár zaručených skratiek, ktoré nikdy nesklamali.

Ostávalo už len prejsť cez križovatku.

Vtedy som ju uvidel. Mala tie isté modré šaty ako naposledy a nehybne postávala pri stĺpe pouličnej lampy. Chcel som vystrúhať len taký letmý úsmev, no určite som sa vyškieral ako taký debil. Opatrne som k nej pristúpil.

„Sofia?“ snažil som sa, aby môj hlas znel tajomne a zvodne, no asi sa minul účinku. Vôbec ma nezaregistrovala a tak som pristúpil úplne k nej a chytil ju za ruku. Takmer som skamenel hrôzou. Končeky mojich prstov bez odporu prešli jej dlaňou. Oči sa mi rozšírili strachom a zbadali kríž s mojim menom upevnený na stĺpe. Obraz sveta okolo sa začal náhle rozostrovať až sa zmenil na mozaiku farieb, ktorá sa rozpadla do tmy.

*

„Zjavne budem meškať, tak ako naposledy,“ zahromžil som a rozbehol som sa ulicou.