Bolo poludnie, keď sa zotmelo. Správa o úkaze na oblohe sa v našej jaskyni šírila ako purpurové jazyky povrchových ohňov, keď sa výpary z dier kamenistej púšte samovznietia a začnú sa zbesilo plaziť po nehostinnej pustatine všade navôkol. Krátko na to som sa vytratil a zamieril do nepoužívaných bočných šácht. Mojim komínom sa navrch dostanem oveľa skôr, ako oficiálnym previsom v domovskej trhline. Okolitý kameň bol v aj tejto hĺbke prepálený skrz-naskrz. Horúčava sa rýchlo dostávala cez zbytky ochranných rukavíc, ktoré som zdedil po strýkovi. Niektorí pomätenci vykrikovali, že je to mrak. Samozrejme, týmto pochabým bludom som neveril, ale ak by to naozaj mrak bol, chcel som ho vidieť ako jeden z prvých!

V bezpečí posledného závitu komínovej šachty som si nasadil vízor a ponatieral si nezakryté miesta kože ochrannou pastou. Jej modrá metalická farba sa po vyšplhaní na povrch bežne ostro zaleskla. Nie však teraz. Okolie bolo ponorené do šera. Prepol som vízor na jemnejšie nastavenie a zrakom ostal zameraný na oblohu. Temné obrysy gigantickej kruhovej matérie s nespočetnými jemnými výrastkami sa zostrili, vystúpili do popredia. Zakrývala slnko! Mrak mal ale podľa rozprávaní starých materí vyzerať inak… Nemal mať pevné hrany. Nemal byť pravidelný! Srdce v hrudi mi odrazu začalo šialene biť na poplach. Ozveny jeho dunenia sa mi prenášali do uší pod helmou. Šuch-šuch! Šuch-šuch! Mal som pocit, že vybuchnem…

No vybuchol kruh na oblohe. Zablysol sa tisícmi malými bodmi a ja – zatiaľ, čo moja myseľ vrešťala uteč – som ostával stáť ako prikovaný na mieste s hlavou stočenou nahor. Doširoka otvorené oči som nespúšťal z tisícov hviezdičiek, ktoré sa následne začali rozosievať po oblohe a žiariť jasným stále silnejúcim svetlom.

Dopadli všade na vôkol. Na tisíce. Obrovské, mohutné, nekonečné. S rozptýlenými nohami vrazili do skalnatej pôdy a zaryli sa do nej. Úzke telá im obliepala drsná rozpukaná hneď, ktorá sa v nekonečnej výške rozdeľovala, vetvila. Vo svojich rukách držali pračudesné zelenkasté chuchvalce.

Vŕzgali a voňali vodou. Vodou. Na povrchu! Môj vízor niečo zahmlilo. Až o chvíľu som si uvedomil, že dôvodom som bol ja sám, moje slzy…

Hoci nám povedali svoje meno, nazvali sme ich ako tie v legendách.

Stromy.

Vyslovovalo sa to jednoduchšie.