NEMOCNIČNÁ FLÓRA

Loxo naslepo nahmatal zapečatený igelitový balík. Váľal sa na skládke zdravotníckeho odpadu. Loxove ruky boli už tak dobodané, že neriešil ďalšie malé ranky, ktoré mu pribúdali na vychudnutých žilnatých rukách. Hľadal ihly, ktoré by vyvaril a predal v miestnych gethách.

„Zas len posratý balík obväzov. Kurva! Kde sú ihly?!" zvolal na celú skládku. V jeho zornom poli sa niečo pohlo, zachytil to len kútikom oka. Poliši, ešte to by mu chýbalo. Pomaly sa začal rozhliadať. Kdesi sa zošuchla kôpka zapečatených balíkov.

To bola len krysa, pomyslel si. Priamo pred očami sa mu však dvíhalo niečo ako had. Vedľa neho ďalší a ďalší.

Pristúpil bližšie, pretože aj jeho vyfetovaná ľudská schránka mala je aj inú slabosť ako závislosť, zvedavosť.

Kožovité hady boli pokryte niečím ako suchá ľudská koža, podobná akú mal Loxo na lakťoch. Vybral sa po smere odkiaľ hady vyliezali. Palicou odhadzoval zdravotnícky odpad čo mu stál v ceste alebo zakrýval kožovité výhonky.

Dopracoval sa až ku mrežovanému krytu kanála. Zaprel ho palicou a vypáčil. Sledovanie výhonkov sa stalo v jeho jednoduchej otupenej mysli prioritou. Mreža chvíľu odolávala no nakoniec povolila. Loxo si do tmy v kanále. Zasvietil ukradnutým telefónom, ktorý plánoval vymeniť za pár gramov medicínky.

Loxo dovidel až na dno. Chvíľu váhal, ale nakoniec sa spustil dole. Keď sa nohami dotkol zeme hlava mu ešte stále vytŕčala. Kanál pokrývalo čosi mäkké a poddajné. Čupol si a posvietil si ešte raz. Z kanála vyrastali dlhé kmene pokryté zvláštnymi kožovitými listami.

Loxo spravil dva nesmelé kroky dopredu. So zatajeným dychom sledoval ako okolo neho pulzuje neznámy život. Celé to pôsobilo ako keby sa niektorá časť ľudského tela chcela stať stromom. Ku dvom nesmelým krokom pridal ďalšie a ďalšie. Pokračoval hlbšie do kanála kde sa priestor rozširoval. Snažil sa ničoho nedotýkať, aby neznámy organizmus nezranil. Všimol si, že na miestach kam stúpil občas zostávali podliatiny.

Prišiel na miesto ktoré mohlo byť v minulosti križovatkou kanálov, teraz to však bola iba mäsitá džungľa.

Jeden celý kanál bol vyplnený niečím ako tekvice alebo melóny. Pristúpil bližšie a odvážil sa neznámej flóry dotknúť. Jeho prsty boli asi centimeter od kože kanálového stromu, keď sa celý neznámy organizmus otriasol. Na podlahu začali padať listy v tvare ľudských uší. Jedno pristálo aj na Loxovej ruke. Ihneď pocítil pálčivú bolesť a pokúsil sa ucho zhodiť, no držalo ako prilepené. Zaťal zubi a trhol. List sa mu podarilo zhodiť no spolu s ním aj veľký kus vlastnej kože.

Bolesť ho zbavila poslednej kvapky zvedavosti a ku kormidlu sa dostal pud sebazáchovy. Rozbehol sa naspäť za svetlom, no hneď pri prvom kroku sa pošmykol. Bol presvedčený, že ho zhodil strom. Dopadol tvárou na spleť kožovitých hadov. Na tvári a krku pocítil rovnakú bolesť aká mu pulzovala na ruke. Chcel sa vzoprieť, no končatiny mu ihneď prirástli k podlahe. Tvár pomaly vrastala do hadov na zemi. Jedno oko nemohol otvoriť. Celé telo mu znehybnelo.

Zrazu mu po celom tele prešiel závan chladného vzduchu a ožiarili ho lúče jesenného slnka. Stal sa súčasťou niečoho väčšieho a ako kožovitý had sa začal plaziť po skládke.

Jakub Kadera