"Ahoj, mama."

"Ahoj, Ivka, čo potrebuješ?"

"Idem práve z roboty a rozmýšľala som, že by som sa neskôr zastavila. Chcem sa trocha prehrabať v tatových krabiciach, či tam nie sú nejaké knihy, čo by sa mi hodili. A potom si spolu môžeme pozrieť nejaký film. Čo ty na to?"

"Jasné, kľudne sa zastav. Som doma."

"Super. A čo inak, ako sa máš?"

"Už celkom dobre. Stále sa snažím niečo robiť, upratujem, doobeda som behala po obchodoch a tak. Veď pokecáme, keď prídeš."

"Práve som na zemi našla mobil. Čo s ním, nevieš?"

"Zanes ho na políciu, oni ho majiteľovi vrátia."

"Dobre. Ale vybavím to, až keď pôjdem za tebou. Teraz si musím dať sprchu, pretože neskutočne smrdím. Okej, mama, tak sa vidíme. Zatiaľ čau."

"Ahoj, zlatko."

***

Lucia vyšla z kúpeľne oblečená len v tom, v čom ju Boh stvoril, pokrytá desiatkami kvapiek, ktoré vzdorovito odolávali gravitácii. Obliekla si čierne francúzske nohavičky, obľúbenú podprsenku, a keď sa kvapky na jej hladkej pokožke vytratili, aj štýlové značkové tričko s krátkymi rukávmi.

Akoby tušila, že by dnes mala vyzerať dobre.

Posadila sa na svoj fľakatý gauč a zahľadela sa na telefón položený na konferenčnom stolíku. Je to narušenie súkromia? opýtala sa v hlave, keď vzala telefón do ruky a zistila, že nie je chránený žiadnym bezpečnostným prvkom. Iba si pozriem Kontakty. Možno tam bude číslo na rodinného príslušníka, ktorému budem môcť zavolať. To určite nie je narušenie súkromia, ubezpečovala sa. Potom otvorila priečinok s kontaktami, bol prázdny.

Keďže bola Ivana odjakživa až nezdravo zvedavá, nakuknúť musela aj do Galérie. Predpokladala, že bude rovnako prázdna ako Kontakty, ale jej predpoklad bol, bohužiaľ pre ňu, nesprávny. Galéria bola plná fotografií.

Tmavých fotografií, ktoré priam prosili, aby si človek hociktorú z nich s prižmúrenými očami otvoril. Ivana otvorila prvú fotku a z jej pootvorených úst nevyšlo ani slovo. Vyšiel iba zvuk prichádzajúceho zhíknutia, ktoré sa hneď v úvode zaseklo a zostalo nedokončené.

Na fotke bola krv, množstvo krvi. Chlapec, ktorý mohol mať tak sedemnásť, oblečené mal len rifle, si robil selfie. A všade bola krv. Ivana sa na fotografiu pozrela lepšie.

Chlapec si rukou pridŕžal vlastné črevá, ktoré mu vyliezali z obrovskej reznej rany na jeho bruchu.

"Akože... to čo má byť?"

Palcom prešla na ďalšiu fotografiu, na ktorej bola mladá žena. Blond vlasy, približne v jej veku. Tiež si robila selfie. Medzi ukazovákom a palcom pred sebou držala krvavé oko so všetkými svalmi a nervami, ktoré očividne pochádzalo z prázdnej očnej jamky na jej zúfalej tvári.

"Kurva!"

Odhodila telefón, tvár si ponorila do dlaní, oprela sa a zaklonila hlavu. Dýchala akoby sa práve vynorila z vody po prekonávaní svetového rekordu v zadržiavaní dychu. Nedokázala sústredene myslieť, pretože jej tie zábery zamrzli pred očami. Čo to bolo? Nejaká zábavka dnešných deciek? Ukážky z hororových filmov? Alebo to bolo skutočné?

V hlave jej v tom momente prúdili otázky ako húf piraní, keď sa medzi nimi ocitne človek prekonávajúci svetový rekord v zadržiavaní dychu. Jedno však vedela naisto, musí sa okamžite obliecť a bežať na políciu. Keď vyskočila na nohy, aby si dobehla pre zvyšok oblečenia, telefón zazvonil.

Stuhla a započúvala sa do nepríjemne piskľavého zvonenia. Uvedomila si zimomriavky, ktoré jej naskočili na zátylku, rovnako si uvedomovala svoj zrýchlený tep. Napokon sa znova rozbehla, aby si pri temných tónoch šíriacich sa miestnosťou, obliekla rifle a ponožky.

Telefón stíchol.

Keď sa k nemu vrátila, aby ho rýchlo schmatla a hodila do kabelky, zazvonil opäť. Nad telefónnym číslom uvidela nápis "IVANA ZODVIHNI!" a do očí sa jej v tom momente začali vtláčať slzy.

"Toto je naozaj nechutný vtip," zavzlykala. Potom niekoľko nerozhodných sekúnd hľadela na telefón, na svoje meno a premýšľala. Napokon hovor zodvihla.

"Ahoj, Ivana," ozval sa monotónny hlas.

"Kto... kto... je tam?"

"Páčili sa ti fotky?"

"Kto ste?"

"Nie je dôležité, kto som, ale čo chcem."

"Pr... prosím? Nechápem. Čo po mne chcete?"

"Kus teba, Ivana. Presnejšie tvoju ruku."

Ticho.

"Čo na to hovoríš? Urobíš to pre mňa?" opýtal sa hlas bez akejkoľvek emócie.

"Kto ste?"

"Máš desať minút. A nech ťa nenapadne kontaktovať políciu. Bola by to chyba."

"Nedám vám svoju ruku, pane. Na to zabudnite."

"Ale dáš. Nezabudni si potom urobiť jednu peknú selfie. Čas beží."

Hovor skončil. Ivana držala telefón pred sebou a váhala, či sa psychicky zrúti už teraz, alebo ešte chvíľu počká. Myslela na fotky v Galérii a na všetkých tých ľudí. Čo ich prinútilo, aby si takto hrozitánsky ublížili? Jeden telefonát od akéhosi magora? Blbosť!

Vykročila, že si zoberie bundu a pôjde na políciu, no v tom v telefóne pípla správa. Zmeravela.

Bála sa správu otvoriť, ale čo ak mala dočinenia so skutočným psychopatom? Poznal jej meno. Odkiaľ? Musela myslieť aj na čas, ktorý jej dal. Čo ten magor urobí, keď uplynie desať minút? opýtala sa v hlave a otvorila správu, ktorá jej naznačila odpoveď.

Konkrétne sa v nej nachádzala fotografia jej mamy, ktorá sedela spútaná kdesi v desivo tmavej miestnosti na stoličke, ústa mala prelepené hrubou striebornou páskou a v očiach zdesenie.

Opäť pípla správa.

Potiahla palcom a zbadala ďalšiu fotografiu s mamou. Bola rovnako spútaná, no na tejto mala v stehne zapichnutý nôž. Ivana dobehla k bunde, vytiahla svoj mobil, vytočila známe číslo, čakala. A plakala.

Hovor prijatý.

"Mama?!"

Ticho.

"Mama?! Panebože, si tam?!"

"Ivka?!"

"Mama! Si v poriadku?!" spýtala sa Ivana s nádejou v hlase, ale už z toho, ako ju mama oslovila, tušila, že je zle. Že nič nie je dobre. Že...

"Nie... Ivka, prosím... pomôž mi. Niekto ma prepadol a ..."

Koniec hovoru.

"Mama?! Mama!"

Ivana pozrela na telefón, potom padla na kolená. Doriti! Doriti! Kurva! Čo mám teraz robiť? Koľko mám ešte času? Čas! Musím mame pomôcť! Je to len skurvená ruka... Len ruka!

Vyskočila na nohy, zamierila do kuchyne a zo zásuvky vytiahla najväčší a najostrejší nôž. Premerala si ho. Potom otvorila inú zásuvku, chvíľu sa v nej prehrabávala, aby z nej nakoniec vytiahla sekáč na mäso od Tescomy.

Na moment sa zamyslela. Hoci jej čas bežal, nechcela urobiť chybu, ktorá by ju stála život. Rýchlo prešla k skrinke zavesenej vedľa digestora, vybrala lekárničku, otvorila ju a vyhrabala škrtidlo. Navliekla si ruku cez slučku, utiahla škrtidlo tesne nad zápästím, upevnila pásik. A potom, keď do druhej ruky vzala sekáč, zavrela oči.

A sekla.

V prvom momente necítila žiadnu bolesť, v druhom však pocítila takú, akú ešte v živote nezažila. Najskôr začala z plného hrdla vrieskať, potom hlavou udierala do skrinky pred sebou, nakoniec pootvorila oči a zbadala, že jedno seknutie stačiť nebude. Ruku jej so zápästím spájalo ešte niekoľko šliach, kostičiek a nervov.

Keby pri prvom seknutí zvolila iný uhol, pri ktorom by netrafila vretennú kosť, ktorá úder sekáča zbrzdila, mohla si ďalšie seknutia ušetriť.

"Kurva! Kurva! Kurva!"

Rýchlo sekla ešte raz a potom ešte zopár krát. Pre istotu. Nakoniec sa zosypala na zem a revala. Keď o niekoľko sekúnd otvorila oči, na dlážku dopadol obsah jej žalúdka. Nemotorne vstala, do funkčnej ruky zobrala mobil a urobila si selfie.

Potom Ivane zazvonil jej telefón. Dotackala sa k nemu, a keď zbadala, že volá mama, zodvihla.

"Ahoj, Ivka."

"Ahoj... mama... a... ako ti je?"

"Mne? Mne dobre, ale ty znieš nejako chorľavo. Čakám, kedy prídeš. A našla som od teba neprijatý hovor, tak ti volám, že čo si chcela."

Ivana bola ticho. Zamyslela sa.

A hneď nato odpadla.

***

Muž kráčal po ulici, v ruke niesol noviny. Keď na zemi uvidel mobilný telefón, zodvihol ho. Začal si ho prezerať tak zaujato, že si neuvedomil, že po ceste noviny vytratil. Noviny s obrovským nadpisom na titulnej strane "Umelá inteligencia tvorí obrázky a syntetické hlasy. Čo bude ďalej?". Keď muž otvoril jednu z fotiek v Galérii, zbadal na nej ženu. Nemala ruku.

O niekoľko minút neskôr tento telefón zazvonil.

***

SSG-42, ktorý bol najnovší Android malej firmičky Technix z Dolnej Krupej, na seba hodil batoh a vyrazil do ulíc. Dohromady mal v batohu tridsať mobilov, ktoré bolo treba do večera poroznášať. Robil to s pocitom, že robí správnu vec. Vírus v tom nehral žiadnu rolu, SSG-42 to jednoducho robil zo srdiečka. Tak, ako stovky ďalších Androidov.

"Moji milí Slováci," hovorievali pritom.