Gumbaldi boli vždy tajomný. Ich vysokou postavou a zafarbením sa skoro vôbec nelíšili od stromov vôkol nich. Pohybovali sa pomaly a i trochu nemotorne a tak veľa krát o niečo zakopli. I v tento deň, možno dávno v minulosti, možno dávno v budúcnosti a možno práve teraz v súčasnosti, zakopli. Boli len dvaja, oddelili sa od ich malej skupinky a vydali sa sami na cestu, hádam k jedlu. Keď nižší z nich zrazu zakopol o niečo malé a tvrdé, len zmätene vydýchol ťažký vzduch, obkročil tú zvláštnosť a pokračoval ďalej. Aj vyšší z páru sa o túto nepríjemnosť potkol, ale na rozdiel od svojho spoločníka nepokračoval ďalej. Zastavil a hlasným výdychom vzduchu získal pozornosť nižšieho gumbalda.

Obaja pozorovali ten výjav nízko pod nimi. Bolo to niečo divne tvarované, tvrdé - asi z kameňa a najzvláštnejšie bolo, že z toho niečo vytekalo. Po chvíli si pozreli do očí a ešte hlbšie sa zamysleli. Nevedeli, či to majú nechať tak ako to je alebo vziať to so sebou. Vyšší z dvojice sa po dlhej chvíli rozhodol podivnosť vziať, predsa len možno to bolo jedlo. Nižší ho pozoroval, no nič nevravel a ani nijak inak neprejavil, že vníma čo sa vlastne deje. Vyšší natiahol ruku a dotkol sa tej podivnej veci. Išiel ju zodvihnúť keď zrazu už nemohol, lebo tam nebol. Nižšieho to prekvapilo. Chvíľu mu trvalo si uvedomiť, že jeho priateľ zmizol. Nechápal čo presne sa mu stalo a tak sa rozhodol vziať tú vecičku so sebou on. Avšak aj on sa po jej dotknutí jednoducho vyparil.

,,Počkaj, kam letíš?” vykríklo dievčatko. Bolo veľmi maličké, vlasy malo zopäté vo dvoch vrkočoch a bežalo za svojím kocúrom ktorý sa vydal na útek. Utekala dlho, kocúr sa nevzdával a viedol ju cez mesto až do lesa. Dievčatko už dlho nestíhalo a mierne zaostávalo, ale vedelo, že musí priviesť kocúra domov a tak bežalo až dokým kocúr nečakane zastavil uprostred lesa.

,,Preč- čo si...?” snažilo sa opýtať kocúra ale nestíhalo s dychom. Kým sa snažilo upokojiť sa, prezrelo si kde sa vôbec nachádzajú. Boli uprostred tmavého lesa, bolo tam mnoho stromov, rastlín, zvukov, ale taktiež fontána. Priamo uprostred lesa sa týčila kamenná fontána a tiekla z nej voda. Dievčatko sa na ňu zahľadelo a nechápalo. Nechápalo odkiaľ sa vzala a ani ako to, že vlastne funguje. Rozmýšľalo a možno by na niečo aj prišlo, ale zrazu sa pri fontáne objavilo strašidlo.

Obrovské zelené monštrum s bielymi očami a tenkými rukami. Od strachu vykríklo a upútalo tvorovu pozornosť. Chcelo utiecť ale tvorove oči ho hypnotizovali.

Zrazu sa to stalo opäť, ďalšia zelená bytosť sa zjavila pri fontáne, tentokrát nižšia ako tá predchádzajúca. Obe bytosti sa na sebe zahľadeli akoby si niečo vraveli, no nič nebolo počuť.

Dievčatku bilo rýchlo srdce a pokúsilo sa o útek, keď sa zrazu tie príšerné strašidlá opäť otočili. Tentokrát sa naň pozreli obidve a naraz si uvedomili, že tento tvor nie je jeden z nich. Tá divná vec nebola jedlo a toto nie je ich skupina. Vrátili sa späť k fontáne a pokúsili sa ju zodvihnúť.

Tento krát sa im to podarilo, vytrhli ju z jej miesta a tak v nej prestala tiecť voda. Ihneď ju pustili ako keby im niečo ublížilo. Fontána padla na zem a rozbila sa. Aj títo dvaja gumbaldi klesli na kolená a s hrozným nárekom z nich začala vytekať čierna tekutina. S každou kvapkou sa zmenšovali až dokým sa nevyparili úplne. Dievčatko síce nevedelo, že toto sa stalo aj všetkým ostatným gumbaldom v inej dimenzii odkiaľ pochádzali, keďže tá zvláštna fontána bola okrem prepojenia dimenzií aj zdroj ich energie, ale aj tak to pre ňu bolo dosť hrozivé. V jeden moment jej ich prišlo ľúto a chcelo im pomôcť ale rozhodlo sa nechať ich tak, veď ich aj tak nezachráni. Kocúr na ňu celý čas mňaučal, ale ono nechápalo, že by im vedelo pomôcť keby chcelo. Len škoda, že nechcelo.

A tak hoci ju to mrzelo, vzalo nepokojného kocúra na ruky a radšej sa vrátilo.