- Venované firme Quicksilva za rovnomennú hru a najmä DPMB-

1.10: Dnes som konečne nemusel dlho čakať. Časopriestorová brána sa otvorila presne podľa plánu. Veľmi som sa tešil na návštevu budúcnosti. Radosť však netrvala dlho - do brány sa totiž okamžite začali valiť desiatky ľudí s podobným cieľom ako ja. Snažím sa prebojovať dnu.

7.11: A som tu. Vďaka geniálnej časopriestorovej bráne netrvá prechod z roku 1995 do vzdialenej budúcnosti viac ako pár sekúnd. Cez bránu som sa ešte raz pozrel do "svojho" času. Bol to úplne iný svet. Brána sa uzavrela. Ostal som v dvetisíc rokov vzdialenej budúcnosti...

7.14: Už nechcem žiť v budúcnosti! Rok 4000 je strašný. Spoznal som to už v prvých pár minútach, prežitých tuná. Populácia musela od roku 1995 nekontrolovateľne stúpnuť. Pojem "súkromie" je tu úplne neznámy. Som stlačený desiatkami ľudí, stojacimi naokolo. Nemôžem sa ani pohnúť. Hotové peklo!

7.16: Časopriestorová brána sa opäť otvorila. Dúfal som, že aspoň zopár ľudí sa vráti späť do minulosti. Mýlil som sa. Vstúpilo ich ešte viac. Cítim sa príšerne, stal som sa súčasťou akejsi mrviacej sa, potom zapáchajúcej živej masy. Horšie to ani nemôže byť.

7.20: Omyl - môže. Zistil som, že za tie roky sa už aj atmosféra citeľne zmenila. Mám strašné problémy s dýchaním. Ani nie preto, že hrudník mi gniavi masa ľudí, ale najmä preto, že hmota, ktorú dýcham, sa už dávno nedá nazvať vzduchom.

7.25: Časopriestorová brána sa už niekoľkokrát úspešne otvorila a uzavrela, no teraz sa zasekla. Skupina ľudí, snažiacich sa nasilu dostať sem do budúcnosti, jej neumožňuje uzavrieť sa. Situácia vyzerá beznádejne.

7.27: Z diaľky sa ozval hromový hlas Vládcu: "Nacpite sa tam sakra, lebo vás tam nakopem!" Nakoniec sa brána zatvára. Je to hrôza - stojím len na jednej nohe, nejaká pani mi tu pchá lakeť do úst, v ušiach mi zvoní a o nejakom pohybe nemôže byť ani reči. Pomaly dreveniem.

7.30: Už som zdrevenel. Tera začínam rozmýšľať, či som ešte trojrozmerný, alebo už len dvojrozmerný.

7.32: Asi už len dvojrozmerný. Ako fotografia.

7.35: Zjavil sa kontrolór a začal zisťovať, či máme povolenie k návšteve budúcnosti. Ani neviem, ako sa mi ho v tom hroznom tlaku podarilo nájsť a podať kontrolórovi. Obdivujem jeho schopnosť pohybu v tejto jednoliatej živej hmote - asi naňho nepôsobia fyzikálne zákony.

7.37: Kontrolór našiel niekoho bez povolenia a nemilosrdne ho vyhnal von do minulosti. Kontrolór ho nasledoval. Nemôžem si pomôcť, ale dosť im závidím - majú to už za sebou.

7.40: Niekto mi vrazil prst do oka. Už som si nato zvykol a prestávam si to všímať. Všetko. Napríklad už ani neviem, ako dlho mi tento pán vedľa mňa stojí na ľavej nohe.

7.42: Už prichádza môj čas - budem sa môcť vrátiť! Čakám na otvorenie časopriestorovej brány a teším sa na návrat do minulosti ako dieťa na bonbón. Už mám tejto preľudnenej budúcnosti akurát po krk!

7.45: Pozor - teraz! Brána sa otvoril. Neváham a začínam sa predierať k nej. Nie je to bez ťažkostí, ale už som sa čo-to naučil od ľudí, odchádzajúcich bránou predo mnou. Ľavý hák, o-soto-gari, kopačka do píšťale, pravý hák - a hneď som o dva roky bližšie k bráne. Cítim, že do dokážem!

7.47: Dokázal som to! Masa ľudí ma síce doslova katapultoval časopriestrovou bránou a ja som sa zaboril nosom do blata, ale to blato v prítomnosti - v roku 1995! Žiaľ, čas ma súri a tak nemôžem teraz rozjímať nad svojou slobodou, dýchateľným vzduchom a vôbec nad celým krásnym a ľuďmi nezaplneným rokom 1995, ale musím sa zdvihnúť zo zeme, zoškriabať zo seba blato a rýchlo dokrivkať s úsmevom na perách, že som ešte stále medzi živými, zvyšok cesty do školy...