„A nezabudni poriadne polievať moje rastlinky, jasné?“

„Jasné mami,“ otrávene povedal Šimon. Len čo sa zavreli dvere, prevrátil očami a dverám ukázal prostredník. Potom obišiel celý byt a tak isto počastoval každú jednu izbovú rastlinu, ktorú jeho matka za tie roky navláčila do bytu.

Zo začiatku, keď sa sem nasťahovali po tom, čo sa jeho rodičia rozviedli, to nebolo až také strašné. Dokonca prvý mesiac alebo dva nemali žiadnu zeleň.

Potom sa však o jeho matku začal zaujímať jej úlisný kolega Libor. Ryšavá, zle učesaná prehadzovačka, lacné saká kúpené u Vietnamcov, navyše napáchnuté nejakou nechutnou kolínskou... No hrôza.

Vždy, keď ku nim prišiel na návštevu, úlisne sa na neho usmial a do rúk mu vtisol „nový“ darček. Zo začiatku to boli hračky z druhej ruky, alebo obnosené, zle vyprané veci. Jedného dňa však prišiel ešte viac vyškerený, bolo mu vidieť všetky zostávajúce zuby.

„Pozri sa Šimo, čo som ti priniesol.“ Šimon neznášal tú prezývku, no jeho matke sa páčila, tak sa musel zakaždým nasilu usmiať, hoci mal sto chutí vraziť mu jednu do huby. Možno by vybil zostávajúce zuby.

„Čo takého?“ Šimon falošne odvetil, zatiaľ čo sa snažil, aby sa nezadusil z odporného zápachu, ktorý Libor okolo seba šíril.

„Niečo extra. Kaktus!“ natešene zvolal Libor a podal mu igelitku, ktorú schovával za chrbtom. V nej sa schovávala tá najmenšia rastlina, akú Šimon kedy videl. Bolo to ešte menšie ako jeho malíček.

Chvíľu sa na to nerozhodne pozeral, nevedel či to nemá byť pokus o žart. Keď sa však pozrel matkinmu nápadníkovi do očí, videl že to myslí vážne.

„Eeeh... To je ale krásny darček. Vďaka ujo Libor,“ povedal, rýchlo ho objal a utekal do izby, preč z dosahu toho odporného smradu. V izbe vyložil kaktus na parapetnú dosku, zatiaľ čo z obývačky počul, ako Libor nechutne dvorí jeho matke.

„Aké máš krásne líca. A tie lýtka. Rád by som si ich pozrel... zblízka,“ hovoril nápadník, to však už mal Šimon slúchadlá na ušiach, snažiac sa zabudnúť na všetko, na kaktus aj na toho ryšavého psa, ako ho nazval vo svojej hlave.

Jeho matka však nezabudla ani na jedno. Darčekom bola nadšená. A tak na každej ďalšej návšteve Libor priniesol novú rastlinu.

Zo začiatku to boli malé kvietky, čoskoro je však začal nosiť niečo, čo malo len malý kúsok od klasického stromu.

Takto to pokračovalo zopár mesiacov, pokiaľ sa jej nápadník nezunoval a nevyhodila ho z domu. Šimon dúfal, že s tým ustane aj záujem o rastlinstvo. Ten sa však naopak zvýšil. Do bytu začala nosiť ešte viacej kvetín, hnojív, rôzneho záhradkárskeho náčinia. Dokonca zašla tak ďaleko, že načrela do jeho úspor na vysokú školu a na okraji mesta si prenajala malý fóliovník u jednej babičky.

Tak ju teda nazývala jeho matka, Šimon na ňu myslel ako na tú starú pojašenú strigu, ktorá vnútri domu chovala stovky žiab. Bol u nej len raz a to mu bohato stačilo. Ešte týždeň po tom mal veci napáchnuté žabacinou a stojatou vodou.

A tam smerovala aj dnes, keď sa lúčila so Šimonom vo dverách. V poslednej dobe sa u nej zdržiavala čoraz častejšie, zopár krát u nej dokonca i prespala. Vravela, že majú rozrobené nejaké experimenty, Šimon to však púšťal jedným uchom dnu, druhým von.

„Buď tam pokojne aj do rána, alebo tam ostaň už na furt,“ šomral popod nos, zatiaľ čo míňal posledné rastliny, ktorým ešte neukázal prostredník. Ako poslednú si nechal matkin najnovší prírastok.

Šimon sa nikdy nezaujímal o zeleň, darovaný kaktus mu vydržal sotva mesiac, no aj taký laik ako on vedel, že s najnovšou rastlinou nie je niečo v poriadku. Jej listy boli zošúverené a pokrčené, ako krepový papier. Navyše mali farbu zhrdzaveného železa, akoby trpeli nejakou chorobou. Jej kmeň bol prekvapivo tenký, pritenký aby udržal takú záplavu listov. Najodpornejšie však boli akési pľuzgiere, ktorými bol kmeň pokrytý. Vyzerali ako jebáky, teda ak by rastliny mohli vôbec mať niečo také.

„Teba polievať? Škoda vody,“ znechutene povedal Šimon, keď si prezeral rastlinu. „Pozri sa na seba. Keby je to na mne, už dávno letíš cez balkón. Ktovie, možno by som ti tým aj službu urobil. Lepšie bude, ak nebudem predlžovať tvoje trápenie. Vlastne,“ zamyslel sa Šimon, „mohol by som ti trošku „pomôcť“, ak nemáš výhrady,“ povedal so zlomyseľným úsmevom na tvári a odbehol do kúpeľne.

O chvíľu sa vrátil, v rukách niesol objemnú fľašu, na ktorej etikete stálo „Čistič plesní“. „Toto ti pomôže, neboj sa,“ potichu mrmlal, zatiaľ čo vylial celý obsah fľaše do kvetináča. Tú potom vyhodil a vrátil sa do izby, ku počítaču.

***

Prvá vec, ktorá Šimonovi prišla podivná, keď sa zobudil na plný mechúr, bola nezvyčajná tma. Nechápal ako je to možné, keďže pred spánkom nezaťahoval rolety. Príliš to však neriešil a vzal do ruky telefón, pripravený posvietiť si ním.

„Čo to doriti?“ nechápavo povedal, keď zistil, že má vybitý mobil. „Veď som ťa dával nabíjať, ty hajzel. Čo, zas elektriku vyhodilo?“ nechápavo povedal. Bol však priveľmi ospalý a nechcel sa prebudiť naplno, nuž si povedal, že na záchod trafí aj poslepiačky. „Možno pri tom zhodím nejakú tú kvetinu,“ zlomyseľne zašomral, zatiaľ čo kráčal.

Nedostal sa však ani len z izby, keď ho prekvapila druhá nečakaná vec. Len čo otvoril dvere, do nosa mu udrel silná vôňa, či zápach. Nevedel presne, odkiaľ to môže vychádzať. Rozhodol sa, že to bude riešiť až potom, ako si uľaví.

Nanešťastie pre neho, úľava prišla už v momente, keď sa dostal do obývačky, aj keď nechtiac. Miesto pedantného poriadku, no ktorý si jeho matka potrpela, bol všade neporiadok. Krížom krážom ležali rastliny, aj kôpky hnojiva. A priamo na gauči, navyše na jeho obľúbenom mieste, sedela matkina najnovšia rastlina.

A nebola len položená, skutočne sedela. Korene sa jej tiahli po spodnej časti, zahnuté boli presne ako nohy. Kmeň bol podivne vykrútený, akýmsi zvráteným spôsobom pripomínal chrbticu.

Najhoršie však bol listy na vrchu, ktoré pripomínali tvar ľudskej hlavy.

„Čo to má kurva znamenať?“ nechápavo a vystrašene povedal Šimon, zatiaľ čo cítil, ako mu po nohách tečie teplý moč.

„Ahoj... Šimo...“ ozvalo sa. Nie však z jedného smeru. Znelo to, ako keby to prichádzalo spredu i zozadu, zhora i zdola.

„Kto t-to hovorí?“ vystrašene skríkol Šimon a obzrel sa. Okolo seba však videl stále len rastliny.

„To... my... hovoríme...“ ozval sa ľahký hlas, ktorý takmer znel ako šuchot listov. „Chceme... byť... s tebou.“

Šimon nevedel, či sa mu to marí alebo nie, ale mal pocit, akoby sa rastliny takmer nebadane pohybovali.

„Neviem č-čo to má byť za f-fór, ale radím vám aby ste prestali a okamžite išli do riti!“ Šimon sa to snažil povedať rázne a rozkazovačne, no skôr to znelo ako vystrašené vzlyky.

„Neboj... sa... čoskoro... bude... potom,“ povedal neznámy hlas. Šimon sa už-už chcel rozbehnúť ku vchodovým dverám, keď v tom pocítil neznámy dotyk na nohách. Automaticky ich chcel nadvihnúť, zistil však, že to nedokáže. Od pása dole bol paralyzovaný a cítil, ako nehybnosť a stuhnutosť postupujú hore jeho telom.

„Pomoc, pomóc!“ zvrieskol, bolo však už neskoro, popínavé výhonky rastlín mu ho už láskali po hlave. „M... mam...i,“ bolo posledné čo povedal na tomto svete.

***

„Už som doma!“ povedala mama na druhý deň ráno, len čo vošla do bytu. Odpoveďou jej však bolo len ticho. „Ja som ti to hovorila,“ povzdychla a vybrala sa ku najnovšiemu prírastku. Takmer ho však nespoznala.

Listy už neboli suché a pokrčené. Miesto toho boli jasne zelené a plné, takmer mäsité, šírili opojnú vôňu. Takisto zmenou prešiel aj kmeň. Už viac nebol vysušený, teraz bol krásne hrubý a miesto podivných pupákov na ňom rašili nové púčiky. Najzaujímavejší však bol samotný tvar rastliny. Predtým mala podobu zdeformovanej žaby. Momentálne však vyzerala ako silueta človeka.

„Čo už, aspoň niečo z teba je,“ povedala matka a z kabelky vytiahla mobil. Chvíľu do neho ťukala a priložila si ho k uchu. „Zdravím. Áno som to ja. Prepáčte, že vás otravujem, ale mali ste pravdu. Áno, presne ako sme predpokladali, žaby nestačia. Myslíte? Môžem mu skúsiť zavolať, snáď bude ešte stále taký nadržaný. Výhovorka? Ahá, myslíte ohľadom Šimona? Nuž,“ povedala matka a jemne pohladila listy, „poviem, že aj jeho začala baviť botanika.