Aj keď sa zlatovlasá lovkyňa pohybovala krajinou plnou močiarov potichu, mala pocit, že jej myšlienky musia počuť všetci. Nedokázala zastaviť príval temnoty, ktorý jej brázdil unavenú myseľ. Keď nocovala na studenej zemi, zababušená iba v plášti, pokúšala sa preraziť tok noci čímsi svetlým. Ako to s učiteľom trénovali. Musí nechať zlé myšlienky spadnúť skrz bytosť hlboko do priepasti nevedomia, iba tak sa môže zachrániť.

Aj ju zlo pohltí, nikdy sa nedostane k milovanej sestre. Nikdy ju nezachráni pred čarodejníkom, ktorý si ju podmanil a odlákal z kráľovského lesa do Snivoklanu. Musí sa sústrediť na to, čo sa zdá byť reálnym. Škvŕkanie žiab, to by mohlo pomôcť.

„Ale áno, môžem ti pomôcť,“ ozvalo sa odkiaľsi s mokradín.

Lovkyňa vyskočila, vytiahla z tuľajky šíp a vložila ho do luku. Otočila sa vôkol svojej osi, aby si dobre prezrela okolie. To, čo sa k nej prihováralo, bola obrovská škaredá žaba. No, lepšie než temné myšlienky, pomyslela si princezná.

„Čo odo mňa chceš, nehovor, že mi túžiš pomáhať.“

„Zaiste, zaiste,“ pritakala hovoriaca žaba. „Viem, že hľadáš sestru, princezná Nerzis.“

Snažila sa žaba všemožne si získať princezninu dôveru.

Ale áno, spojenec by sa jej veľmi hodil, nevie, kam sa vydať ďalej a všetko vôkol vyzerá rovnako.

„A čo za to budeš chcieť?“ opýtala sa Nerzis ropuchy.

„Budem chcieť odísť s tebou zo Snivoklanu a meno.“

„Meno?“

„Áno, meno.“

„Zvláštne, ale prosím, vezmem ťa z tejto krajiny a dám ti meno, ak mi pomôžeš zachrániť sestru.“

Od tej chvíle putovali spolu. Prekonali rozsiahle pustiny, močiare i hory, než sa dostali do bahnistých močarísk čarodejníka Temnoklana.

„Dievčinku stráži strašiak, ktorý sa volá Morfo. Nezabudni ho oslovovať menom, tu v Snivoklanu sú mená veľmi dôležité, nezabúdaj na to. On opatruje tvoju sestru, ktorá je v našej zemi iba slabým svetielkom. Strašiak miluje hádanky, ak sa ti podarí uhádnuť jednu z nich, na oplátku ti dá, všetko čo si budeš priať.“

„A aká je odpoveď na jeho otázku?“

„Ha-ha-ha, aké vtipné, drahé dieťa,“ odvetila ropucha a skočila do húštia.

„Zdravím ťa, ctený Morfo. Som princezná Nerzis a prišla som sem, aby so získala svetielko, ktoré držíš v náručí.“

„Dám ti svetielko, o ktoré ma žiadaš, ak uhádneš moju hádanku. Ale ak ju neuhádneš, zostaneš tu so mnou navždy. Zmením ťa na hviezdu a zavesím na oblohu.“

Princezná Nerzis prikývla.

„Povedz mi, koľko je hviezd na nebi.“

Princezná sa pozrela na nebo a napočítala tri hviezdy. Akosi sa jej to nepozdávalo, veď za strašiakom opatrujúcim duše zablúdených bytostí muselo prísť predsa obrovské množstvo ľudí, aby tu získali späť svojich blízkych. A nehovoril jej pred chvíľou, že z nej urobí hviezdu?

„Na nebi je toľko hviezd, že by som ich nespočítala ani za tri západy slnka.“

„To je pravda,“ zahučalo nespokojne strašidlo.

V tej chvíli k lovkyni priskočila žaba a vzala si svetielko na chrbát, aby ho niesla močariskami späť do krajiny ľudí.

Lovkyňa a ropucha kráčali mlčky vedľa seba. Ach, keby si len vedela, že hneď ako sa dostaneme do sveta ľudí, a ty mi dáš meno, začnem plniť svoj temný plán. Až si tvoju sestričku úplne opantám, získam získam s jej pomocou lásku tvojho otca, pretože ja nie som obyčajná ropucha, ale mocná Ariza, matka čarodejníka zo severu, Temnoklana.

Lovkyňa zadumane kráčala k hraniciam Snivoklanu. Ach, keby len tá ropucha vedela, čo ju čaká. Až je jej z toho smutno na duši. Hneď ako prekročia hranice, skolí ju jedovatým šípom. Nedostane život v zemi ľudí, ani svoje meno, lebo čo je zo Snivoklanu, nech tam zostane alebo nech zhynie.