„Je to krásne, čo je to?“ pýtal sa Ferdinand, keď mu kamarát ukázal rastlinu v črepníku.

Vystrašene sa krčila učupená pri zemi. Na prvý pohľad to bola obyčajná burina. Teda až na to, že bola fialová.

„Absolútne netuším, našiel som to rásť v kráteri za mestom,“ odvetil František.

„Takže si predsa len išiel hľadať meteorit? Vyrastie nám tu z toho mimozemšťan?“ smial sa spolubývajúcemu.

„No rob si zo mňa prdel,“ nadurdil sa Fero, „ale dnes som sa tam bol pozrieť znovu a hádaj čo – polícia to tam celé ohradila a poslala ma preč. Vraj únik plynu – to nech hovoria tým čo seno žerú.“

„No dobre dobre,“ prevrátil očami Ferdinand a išiel do kuchyne. Teraz nemal náladu na konšpiračné teórie.

Na jeho smolu konšpirátor cupital za ním aj s rastlinou.

„Určite nám niečo taja! Peter prisahal, že videl ako meteorit niečo zostrelilo.“

„Peter by kľudne odprisahal aj, že je zem plochá.“

„Ale veď je!“

„Ježišikriste, ešte aj ty s tým ideš začať?“

„Len ma chvíľu počúvaj...,“ začal František.

„Nie! Je to somarina a nepresvedčíš ma o tom. A ak sa chceš hádať, vyšmarím ti tú burinu z okna,“ uťal ho Ferdinand.

„Debilná ovca!“ vystrelil Fero nahnevane z miestnosti a zabuchol za sebou dvere.

„Konečne,“ uľavilo sa Ferdinandovi. Už vydržať len mesiac a sťahuje sa.

***

„Pozri sa! Rozkvitla!“ dobehol ráno Fero do miestnosti a pred raňajkujúceho spolubývajúceho postavil črepník.

„Rozkvitla? Veď včera nemala žiadne kvety. A vôbec je dvakrát taká,“ neskrýval Ferdinand údiv.

„A pozri sa na toto,“ štuchol František do jedného z bielych kvetov.

Na prste mu zostal priesvitný sliz.

„Nemyslím si, že by si sa toho mal chytať.“

„Ešte stále mi neveríš, že je z vesmíru?“

„Nie. Mal by si ísť za niekým, kto sa vyzná do rastlín. Určite bude vedieť čo je to zač.“

„A hlavne, či to nie je jedovaté,“ dodal so zdvihnutým obočím, keď si Fero olizol prst.

„No to určite, iba mi to zobrali. Tým tvojím odborníkom sa nedá veriť, všetci sú zaplatení! Je to sladké. Skús,“ natrčil mu rastlinu.

„Ďakujem, neprosím si.“

***

„Mal by si ísť k doktorovi,“ mračil sa na druhý deň Ferdinand na kamaráta.

„Nič mi nie je, vyležím to,“ povedal slabým hlasom Fero ležiaci v posteli, „asi som prechladol v tom lese.“

„Vôbec ti nenapadá, že by si sa mohol otráviť z tej rastliny?“

„NIE!“ pohotovo skríkol a posadil sa, „ANI SA NEPOVAŽUJ TAK O NEJ HOVORIŤ! ONA ZA NIČ NEMÔŽE!“

„Vieš čo? Mne to môže byť jedno. Kľudne si aj zdochni, keď tu po mne ideš kričať. Zjavne ti až tak zle nie je. Ja idem do roboty,“ urazil sa Ferdinand a odišiel z izby.

„Ferdi! Prepáč! Nemyslel som to tak,“ zvolal za ním no z chodby sa ozvalo iba zatresknutie dverí.

***

„Čo to kur...“ snažil sa večer otvoriť dvere do Ferovej izby.

Išli ťažko. Z druhej strany ich niečo blokovalo. Z celej sily zatlačil a vodral sa dnu. Izba bola celá zarastená. Pokrývala všetky steny, nábytok a aj okná. Dnu nevnikalo žiadne svetlo. Biele kvety boli všade a uvoľňovala sa z nich ťaživá a omamná vôňa.

Zapol svetlo. Jediná, žiarovka, ktorú ešte poplazy nepokryli osvetlila miestnosť slabým svetlom.

„Fero!“ skríkol, keď videl, že poplazy pokrývajú jeho spolubývajúceho.

Bol biely ako stena. Rastlina do neho zapúšťala korene, no aj napriek tomu pokojne ležal a nebránil sa. Nereagoval. Iba pravidelné odfukovanie prezrádzalo, že žije.

Ferdinand sa k nemu rozbehol, ale cestu mu zatarasili šľahúne. S krikom odskočil dozadu a potkol sa o prah. Prepadol dozadu a bolestivo sa udrel.

Štvornožky spätkoval. Rastlina sa za ním naťahovala. S krikom bežal ku dverám a vybehol na chodbu. Zabuchol za sebou a oprel sa o stenu. Roztriasol sa ako osika.

„Do riti, nemôžem ho tam nechať,“ zanadával nahlas.

Premohol sa a znova otvoril dvere. Poplazy trčali z izby a ťahali sa ďalej po stenách. Prebehol rýchlo do kuchyne. Z okna zvesil mačetu. Fero ju kedysi dostal a so smiechom prehlásil, že s ňou bude krájať melóny. Do druhej ruky si zobral nožnice.

Vbehol do Ferovej izby a začal sekať hlava nehlava. Kusy rastliny padali na zem, kde sa v agónii krútili. Prebil sa až k posteli. Usilovne sa snažil prestrihnúť kusy rastliny, ktoré pútali jeho spolubývajúceho.

Fero otvoril oči.

„Uteč,“ prehlásil pokojne skôr než sa mu zakalil pohľad.

„Nenechám ťa tu!“

Fero sa pohol a s ním aj rastliny. Šľahúne zaútočili na Ferdinanda. Obtočili sa mu okolo končatín a zdvihli ho do vzduchu. Kričal. Cítil, ako mu začínajú tŕpnuť ruky. Pevnejšie zovrel mačetu a skúsil švihnúť rukou. Rastlina bola silnejšia ako on. S mäkkým žuchnutím dopadla jeho zbraň na zem. Myseľ sa mu zastrela panikou. Necítil nič, len strach o vlastný život. Nedokázal to zniesť. Pomočil sa. Teplá tekutina mu stekala po nohách a začala kvapkať na fialovú rastlinu.

Fero bolestivo zavyl a klesol na kolená. Rastlina sa začala krútiť a ťahala sa čo najďalej od mláčky, ktorá sa pod ním vytvorila. Pustila ho. Bolestivo spadol na zem.

„Čo? Vadia jej štanky?“ nechápal Ferdinand.

Začal sa štvornožky plaziť preč. Pri dverách sa zdvihol a čo najrýchlejšie krivkal preč. Za Ferom sa už ani neobzrel. Bolo neskoro.