Aro zbožňoval svoju rastlinu. Bola to Monstera skvelá, tak ju volal, a bola to jediné, čo znieslo jeho prítomnosť. No, možno ešte okrem žiab, čo žili v močiari v blízkosti jeho chalúpky.

Aro sa niekedy cítil veľmi osamelý. Vlastne, skoro stále. Väčšina lesných zvierat sa ho bála, niektoré sa jeho obydliu vyhýbali oblúkom už celé desaťročia. Už takmer zabudol, ako vyzerajú srnky, či malé pichľavé stvorenia. Ježkovia, tak ich volali ľudia. Ľudia. To oni ho donútili žiť v ústraní. Spomínal si, ako sa ešte malý zatúlal na svojej domovskej planéte Zillon. Lesy tam mali podobné ako tu, na Zemi. Vždy ho priťahovali. Keď objavil to malé modré poskakujúce svetielko, neodolal a nasledoval ho hlboko do húštiny. Vedel, že by sa mal radšej vrátiť, rodičia už isto boli znepokojení, no svetielko tak krásne tancovalo, ako malá hviezdička. A tak šiel ďalej a ďalej, až... až narazil na niečo nevídané. Bolo to oválneho tvaru a po okrajoch tancovali presne také isté malé svetielka. Vyzeralo to trochu ako zrkadlo, ale keď sa doň pozrel, videl len vír farieb. Natiahol ruku, chcel sa ho dotknúť. Zháčil sa, ozval sa v ňom strach, no bol ako zhypnotizovaný. Strčil ruku do víru a ten ho vtiahol.

A on letel.

A dopadol sem. Na Zem. Najskôr natrafil na obyvateľov lesa. Už vtedy boli plachí, no ozaj báť sa ho začali až po stretnutí s ľuďmi. Bol vystrašený, nevedel čo sa stalo, kde sa nachádza. Bol ešte len dieťa. Vo svojom srdci však cítil, že je veľmi ďaleko od domova.

Ľudí najskôr pozoroval z bezpečia stromov. Vtedy ešte nevedel, ako sa nazývajú. Prišli mu veľmi zvláštni, aj keď mali podobné črty. Videl malú osadu, aj domčeky mali celkom podobné aké si stavali oni. Z dreva a slamy.

Už po prvom kontakte s nimi vedel, že ho pre jeho zjav a neznalosť ich reči nepríjmu. Jeho kostra mohla pripomínať ľudskú, no namiesto mäsa bola obalená čiernym hustým plynom. Ale ich najviac desili jeho prenikavé oranžové oči.

Keď ho chceli zabiť, rozhodol sa ujsť a odvtedy sa skrýval hlboko v lesoch. Časom si však zohnal ľudské oblečenie, aby si mohol zaobstarať potravu bez toho, aby naňho niekto poľoval.

Na svoju milovanú kvetinu natrafil úplnou náhodou. Často sa vracal na miesto, kde ho ten vír vypľul. Dúfal, že sa tam zjaví znova, aby sa mohol vrátiť. No namiesto toho tam vyrástla rastlina s veľkými členitými listami. Nazval ju podľa toho, ako sa sám cítil a ako počul, že ho volali ľudia. Monster, príšera.

Jedného večera, keď nastavoval pasce neďaleko svojej chalúpky, začul hlasy. Niekto sa prechádzal až príliš blízko.

„A potom puf, zmizlo to,“ hovoril jeden mužský hlas.

„Neblázni, to si si určite vymyslel,“ povedal druhý, hlbší hlas.

„Veď ma už nejaký ten čas poznáš. O takomto niečom by som ti isto neklamal.“

„Chceš mi povedať, že sa tvoje schopnosti rozšírili o vytváranie portálov?“

„Vyzeralo to tak, naozaj. A na piatykrát, už úplne. Veď som ich už predtým videl.“

„To, čo ti nakreslil tvoj dedo na papier, sa nedá nazvať tým, že by si ich naozaj videl,“ povedal hlas posmešne.

Aro, za ten dlhý čas, čo strávil na tejto planéte, sa niečo málo z ich jazyka naučil odpočúvaním a sledovaním. A ak správne rozumel, hovorili niečo o portáloch? Srdce sa mu prudko rozbúchalo. Musí sa s nimi spojiť, čo ak by ho dokázali dostať domov? Pomaly šiel za hlasmi a premýšľal, ako by ich oslovil tak, aby z nich nevyplašil duše.

Naskytla sa mu príležitosť, keď sa usadili a založili si oheň. Naskytol sa mu na nich pohľad. Ten s hlbším hlasom bol starší a ten druhý oveľa mladší. Oblečené mali dlhé plášte a špicaté klobúky. Podobný mal na hlave aj sám Aro. Ich rozhovor sa našťastie stále točil okolo portálov a iných svetov.

„Ja som dávno vravel, že vo vesmíre nie sme sami,“ povedal ten s hlbokým hlasom.

„Áno, aj môj dedo to vždy tvrdil,“ pritakal mladší.

Aro sa rozhodol. Pristúpil k nim so zdvihnutými rukami schovanými v objemných rukaviciach. Oči mu blčali nádejou a vzrušením.

„Hej! Stoj! Kto si?“ ozval sa ten starší a namieril naňho akousi bakuľou.

„Prepáčte, ja... dobrý, ja nie zlý. Len zvedavý,“ snažil sa, aby sa mu netriasol hlas.

Obaja čarodejníci naňho hľadeli v pozore a s nedôverou.

„Ja byť z planéty Zillon. Ja tu nebyť doma. Nechcieť ublížiť... len ísť,“ zdvihol ruku ku hviezdam, „domov.“

Boli ticho, prehodnocovali situáciu. Teraz naňho mieril už aj ten mladší. Aro strácal nádej. Napadla mu posledná vec. Začal zhadzovať zo seba oblečenie. Robil to však opatrne, aby ich nevyprovokoval k útoku. Postupne sa pred nimi začala odhaľovať jeho pravá tvár.

„Ja som takého už videl!“ zvolal zrazu ten mladší nadšene. „Môj dedo mi o nich rozprával. Vieš,“ pristúpil bližšie k Arovi, „dedo čo-to precestoval.“

A tak sa im Aro snažil porozprávať, čo sa stalo a ako sa už roky skrýva v lesoch.

„Ty máš ale šťastie,“ poznamenal ten starší, „vôbec nie sme odtiaľto, len prechádzame. Johan, myslíš, že by si mohol skúsiť vyčarovať portál, o ktorom mi už pol dňa rozprávaš?“

„Že váhaš! Ale,“ zháčil sa a trochu sa zahanbil. „Nezaručujem, že to vyjde hneď.“

„Hlavne ho pošli domov a nie niekam inam.“

„Jasné, na kúzlo potrebujem len niečo z neho a malo by to fungovať.“

Aro, keď pochopil, čo od neho chce, siahol rukou na svoje brucho a odpojil malú dymovú guľôčku, ktorá si, aj napriek konzistencii pekne držala tvar. Zabalil ju do kúska látky a podal ju mladému.

A tak čarodejník skúšal. A vôbec sa mu nedarilo. No na asi stý pokus, niečo zaiskrilo, vo vzduchu sa vytvoril malý otvor.

Aro, ktorý medzitým zadriemal, zbystril pozornosť.

Podarilo sa! Znova videl farebný vír. No zavedie ho naozaj domov?

A vtom si spomenul na Monsteru. Predsa ju tu nemôže nechať.

„Počkajte! Ja vrátim,“ povedal a stratil sa v lese.

Dvaja chlapíci si len vymenili začudované pohľady.

Aro bežal ako o život. Musí sa to podariť. Nemohol uveriť tomu, že sa vráti domov. Žijú ešte jeho rodičia? Vtrhol do chalúpky a schmatol Monsteru. Vyšiel z dverí a vtom ho prepadla panika. Začul nejaké iné hlasy a videl fakle. Čo ak ho nájdu skôr, ako sa dostane k tým dvom? To by bol jeho koniec. Aká by bola pravdepodobnosť, že narazí na ďalších milých ľudí? Otočil sa opačným smerom a musel ísť okľukou. V jednom momente ho začuli, no usúdili, že je to len nejaké zviera.

Aro letel ako o život. Poháňala ho túžba uvidieť znova svet, v ktorom vyrastal. A svoju mamu a otca.

Už bol blízko, videl oheň a zazrel aj portál.

No vtom sa strhla mela. Niekto ich napadol a všade lietali záblesky. Portál zmizol.

Nieee, prosííím, nie.

Bežal, našiel mladého, odhodilo ho, zatiaľ čo starý bojoval proti nevedno komu. Boli však v prevahe.

„Hej,“ snažil sa prebrať mladého. Potľapkal ho po tvári.

Mladý sa prebral.

„Ja pomôžem tebe a ty mne, dobre?“ povedal náhle Aro.

Mladý prikývol.

Aro odložil rastlinu na zem do bezpečia a zhlboka sa nadýchol. Jeho dymové telo sa rozpínalo. Pohltil takmer celú oblasť, kde sa bojovalo. Dával si pozor, aby sa nedotkol tých dvoch, čo mu chceli pomôcť.

Lesom sa rozľahol krik smrti.

Arov toxický dym pohltil každého, čo mu spôsobil neprávosť. Keď skončil, bol na pokraji síl. Iba matne si uvedomoval, že mladý vyčaroval portál. Doplazil sa k nemu a starý mu podal Monsteru.

Konečne idú domov.