Kratochvíle
James je obyčajný človek, ale trochu viac sexi ako ostatní. Jeho nečakané cesty časopriestorom z neho spravia ozajstného superhrdinu.
„Budem slávny. Všetci mi budú závidieť, milovať ma,“ nadýchol sa James a so zatvorenými očami si predstavoval ako šoféruje formulu. Rukami hýbal zo strany na stranu a na imaginárnom volante stláčal gombíky.
„A vyhrám všetky lotérie!“ Skríkol a anestéziológ, ktorý mu práve stetoskopom počúval srdcovú odozvu len teatrálne pregúlil očami.
„Vy sa mi smejete, ale pozrite si kde ste a vy a kde som ja.“ James sa otočil na ošetrujúceho lekára a napol prsné svaly.
„Vidíte? Tak sa nečudujte,“ dodal a pokračoval v sledovaní svojich dokonale vyrysovaných svalov na rukách. Kopčeky bicepsov mu stúpali a klesali za spokojného úsmevu.
„Anička, prosím vás. Mohli by ste prosím zaznamenať hodnoty do zápisu o vyšetrení?“ Ozval sa za Jamesovým chrbtom lekár. Hlasitosť volil naschvál tak, aby hovoril potichu, no zároveň aby ho James celkom jasne počul.
„Mladý pán prešiel vyšetrením a môžu mu podať roztok. Len sa obávam psychologických vyšetrení..“
„Tie už mám za sebou šéfko,“ James si vzal svoje elastické tielko a zoskočil z vyšetrovacieho stola. „Nemusíte sa báť, všetko som zvládol,“ poklepkal doktora po ramene a pozrel očkom na postaršiu sestričku.
Mal očarujúci pohľad a ona sa nedokázala ubrániť jeho zvodnému úsmevu.
„A vám, milá sestrička Anička. Vám pošlem bozk až zo samotného vesmíru,“ žmurkol na ňu a polonahý sa vybral von z ordinácie.
Zdravotná sestra sa usmievala od ucha k uchu a nemo sledovala mohutné svaly ako len tak tak prechádzajú cez zárubňu dverí.
„Ach,“ vzdychol doktor pri pohľade na grotesknú situáciu. „Tu máte ešte papiere z vyšetrenia!“ skríkol na odchádzajúceho pacienta, no ten tomu nevenoval pozornosť.
James Kratochvíľ kráčal po chodbe so svojím bielym tielkom prehodeným cez rameno a chlipne sledoval pacientky v ordinácii. Nedokázal sa zbaviť úsmevu. Ako keby mu tam ostal prikovaný už od útleho detstva. Očaroval ním kedysi celý učiteľský zbor, aj všetky svoje predošlé lásky. Všetkých. Bol si vedomý svojich zbraní. No nevedomý svojich slabín.
„Tie si nechajte, ja ich nepotrebujem,“ zakričal za sebou a počas ladného kroku si opravil džínsové nohavice priamo v rozkroku.
Vybral telefón a sebaisto vkročil do snehovej búrky, ktorá hromžila za dverami ambulancie.
...
„James, ste pripravený?“ ozývalo sa zo slúchadiel zabudovaných v skafandri.
„Samozrejme, kedy to odpálime?“
„Nebudeme nič odpaľovať. Ako sme vám vysvetlili, jedná sa o testovací pokus a vy spolu s kapsulou nikam neodletíte.“
„Hah, to si len myslíte,“ zasmial sa James a snažil sa nájsť tú správnu polohu na sedadle kapsule v tvare obrej fazule.
„On má amnéziu, alebo Alzheimera? Na jeho vek mi to vôbec nesedí,“ dohadovali sa technici v laboratóriu tajného výskumného strediska v hlbinách Apalačských vrchov.
Prototyp časostroja, ktorý zostavili bol zo začiatku extrémne nestabilný. Väčšina testov, ktoré doteraz spravili, dopadla nezdarom. Niektoré úspešnejšie skončili s povzbudivým dôkazom o zjavnej teleportácii, no testovacie subjekty buď prišli život, alebo aj o iné časti svojich nemohúcich tiel. S morálnym úpadkom spoločnosti však prišiel ruka v ruke nápad nahradiť ľudoopy priamo rodom Homo. A záujemcov nebolo veru málo.
„Ako sme sa bavili. V momente keď sa spustí štartovacia sekvencia, je potrebné aby ste ostali dokonale pokojný. Všetok vzduch v kapsule a vašich pľúcach vysajeme. Bude to bolieť, možno trošku viac ako pri našich prvých skúškach, ale ostaňte hlavne v kľude.“
Inštrukcie boli jasné. James si medzičasom našiel tú správnu polohu a usadil svoje sedacie svaly na dokonalé miesto.
„Nie je problém,“ zahlásil do mikrofónu a začal si pohmkávať svoju obľúbenú pieseň z detských čias.
„To si spieva Backstreet boys?“ čudovali sa technici, no odpočítavanie sa už nemilosrdne, sekunda po sekunde, blížilo k nule.
„Ešte raz James. Nemusíte nič stláčať. Až keď prebehne proces teleportácie, musíte prehodnotiť svoju situáciu a snažiť sa lokalizovať vašu polohu. Ten zelený gombík by vás mal vrátiť späť na pôvodné miesto, na rovnaký čas. Z nášho uhla pohľadu nám nezmiznete z očí,“ vysvetľoval situáciu hlavný procesný inžinier Jens Grun.
Z Jamesovho evidentného nezáujmu o výklad to však Jensa prestalo baviť. Pretrel si svoje spotené čelo papierovou servítkou a očami tlačil sekundy k nule. Tú pieseň, no najmä jej prevedenie, nedokázal zniesť.
„Toto už fakt nezvládam,“ dodal Jens do mikrofónu v momente keď sa James snažil poškrabať svojím spodným radom zubov navreté akné nad perou.
Na odpočte sa objavilo šesť čísel - päť núl a jedna jednotka. Pre Jensa ten moment trval akosi pridlho.
Keď sa k pätici núl pridala aj šiesta, ozval sa v miestnosti, kde pred chvíľou ešte stála kapsula, intenzívny zvuk prasknutia. Vibrácia sa rozliala do priestoru, kapsula zmizla a zanechala za sebou iba prázdny priestor, ktorý sa vzduch snažil okamžite vyplniť svojou márnou existenciou.
„Šéfe, mal sa tu hneď objaviť,“ nabádal Gruna jeden z technikov. Monitory blikali najrôznejšími farbami a výkričníky sa valili z jednej obrazovky na druhú.
„S tými šimpanzmi to šlo ozaj jednoduchšie,“ vyfúkol Jens Grun a hodil svoje slúchadlá na pracovný stôl, rovno medzi svojich podriadených. Otočil sa a vybral sa smerom ku toaletám.
„Kde zmizol? Čo to spravil? Nemohlo ísť o zlyhanie systému, táto verzia kapsúl sa pri všetkých predchádzajúcich pokusoch vrátila okamžite späť. Možno skončil nikde v hĺbkach hory,“ predbiehali sa technici s rôznymi hypotézami. James Kratochvíľ bol však preč a oni s tým nemohli nič spraviť.
...
„No pozrime sa šéfko,“ ozval sa James a sledoval čerň, ktorá sa rozlievala do všetkých strán. Zo slúchadiel sa však nik neozýval.
„Ani to nebolelo, ako ste tvrdili.“
Usadil sa na stoličke, no stále mu na nej niečo vadilo. Zadok mu lietal z miesta na miesto a nedokázal zistiť prečo. Snažil sa spomenúť si na tú polohu, kde ho rozkrok vôbec neťahal. Skúšal sa posunúť dopredu, dozadu. Jemne nadskočiť.
Nešlo to, oficiálne mal spodné prádlo zarezané medzi svojimi hemisférami.
Potom si však všimol niečo nezvyčajné. Technici z laboratória, ani presklená vitrína, z ktorej mu stále mával ujo Jens, bola preč.
Namiesto nich len tma a hviezdy.
„No do riti. Oni ma fakt odpálili.“ Pozrel sa na svoju palubnú dosku a snažil sa rozpomenúť na inštrukcie, ktoré dostal pred letom.
Svietili pred ním tri červené svetielka a pár divných slov na monitore, ktoré mu nedávali žiaden zmysel.
„25.7.2085“
Žeby dátum narodenia jeho mamy? Žeby bola taká mladá? Aký bol vlastne dnes deň? A dátum?
„Jasné, utorok!“ skríkol a stlačil všetky tri tlačidlá naraz.
„Zahajujem sekvenciu štartu. Cesta na Zem potrvá zhruba päť hodín,“ ozvalo sa v jeho slúchadlách.
Celou cestou na domovskú planétu si James krátil chvíľu napravovaním zárezov v slabinách.
Potom ju však zbadal. Krásna, modrá a obrovská.
Blížil sa k nej a kapsula pomaly prenikala cez vrchné vrstvy atmosféry. Palubný počítač dokonale manažoval spomalenie, práve tak aby nepoškodil vplyvom trenia vzduchu vonkajší plášť lode, no zároveň tak aby zbytočne neupútal pozornosť krajín, ako cudzí objekt prenikajúci do srdca Európy.
Prešli cez vysoké cumulusy a pomaly klesali k zemi.
„Čo ti šibe, veď tu je sto stupňov!“ Skríkol James v momente, keď ho kapsula vypľula von na prašné a aridné priestranstvo s minimom vegetácie.
„Presnejšie štyridsaťpäť. Vitaj na planéte Zem v roku 2055,“ opravil ho hlas zo slúchadiel. Kapsula teda dobre vedela o čo tu ide.
„Kde sme to?“
„To sú Topoľčany.“
„Do riti, to sme museli pristáť niekde v Afrike.“
„Skoro, o kontinent nižšie. Tvoja babka pochádza z Topoľčian, James.“
James sa rozbehol a utekal čo mu sily stačili. Za chrbtom mal totižto obrovského hovnivála, ktorý bol snáď o hlavu väčší. Presne pre inštinkt prežitia bol James ideálnym kandidátom na tento nebezpečný časopriestorový pokus.
Dlhé hmyzie nohy robili obrovské kroky a na každý Jamesov úskok v behu v sekunde zareagovali.
„To sa jej nedivím, že sa presťahovala do Ameriky,“ zakričal James a za jedným z balvanov urobil šikovný manéver. Naznačil nohami pohyb do jednej strany, no v sekunde preniesol ťažisko a vybral sa do druhej. Roky tréningov amerického futbalu sa mu teraz osvedčili.
Hovnivál sa nechal nalákať do pasce a preletel cez balvan, až skončil na chrbte. Teraz už len smutne kýval nohami do vzduchu a márne sa snažil prevrátiť. No nešlo to. Gigantické telo hmyzu bolo pokorené potomkom ekonomických migrantov.
„Tam máš, ty obluda!“ Skríkol James a vybral sa späť ku kapsule.
„Tu ostať nemôžme, sú tu mimozemšťania. Zober ma rýchlo späť,“ ozval sa James, keď zapínal popruhy vnútri časostrojovej kapsule.
„Tento dopravný prostriedok je na manuálne ovládanie, bude potrebná súčinnosť pilota.“
„Žiadneho tu nevidím, tak rob čo ti kážem. Tie monštrá sa už blížia. Ovládli Topoľčany, musíme sa rýchlo dostať späť domov a oznámiť to armáde. A babke. Ako jej to len poviem...“
„Žiadne monštrá ani mimozemšťanov tu nevidím,“ odpovedal počítač, no aj napriek jeho emočnej nevyzretosti, začínal vnímať reakcie svojho cestujúceho a chápať s kým má dočinenia.
„Pozri sa na tie obludy,“ ukázal James na obrovské ľudské telá, ktoré sa blížili závratnou rýchlosťou priamo k nim. Otrasy zeme po každom kroku naberali na intenzite.
Boli to deti, no ich gigantické telá boli vyššie ako mrakodrapy, ktoré James bežne vídaval v centre New Yorku.
„To sú deti, James. Sme v budúcnosti.“
„Ak takto vyzerajú deti v budúcnosti, nechcem ich živiť,“ odvetil pohotovo a postláčal všetky gombíky, ktoré videl na palubnej doske.
Kapsula sa zavrela a Jamesovi sa vyprázdnili pľúca. Silný vztlak vytvoril potrebné vákuum a kapsula naraz zmizla z Topoľčian. Ozvalo sa za ňou len malé prasknutie, ktoré rýchlo zaniklo v slabom vánku horúceho dňa.
„Kto si to prdol?“ Spýtal sa mladý Filip, keď dvíhal prevráteného hovnivála.
„Ten kto sa pýta,“ odpovedala Martinka a banda detí prepukla v úprimný rehot. Filipovi sa to ani náhodou nepáčilo.
...
„Kde sme to zas? Do riti, veď som sa skoro zadusil!“ Dušoval sa James, no stále ho tlačilo niečo medzi nohami.
„To nie je možné, ako to...“ nedokončil. Posunul sa o pár centimetrov doprava na svojej sedačke a našiel to správne miesto.
„Ani nevieš ako veľmi som o tom sníval,“ rozplýval sa nad pohodlím, ktoré cítil v okolí svojho prirodzenia a zadku. Dýchal zhlboka, uvoľňoval svaly a sníval o babkinej bublanine.
„Čo to bolo, počítač?“ Zarazil sa. Niečo mu nedávalo zmysel.
„V budúcnosti je vesmír roztiahnutý. Samotný časopriestor sa kontinuálne rozťahuje do všetkých strán, aj do samotného času. My sme prišli z inej doby. Z doby keď bol náš časopriestor výrazne menší ako ten, v ktorom sme práve boli. Preto boli tie deti také obrovské.“
James tomu vôbec nerozumel.
„O čom to rozprávaš? Tých mimozemšťanov v Topoľčanoch nahlásim. Nemaj starosti. Ide mi skôr o ten divný zvuk, o to praskanie, čo je počuť tam zozadu,“ ukázal za seba nesmelo sa uškrnul.
„Ach, áno. James, vitaj v minulosti, v roku 1896. Naša loď je na tunajšie časopriestorové pomery príliš veľká. A atómová mriežka našej lode takisto. To nás len bombarduje vonkajšia radiácia priestoru a vnútorný tlak v kapsuly začína klesať.“
„To neznie dobre,“ zháčil sa James a postláčal všetko čo videl pred sebou. Zhodou okolností sa stále vyhýbal zelenému gombíku. O tom pán Jens nikdy nehovoril v dobrom.
„Sme na opačnej strane slnečnej sústavy, popravde takmer mimo nej, chvíľku nám to na Zem potrvá.“
„Ako je to možné? Na druhej strane slnečnej sústavy má byť predsa tieň, nie? Dúfam, že nepristaneme znova v Topoľčanoch,“ James sa začal cítiť neisto. A čo bolo horšie, nepríjemný pocit jeho spodnom prádle sa vrátil tiež.
„Pri ceste časom sa nikdy nedostaneš do rovnakého východiskového bodu. Respektíve do rovnakého bodu v priestore, no v inom čase. Aj planéta Zem, alebo slnečná sústava sa konštantne hýbu okolo osí gravitácie. Zem v roku keď sme ju opustili sa nenachádza, a nikdy nebude nachádzať, na tom istom mieste a v inom čase. Vesmír je v neustálom pohybe. V rotáciách, vlneniach a v rozťahovaní sa.“
Jamesa tieto slová nepotešili. Sám cítil ako sa jeho spodné prádlo rozťahovalo po jeho sedacích svaloch a nebolo to teda nič príjemné.
„Len nech nepristaneme v Topoľčanoch, prosím.“
Preleteli atmosférou, no pri pristávaní tentokrát kapsula už výrazne škrípala. Znela ako staré auto, ktoré si užíva posledné sekundy pred zošrotovaním. James si bol toho vedomý a snažil sa spomenúť na najlepšieho automechanika akého v štáte New York poznal.
Pristáli uprostred zalesneného územia. James vyskočil von z kapsule, no niečo tu nesedelo. Každý nádych bol akýsi.. Slabý.
„Neviem poriadne dýchať,“ chytil sa za hrdlo a pozeral sa na kapsulu v očakávaní odpovede.
„Kyslík je tu na tvoju veľkosť príliš riedky. Odporúčam krátke a časté nádychy. A keby niečo,..“
„Jéj, pozri sa aké pekné mravce. A chodia po dvoch.“ James schytil miniatúrne organizmy, ktoré sa po ňom oháňali kratučkými končatinami.
„Tak takéto mravce som ešte nevidel. Majú len štyri nohy a prisahal by som, že aj šikmé oči.“
„To sú ľudia, James,“ odpovedal hlas v slúchadlách, akosi unavene.
„Pozri ako jednoducho im viem oddeliť nohy od tela. To by ma zaujímalo, kde majú mravenisko.“
Jamesa zaviedla zvedavosť o niekoľko metrov ďalej. Prekročil jemné paličky poukladané cez rieky, ktoré ticho pukli pod jeho váhou. V diaľke však zbadal to, čo hľadal.
Rozbehol sa a cestou omylom šliapol na niekoľko úbohých stvorení.
„Tvoria si úplne rovnaké cestičky ako aj naše mravce. To keď porozprávam ujovi Jensovi,“ krútil hlavou a sledoval rozsiahli priestor pred sebou.
Obzrel sa za seba a cítil, že mu oči, akosi komicky, prestávajú registrovať náhly pohyb. Videl kapsulu, ktorá bola od neho neďaleko, no každý krok bol ťažší a ťažší. Pohľad rozmazaný a telo unavené.
V tom sa z hnedastého miesta pod ním začalo ozývať divné kvílenie a zvuky. Toto u amerických mravcov ešte nevidel.
Čupol si ku hmýriacemu sa davu organizmov a započúval sa. Hlava sa mu mierne zatočila, no zvládol prichádzajúci závrat ustáť..
„Godžira! Godžira!“ Ozývalo sa neprestajne. Skúmal pohyby bytostí pod sebou a získavali si jeho rešpekt. Tvorili organizované rady a hádzali do vzduchu malé predmety. Hotoví cirkusanti.
Jemne vzdychol a jeho výdych razom sfúkol mnoho objektov rovno pod ním a zrovnal ich so zemou.
„Dosť bolo srandy. Ja nie som žiaden botanik, aby som tu skúmal miestny hmyz,“ zazubil sa a predtým ako sa vybral späť ku kapsule, vzal si jednu s dlhých paličiek, ktoré trčali z „mraveniska“. Zasunul si ju medzi zuby a sem tam ňou pošpáral aj svoju boľavú hornú peru.
Cesta do časostroja bola však pre Jamesa náročná. Sadol si na sedadlo, no vôbec ho už netrápilo zarezané prádlo v rozkroku.
Rozvalil sa v nedostatku kyslíka sa snažil zadať rozkazy.
„Ja, generál James Kratochvíľ,“ snažil sa zo seba vydať, no jeho krvný obed ledva dodával kyslík do životne dôležitých orgánov. Hlasivky nemali prioritu. Keby mal palubný počítať tú možnosť, od úľavy by si vzdychol.
Predtým ako zaspal, stihol stlačiť zelené tlačidlo, ktoré sa pred ním vynímalo v hmlistom opare hypoxie.
Slabé pľúca sa vyprázdnili a James v časostrojovej kapsuly upadol do hlbokého bezvedomia.
Medzitým sa na ostrove Honšú rozhýbala zem. Tlaková vlna zrovnala so zemou niekoľko dedín pri meste Akita a vyslobodila tak niekoľko stovák ľudí z enormného psychického vypätia a života samotného. Tí čo prežili však na obludu spomínali aj naďalej - vo svojich kronikách či legendách.
Jens Grun si medzičasom pretieral spánkové kosti. Na záchode rád vyhľadával samotu a odpovede na svoje otázky metafyzického charakteru. V momente keď našiel vnútornú harmóniu začul neskutočný tresk a následné zavíjanie poplašných sirén. Migréna zaradila vyšší prevodový stupeň a Jens len rezignovane vyfúkol.
...
„Pán Kratochvíľ, vstávajte,“ ozval sa nežný ženský hlas. James si predstavoval mladú dievčinu s dlhými blond vlasmi ako hrá pri mori v Cancúne plážový volejbal.
„Vstávajte, už ste v poriadku,“ sladký hlas nepoľavoval a jemne hladil Jamesa po hrudi a kľúčnej kosti.
Mohol otvoriť oči, no chcel si ten pocit užiť. Rád nechával ženy čakať a provokoval ich svojím nezáujmom a nepopierateľným sexepílom.
„Tak ho tu máme znova,“ prerušil romantické fantázie mužský hlas a James v momente vystrelil do sedu.
„Čo sa to deje, kde to som?“
Obzeral sa okolo seba, značne dezorientovaný. Poznával to tu. Tie písmenká na dverách a hrubé knihy s divnými názvami za vitrínou knižnice. Chytil si rozkrok a vydýchol si. Nepríjemný pocit zarezaného spodného prádla bol preč. Vlastne bolo preč aj prádlo samotné.
„Ako som sa sem dostal? Bol to iba sen?“ Pozeral sa na doktora, ktorého len pre pár dňami vycvičil z efektivity balenia sestričiek.
„Áno, bol to iba sen pán Kratochvíľ,“ odpovedal doktor sarkasticky a spolu s ďalšími kolegami začal skúmať Jamesove reakcie a fyzický stav.
James sa ale zameriaval na sestričku. Pokiaľ to bol len sen a nič z toho sa reálne nestalo,..
Niečo tu nesedelo. Sestrička netrpezlivo držala čiernu fixku a naťahovala si svoje biele tričko. Takéto jasné náznaky mu sedeli. No nebola jeho tip.
„Ako sa cítite?“ Opýtal sa jeden z doktorov, kým svietil malou ručnou baterkou Jamesovi priamo do sietnice.
„Nikdy mi nebolo lepšie,“ odpovedal James a jeho staré sebavedomie bolo späť. Práve tieto slová potreboval počuť. Zo svojich úst.
„V tom prípade,“ odkašľal si doktor, „nech sa páči, vonku vás čaká novinársky štáb. Už sa tešia na prvého cestovateľa v čase a jeho fundované odpovede.“
James Kratochvíľ vstal a celkom nahý sa vybral priamo k dverám. Sestrička len zhíkla a vyhrnula si svoje tričko. Biele ramienko od podprsenky už čakalo. Chcela mať podpis od najväčšieho hrdinu posledných dní. No James bol prirýchly.
„Počkajte!“ Kričal za ním doktor. „Vaše oblečenie!“
„To si nechajte, šéfe,“ odvrkol James blesky fotoaparátov dopadali na jeho vypracované telo. Otázky lietali z jednej strany na druhú. Polovici z nich vôbec nerozumel. Usmieval sa a čakal na vhodný moment, kedy potlesk, jasot a hystéria pominú.
Keď prišiel ten moment, cítil v sebe tú silu. Dnes by mohol byť aj prezidentom. Nadýchol sa a z plných úst zakričal: „Babka, Topoľčany ti vrátim späť!“
A tak Jens Grun, a jeho kolegovia, pokračovali v ďalších pokusoch prekonať časovú bariéru a dostať ľudstvo o úroveň bližšie k budúcnosti opäť s ľudoopmi.
jemiplano
Čo nezabije poézia, musí tiecť krvou slov.
Diskusia
Veles
Prečo sa snažia vrátiť ľudstvo bližšie ku ľudoopom? Zdá sa mi, že na začiatku sa spomína niečo o morálnom úpadku, no to je asi tak všetko čo viem.
Páči sa mi, že keď cestuje v čase, cestuje aj v priestore, to kvitujem. To zmenšie a zväčšenie mi však nedáva veľký zmysel. Navyše z ktorého roku cestuje? Tá pasáž s Topoľčanmi bola najskôr zábavná, keď sa to však neustále opakovalo, už to stratilo čaro.
Nejaké chyby čo sa týka gramatiky tam boli. Celkom zaujímavý nápad :)
03.03.2023
Prečo sa snažia vrátiť ľudstvo bližšie ku ľudoopom? Zdá sa mi, že na začiatku sa spomína niečo o morálnom úpadku, no to je asi tak všetko čo viem.
Páči sa mi, že keď cestuje v čase, cestuje aj v priestore, to kvitujem. To zmenšie a zväčšenie mi však nedáva veľký zmysel. Navyše z ktorého roku cestuje? Tá pasáž s Topoľčanmi bola najskôr zábavná, keď sa to však neustále opakovalo, už to stratilo čaro.
Nejaké chyby čo sa týka gramatiky tam boli. Celkom zaujímavý nápad :)
03.03.2023
ama_rilla
Dobrodružstvo na štýl Guliverových ciest pobavilo, aj keď je tam viacero chýb. Napr. V úvode keď sa objaví dátum, je nám naznačené, že je to minulosť, nakoľko je to termín narodenia myslím najskôr babky a potom mamy, no ďalej sa dozvedáme, že hrdina sa dostal do budúcnosti (keď reálne pristane na planéte)..
Vtip s Topoľčanmi pobavil. Miestami som mala pocit, ze autor stratil po vydarenom úvode dych, celkovo sa mi viac páčila časť pred odletom.
03.03.2023
Dobrodružstvo na štýl Guliverových ciest pobavilo, aj keď je tam viacero chýb. Napr. V úvode keď sa objaví dátum, je nám naznačené, že je to minulosť, nakoľko je to termín narodenia myslím najskôr babky a potom mamy, no ďalej sa dozvedáme, že hrdina sa dostal do budúcnosti (keď reálne pristane na planéte)..
Vtip s Topoľčanmi pobavil. Miestami som mala pocit, ze autor stratil po vydarenom úvode dych, celkovo sa mi viac páčila časť pred odletom.
03.03.2023
Hieronymus
Ako také to nebolo zle napísané. Čítalo sa to ľahko, malo to svoje vtipné miesta, hlavne pri Godžire som sa zasmial, a aj niektoré opisy boli fajn.
Na druhej strane mám problém s dejom, lebo sa dokopy nič nestalo, poviedka nikde neprekvapila. Stelesnený Dunning-Kruger efekt sa ocitne raz tam, raz inde, nikde ničomu nerozumie, nebyť počítača tak by niekde skysol a zomrel, ale potom sa vráti na Zem a je oslavovaný. A človek si povie, že nakoniec nemý ľudoop je lepší ako ľudský ľudoop.
Skrátka, ubehlo to rýchlo a hladko, ale nič to vo mne nezanechalo.
03.03.2023
Ako také to nebolo zle napísané. Čítalo sa to ľahko, malo to svoje vtipné miesta, hlavne pri Godžire som sa zasmial, a aj niektoré opisy boli fajn.
Na druhej strane mám problém s dejom, lebo sa dokopy nič nestalo, poviedka nikde neprekvapila. Stelesnený Dunning-Kruger efekt sa ocitne raz tam, raz inde, nikde ničomu nerozumie, nebyť počítača tak by niekde skysol a zomrel, ale potom sa vráti na Zem a je oslavovaný. A človek si povie, že nakoniec nemý ľudoop je lepší ako ľudský ľudoop.
Skrátka, ubehlo to rýchlo a hladko, ale nič to vo mne nezanechalo.
03.03.2023
Hieronymus
@Veles, myslím, že nechcú vrátiť ľudstvo k ľudoopom, ale chcú pokračovať v pokusoch s tým, že nebude v stroji sedieť človek, ale znova ľudoopy.
03.03.2023
@Veles, myslím, že nechcú vrátiť ľudstvo k ľudoopom, ale chcú pokračovať v pokusoch s tým, že nebude v stroji sedieť človek, ale znova ľudoopy.
03.03.2023
jemiplano
@Veles, ako píše Hieronymus. Ide o pokračovanie v testoch s ľudoopmi. Ohľadom zmenšovania, zväčšovania sa - vysvetlil som to niekoľkými vetami o teórii rozťahovania sa časopriestoru.
Konkrétny čas (prítomnosti) príbehu som naschvál nešpecifikoval, mohlo ísť o súčasnosť alebo blízku budúcnosť.
@ama_rilla, čitateľa som najskôr zmiatol tým ako sa hlavný hrdina neorientuje v kalendári a netuší aký rok reálne žije.
Vďaka všetkým za spätnú väzbu
03.03.2023
@Veles, ako píše Hieronymus. Ide o pokračovanie v testoch s ľudoopmi. Ohľadom zmenšovania, zväčšovania sa - vysvetlil som to niekoľkými vetami o teórii rozťahovania sa časopriestoru.
Konkrétny čas (prítomnosti) príbehu som naschvál nešpecifikoval, mohlo ísť o súčasnosť alebo blízku budúcnosť.
@ama_rilla, čitateľa som najskôr zmiatol tým ako sa hlavný hrdina neorientuje v kalendári a netuší aký rok reálne žije.
Vďaka všetkým za spätnú väzbu
03.03.2023
Olex
Ahoj,
poviedka pobavila. Niekde je príliš šponovaná, neuškodilo by trošičku ubrať. Mňa prekvapuje tá zápletka s výberom cestovateľa v čase, veď vedci si vyberajú, kto sa teda rozhodol pre Jamesa a prečo?
23.03.2023
Ahoj,
poviedka pobavila. Niekde je príliš šponovaná, neuškodilo by trošičku ubrať. Mňa prekvapuje tá zápletka s výberom cestovateľa v čase, veď vedci si vyberajú, kto sa teda rozhodol pre Jamesa a prečo?
23.03.2023
Arcey
Tak v tomto som mal totálny chaos. Čítalo sa to síce dobre, ale tie časové skoky a zmeny som absolútne nepochopil. Na začiatku poviedky som mal celkom dobrý pocit z textu, ale potom sa ten pocit niekde vytratil a iba som trpezlivo čítal ďalej a čakal koniec. BUď to bolo príliš rozťahané, alebo ma odradil ten kopec nelogickostí, ktoré som nechápal. Moje hodnotenie: 5/10
28.03.2023
Tak v tomto som mal totálny chaos. Čítalo sa to síce dobre, ale tie časové skoky a zmeny som absolútne nepochopil. Na začiatku poviedky som mal celkom dobrý pocit z textu, ale potom sa ten pocit niekde vytratil a iba som trpezlivo čítal ďalej a čakal koniec. BUď to bolo príliš rozťahané, alebo ma odradil ten kopec nelogickostí, ktoré som nechápal. Moje hodnotenie: 5/10
28.03.2023
jemiplano
@Olex: a je to podstatná informácia pre takúto jednohubku? Spomínal som, že išlo o testovacie "jazdy"
@Arcey: v pohode, nie každému sadne jemne technickejšie sci-fi
04.04.2023
@Olex: a je to podstatná informácia pre takúto jednohubku? Spomínal som, že išlo o testovacie "jazdy"
@Arcey: v pohode, nie každému sadne jemne technickejšie sci-fi
04.04.2023