„Zase tá nízka sebadôvera?“ spýtal sa ma spolubývajúci, keď som od hnevu šmaril meč do kúta izby. Počul som, ako sa láme čepeľ, no bolo mi to jedno. Neznášal som to tu, celý tento skurvený svet.

„Musíš niečo so sebou začať robiť,“ pokračoval v mudrovaní ten elfský panghart.

Najradšej by som mu rozbil hubu. Teda, nie žeby som to už neurobil. No ak by sa to stalo ešte raz, zaiste by ma vyhodili. A čo by som potom robil na uliciach Alinoru bez jediného septimu? To si to môžem rovno hodiť.

Človek by si mal dávať pozor na to, čo si želá. Môže potom dopadnúť ako ja.

Celý život, celý skurvený život som si želal, aby som zažil nejaké fantastické dobrodružstvo. Či už doma, alebo vo svete.

Vynahradzoval som si to hraním hier, keďže som vedel, že nič takého sa nestane. Najviac ma bavil Skyrim. Teda The Elder Scrolls V: Skyrim. Tú hru som hral celé dni, doslova. Nič iné som si neželal, len zažiť jej svet naživo.

Vtedy to bol krásny sen. Teraz? Dobrá chujovina.

Ani neviem, ako sa to vlastne stalo.

Jedného dňa som šiel normálne spať, po asi 14 hodinách hrania. Ani neviem, čo sa mi vlastne snívalo. Keď som sa však na druhý deň zobudil, nenachádzal som sa v mojej posteli.

Ležal som na čomsi, čo bolo spolovice kopa hnoja a spolovice čerstvá slama.

Pamätám si, ako som zmätene a zhnusene vykríkol, mysliac si, že je to nejaký žart. Lenže nebol.

Okamžite ku mne pribehol nejaký ohyzd, ktorý na mňa dačo kričal. Nerozumel som mu ani mäkké f, tak som sa rozhodol pre útek.

Len čo som však vybehol zo stajne, na hlučnú ulicu, okamžite som sa zastavil. A s úžasom som pozeral na divy, ktoré sa predo mnou rozprestierali.

Videl som mágov, ako z holých rúk vystreľujú ohnivé gule. Kováčov, ktorí zručne a rýchlo vykúvali meče, akoby to bola absolútna hračka. Pomedzi nich takmer ako tiene zakrádali zlodeji, ktorí obratne vyberali mešce nič netušiacim okolostojacim. Tých tu bolo neúrekom, navyše so všetkých rás. Tmaví Dunmeri, ktorým svietili oči. Ladní Khajiti, stelesnené mačky. Širokoplecí Nordi, každý vyzeral ako boxer. No najviac som videl Altmerov, Vysokých elfov. Ich žiarivá pokožka, svetlé vlasy a pohŕdavý pohľad ma udivoval.

Zmohol som sa len na jednu vetu, než sa na mňa vrhli stráže.

„Kurva, veď ja som v Tamrieli!“

Moja radosť však netrvala dlho. Je pekné snívať o tom, aké by to mohlo byť. Keď sa však dostanete do takejto situácie, nie je to nič moc.

Po prvé, absolútne som nepoznal ich jazyk. Trvalo mi vyše dva roky, kým som sa ho ako-tak naučil. No aj tak som sa nezbavil prízvuku.

Po druhé, aj reálnom svete som bol trochu nemehlo, nieto ešte tu. Každý, kto sa narodí na Nirne, ovláda aspoň kúsok mágie. Ja? Ani po piatich rokoch štúdia som nedokázal vyvolať ani najmenšiu svetelnú guľu, či malý plamienok.

A po tretie. Síce sa nachádzam vo fantasy svete, no moja hanblivosť a nedostatok sebadôvery ma neopustil. A tu je to ešte horšie.

Dokonca aj čas tu plynie inak, rýchlejšie. Každá hodina tu plynie neskutočne rýchlo. Hodina a pätnásť minút sa zdá ako necelých dvadsať minút.

„... hlavne by si mal zmeniť postoj držania tela,“ stále táral môj spolubývajúci. „Ani nevieš, aké je to dôležité, pre vybudovanie si zdravého vzťahu s druhou polovičkou.“

„Čo už len ty kurva vieš o vzťahoch?“ podráždene som ho okríkol. „Máš sto rokov a ešte si nemal sex, tak mi tu nič nehovor!“

„Ja nie som žiadny podradný človek, aby som sa páril ako nejaké zviera. Počkám si na tú správnu Altmerku, s ktorou po čase splodím potomka, hodného môjho mena, zatiaľ čo tvoje kosti sa dávno zmenia na prach. Alebo ich nejaký alchymista použije na prípravu akéhosi podradného lektvaru.“

„Na nejaký taký, čo si dávaš každé ráno, aby si sa vôbec hýbal? Či to je len stará dobrá Skooma, ha?“ Raz som vyskúšal tú odpornú drogu, sladké to bolo ako celý cukrovar.

„Zase len tie personálne útoky,“ povedal povýšene spolubývajúci. „Vy ľudia sa nedokážete ani civilizovane pohádať, hneď používate osobné útoky.“

„Radím ti, drž radšej hubu, inak zoberiem ten meč a trochu inak na teba zaútočím, čo ty na to?“

„To by si si nedovolil, vieš že som ti vo všetkých smeroch nad...“

Viac mi nebolo treba. Jediným šmahom som mu preťal krk. Ostriekala ma hotová fontána krvi, zatiaľ čo ten idiot bezmocne otváral a zatváral ústa.

Chvíľu som sa z toho tešil, no vedel som, že som si riadne zavaril. V Alinore nie sú žiadne súdy, právnici alebo niečo také. Koho prichytia pri zločine, toho proste šupnú do kobky. A už je len na dobrej vôli väzniteľov, či zločincov niekedy pustia von.

„Jebať,“ povedal som a priložil som si čepeľ ku hrdlu. Chvíľu som váhal, no nakoniec som sa odhodlal na rez.

Prekvapivo to nebolelo, okamžite som stratil vedomie.

Keď som znovu otvoril oči, čakalo ma obrovské prekvapenie.

Nachádzal som sa opäť v mojej posteli.

„No konečne!“ zvolal som a opäť som sa do nej hodil.

„Čo tu kričíš? Radšej vstávaj, nech nezmeškáš autobus. Hádam si nezabudol, že máš dnes maturitu?“ okríkla ma mama z kuchyne.

„No do pi...“