Čo je šťastie? Pre Elanol to bol šuchot lístia a vietor vo vlasoch. Malé rúčky silne zvierajúce konáre pastierov stromov a rýchlosť, s akou sa jej priatelia rútili po pláni, kým im ona sedela na pleciach. Boli to dobré dni. Plné slnka, bez vrások starostí, ktoré dreveneli na tvárach ich starejších.

Elanol bola zatiaľ primladá, než aby pripomínala strom. Tváričku mala ružovú, pleť hebkú a telíčko krehké.

„Musíme na našu princeznú dávať pozor,“ hovorievali o nej, „kým vyrastie a potom sa postará ona o nás.“

Zdalo sa to nesmierne ďaleko. Budúcnosť bola hmlistá a neskutočná. Nie desivá ani znepokojivá, zatiaľ len neviditeľná. Málo bolo vecí, ktoré by mohli narušiť Entie kruhy. Ženy pracovali na poliach, zveľaďovali pôdu a milovali poľné a lúčne kvety. Muži sa vydávali na dlhé pochody do hôr, prihovárali sa stromom a pri dlhom načúvaní ich odpovediam sa na nich časom začali ponášať. Trvalo roky i stáročia, kým sa niektorí z nich vrátili domov, no na tom nezáležalo. Trpezlivosť Entov i Entiek bola nekonečná. Nebol žiaden čas, ktorý by dokázal oslabiť ich náklonnosť.

A tak sa Elanol nikdy nebála, keď niektorí z jej priateľov zmizol v lese. Vedela, že i keď možno pretečie veľa vody a mnoho stromov, spolu s ňou, dospeje, napokon sa znovu uvidia. Raz. I preto budúcnosť nevyzerala hrozivo. Skrývalo sa v nej priveľa známych tvárí.

...

Galabor bol mladý a pojašený. Na Entie pomery. Zo svojich potuliek sa často vracal i v priebehu dňa, často sa vyberal po stopách rýchlej lesnej zvery a vôbec desil Entov svojou zbrklosťou. Na druhej strane však bol skvelým spoločníkom pre malú Elanol, lebo to znamenalo, že ju vždy spoľahlivo donesie do večera domov. Tá sa vždy radostne vyšplhala do jeho koruny a sledovala okolité polia a lúky, kam ráno odchádzala jej matka. Jej tvár nedrevenela tak rýchlo ako tá otcova a Elanol tiež potrvá ešte stovky rokov, kým prestane pripomínať ľudské mláďa. A práve pri tej predstave ju malú vždy trochu zaškrelo.

„Dávaj na našu princeznú pozor!“ lúčila sa s nimi mama.

„Ja nie som žiadna princezná,“ zašomrala Galaborovi do listov. „Pozor si viem dať aj sama!“

„S tými mäkkými rúčkami?“ zasmial sa Ent.

Elanol sa odula a chvíľu bolo namiesto jej hlasu počuť len spev vtákov.

„Raz budem chodiť sama do hory a budem dávať pozor na ostatných, na tých, čo budú mať mäkšiu pleť ako ja!“ dostala zo seba, keď sa už Galabor začal báť, či ju cestou nestratil.

„Zdrevenieť nie je také ľahké, ako sa zdá. Keď sa jemné mení na hrubé, bolí to, každá vráska je nám pripomienkou času a úsilia, ktoré sme obetovali, aby sme dospeli. Tak ako bolí ohnutý chrbát tvojej matky, keď jej vlasy naberajú farbu zrelého obilia. Ľahké je ale zabudnúť, že naše vlasy neboli vždy zlaté a naše ruky zraniteľné. Mnohí Enti zabudli a stali sa z nich stromy.“ Galabora striaslo. „Ale nad tým sa ešte nezamýšľaj. Ktoroukoľvek cestou sa vyberieš, neponáhľaj sa ňou. Si primladá. Tvojou jedinou úlohou dnes je poslúchať ma a... a poriadne sa nahnúť ponad moje plece, aby si videla líščiu rodinku, ktorá je pred nami!“

Elanol sa naklonila, nadšene zvýskla a okamžite musela zliezť, aby si mláďatká pozrela z blízka. Pomenovala ich všetkých, uklonila sa čerstvej matke a nakoniec sa rozbehla na vrchol kopca, aby dohnala svojho priateľa.

Galabor stál na kraji lesa, takmer by si ho pomýlila so stromom. Nehybne sledoval komín čierneho dymu kdesi v diaľke.

„Čo je to?“ opýtala sa Elanol . Oheň videla iba párkrát v živote a vždy len veľmi, veľmi malý, len keď sa do lesa zatúlali ľudia a museli v ňom prenocovať. „Ľudia?“

„Nevyzerajú ako ľudia. Nevyzerajú ani ako trpaslíci. Pre tieto tvory nemáme pomenovanie v entskom jazyku. Počkaj ma tu,“ zohol sa k nej. „Vrátim sa,“ povedal, lebo v entskom jazyku nie je ani slovo pre „čoskoro“.

A tak čakala. Slnko zašlo a vyšlo, ale to pre mladú entku nie je pridlhý čas. Bol to však pridlhý čas pre Galabora, preto sa na sklonku druhého dňa rozhodla vojsť do údolia, kde sa stratil.

Čierny dym už dávno zmizol za obzorom. A nechal po sebe spúšť. Elanol už v živote videla niekoľko pňov a podľa entskej obyčaje pri nich so svojou rodinou smútila. No nikdy ich nevidela tak veľa. Elanol teda urobila to, čo ju doma učili. Chodila pomedzi pokácané kmene a spievala piesne svojho ľudu, dlhé, smutné piesne, jednu pre každý strom, ktorý padol, aby Sauronove vyhne rástli. Elanol nepoznala meno svojho nepriateľa, nepoznala ani cestu, ktorou kráčala. Trvalo však dlho, v ľudskom ponímaní veľmi dlho, kým sa dostala na jej koniec. Jej nohy sa predlžili, pleť zhrubla a ruky zmocneli. Kúdole čierneho dymu bolo už vtedy nad obzorom vidno každý deň. Orúbaných pňov neubúdalo a Elanol neprestávala spievať.

V jednu noc uvidela konečne uvidela stvorenia, ktoré sa kovovými zubami zahryzli do stromov. Ich postavy boli skrivené, ale nie ako entské matky, a ich tváre nemenné, ale nie nemenným pokojom stromov. V tú noc im vymyslela meno v entskom jazyku. Ráno už bola dosť blízko, aby videla ich tábor. Rozťahovali sa na miestach, ktoré im nepatrili, kričali po sebe hrubým nárečím, robili hluk a lovili viac zvery, ako mohli zjesť. Boli bezohľadní. A nedôsledný. V jednom kmeni nechali zaťatú sekeru.

Elanol chytila rúčku do svojich dlhých, spletitých hnát. Väčšinu života prežila potulovaním sa pomedzi mŕtve stromy, už si takmer nepamätala slnko, vietor vo vlasoch a radosť z líščích mláďat. Ale teraz, keď zvierala nástroj svojho nepriateľa v rukách, odrazu znovu pocítila, čo je šťastie.

Elanol nežila, na entie pomery, dlhý život. Ale to ani škreti okolo nej.