Malý terapeut

Niekedy aj malý chlapec dokáže poradiť
Podporte scifi.sk
„Už idem!“ z okna šiesteho poschodia sídliskového činžiaka sa vyklonila hlava mojej kolegyne Majky, „len si vyfénujem vlasy.“
Toto nižšie žieňa malo krásne hnedé vlasy miestami vlnité, ktoré sa takmer dotýkali pliec. Pracovali sme spolu v kuchyni a deň predtým sme mali naozaj náročný deň. Človek by až neveril, koľko energie sa v tejto žene skrývalo.
Prvý sa pomedzi dvere vynoril malý dvojročný chlapec. Pomedzi činžiak silno pofukovalo a tak bol zababušený v teplej bunde a s čiapkou narazenou na oči, len pár blonďavých vláskov mu tancovalo vo vetre. Jeho modré oči na mňa hanblivo pokukovali. Niet divu, veď ma videl druhý raz v živote. Ale on bol príčinou, prečo som v tento deň za nimi došiel. Na jeho matke Majke bolo vidieť únavu zo včerajšieho dňa, kmitala medzi stolmi s riadmi ani namydlený blesk.
„Dones loptu!“ priateľsky som ju požiadal s trochu sílením úsmevom, aj ja som cítil únavu zo včerajška po celom tele.
Neviem, čo ma dnes dotiahlo za ňou, od večera deň predtým som mal v sebe nutkanie za ňou zájsť a pomôcť jej oddýchnuť si. Malého som videl na spoločnom firemnom výlete, spolu sme si ťľapli rukou vtedy na rozlúčku.
„Dáš si kávu?“ nie moc hlasno sa ozvala kolegyňa po chvíli.
Zamietavo som pokrútil hlavu a zobral som malého Mirka za ruku. Než sa kolegyňa znova objavila, išli sme na húpačky a potom na preliezačky.
Zo dverí sa vynorila červená šálka s veľkým oblakom pary a za ňou sa zhmotnila mladá mamička. Loptu nám hodila, sama si však sadla na neďalekú lavičku. Najprv sme si loptu hádzali.
„Ty ovládaš všetko, len tvoj strach ťa presviedča, že nie!“ ozvala sa myšlienka v mojom vnútri. Okrem reálneho chlapca som zrazu uvidel ako keby samého seba uprostred dymového oblaku. Premkla ma úzkosť, no niekde nad hlavou sa pomedzi oblak dralo príjemné svetlo.
„Poď, zahráme si futbal!“ cudzia myšlienka prichádzala so svetlom.
Striaslo ma. Lopta sa kotúľala nerovným terénom k záhonu kvetín. Rýchlo som pobehol a urobil piruetu. Nohy mi potom tancovali okolo lopty a ja s loptou som sa točil k chlapcovi. Sám zo seba som bol riadne prekvapený, v živote som bol vždy také futbalové nemehlo. Naháňali sme sa, občas mi malý chlapec dal jasličky.
Keď nás to prestalo baviť, išli sme na trampolínu zabudovanú v zemi. Chlapec skákal ostošesť.
„Kiež by som mala toľko energie ako on!“ povzdychla si Majka.
„To vieš, deti!“ prikývol som jej, aj mne dobre padol chvíľkový odpočinok.
„Ja mám energiu z toho, že sa hýbem. Čím viac sa hýbem, tým mám viac energie,“ prehovorilo svetlo pomedzi oblaky. „Mne robí radosť sa hýbať.“
Spolu so svetlom som ucítil jemný vietor, ktorý do môjho vnútorného dymového oblaku prinášal radosť.
„Davaj, Majka!“ kývol som rukou na kolegyňu a keď sa priblížila, začali sme všetci traja spoločne skákali.
Neviem ako kolegyňu, no mňa naozaj začalo baviť sa hýbať a za chvíľu som pocítil aj energiu v sebe. Žiaľ, naše telá boli z náročnej šichty unavené a tak sme ani dlho nevydržali.
Keďže sa schladilo, Majka zavelila ústup.
„Počkaj tu polhodinu!“ žmurkla na mňa.
Ja som sa schoval do auta, púšťal si rôzne pesničky a ani neviem ako, objavila sa mladá mamička so zavaraninovým pohárom plným polievky.
„Vyskúšaj, na Youtube som videla zaujímavý recept!“ podala mi horúci pohár. „maj sa!“
„Maj sa! Ale druhý raz nech ma Mirko nevolá!“
Oči jej vystrelili z jamôk, v tej chvíli som si neuvedomil, že malý chlapec habká sotva pár slabík.
„Ale som mu vďačný, je to múdry muž, dnes mi veľa poradil,“ vyhŕklo zo mňa ako keby som hovoril o predpovedi počasia.
Majkin nechápavý pohľad ma odprevádzal parkoviskom. Už som mieril na hlavnú cestu, keď mi to došlo.
„Do riti! Veď on má len dva roky! Mne už načisto šibe!“
Ale fakt, to že som prišiel za Majkou bolo kvôli tomu, že som vo svojom vnútri cítil také nejasné volanie. Veru, hoci mi kolegyňa bola sympatická, jasne som teraz cítil, že to bol ten istý hlas, ktorý ma dnes učil futbal, či mať veľa energie a v skutočnosti som prišiel za chlapcom.
Pred vnútorným zrakom sa mi objavila tvár malého terapeuta.
„Ďakujem, že si sa dnes so mnou hral!“ preblyslo mi hlavou trochu svetla a ja som vyrazil hlavnou cestou domov.

Cpt. Ko Alia

Cpt. Ko Alia
Write it, soldier!

Diskusia

Hieronymus
Čítalo sa to vcelku dobre, aj keď niektoré vety boli krkolomné. Vyskočilo mi, že je v jednej vete poukázané na to, koľko má žena energie, ale o pár viet ďalej javí známky únavy. Potom je veľakrát spomenuté, že majú za sebou ťažký deň, ale to stačí spomenúť raz, poviedka je krátka, netreba to pripomínať. A nepíše sa zo dverí, ale z dverí. Zo je napríklad zo skla.
No a tak nejak neviem, čo sa vlastne udialo. Chalanisko došiel za kolegyňou a jej synom potom sa nejak hrali, bolo tam niečo s oblakom, trampolínou a koniec, ktorý som tiež nepochopil. Keby sa to trocha prečistilo, dovysvetlili sa veci, tak by to bola pre mňa prístupnejšia poviedka. Takto vlastne neviem, čo som čítal, ale je tam potenciál.
11.10.2023
Tom Hotep
Koniec bol veľmi chaotický a vôbec som neporozumel, čo sa vlastne dialo. Mal malý chlapec nejaké nadprirodzené schopnosti a naučil hlavnú postavu znova žiť? Alebo mu len chcel pripomenúť detstvo? Celkovo nesie poviedka prvky začínajúceho autora. Upraviť state z hlasom, trocha zlepšiť opisy a hneď to bude lepšie.
12.10.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.