Kde som? Vznášam sa v tme. A… čo som? Malinké zrniečko.

„Ahoj,“ pozdravil ma hlas sprava.

„Ahoj,“ odpovedala som úplne zmätená.

„Počkaj, za chvíľu pochopíš,“ povedal mi ten hlas. Pocítila som studený dotyk a miernu silu gravitácie. Zväčšovala som sa do šiestich smerov a potom ma náhle osvietilo. Otvorila som oči.

„Všetko v poriadku?“ stála predo mnou a usmievala sa. Geometricky dokonalá.

„Myslím, že áno.“

To ona mi svojím dotykom pomohla vyrásť a zároveň mi predala potrebné informácie o tom, kým som sa stala a čo sa bude diať. S hlbokým nádychom som nasávala atmosféru nedočkavosti.

„Takže to znamená, že sme na rade?“ tešila som sa. Rýchlo som sa rozhliadla okolo seba. Bolo nás tam toľko, že som nedovidela na koniec. Obdivovala som chladné farby a to, ako každý vyzeral úplne inak a pritom tak nádherne a dokonale. Škoda len, že na seba som poriadne nevidela.

„Áno, už onedlho. Sezóna bola zahájená!“ ozvala sa moja suseda a žmolila si tenké rúčky.

Úplne som z davu cítila to nadšenie a eufóriu.

Vtom sa predo mňa spustila akási rúrka s otvorom, kde ležal pár stranový letáčik. Zobrala som si ho a videla som, že sme ich dostali všetci. Otvorila som ho a vytiahla tenký… povrázok?

„To je krátky film o tom, ako to tam dole vyzerá,“ pošepkala mi suseda a priložila si povrázok medzi oči.

Urobila som ako ona a vtom sa mi prehralo video, ktoré ma ešte viac nabudilo na cestu dole. Všetko sa nieslo v povznášajúcich farbách a hlas, ktorý komentoval jednotlivé obrazy, ma upokojil na mojej malilinkej duši. Dal mi pocítiť, že som výnimočná. No aj tak som stále nemohla uveriť tomu, že patrím medzi vyvolených, ktorí túto cestu podniknú práve v tejto forme.

„Aké sú podmienky?“ ozvalo sa niekde nad nami z riadiacej veže z amplióna a ja som si vytiahla káblik a vrátila ho späť do brožúrky.

„Podľa aktuálnych poveternostných podmienok a teploty vzduchu je predpokladaný dopad skupiny A132 niekde v okolí Oravskej priehrady.“

V tej chvíli ma prepadli mierne obavy. Bude zamrznutá? Vo videu o tom niečo hovorili. Nepovedali nám však konkrétne čísla teplôt. To zistíme až poletíme.

„Na svoje miesta!“

Videla som, ako sa všetci nedočkavo postavili na svoju značku.

„Vraj je to tam nádherné, všetci sa dole stretneme a budú nás kopy,“ nadhodila tá z mojej ľavej strany.

„Čo, ale ten let…“ zasnívane sa ozval ten, čo stál predo mnou, „to je niečo, na čo by sme sa mali tešiť. Vraj uvidíme šíry svet, možno aj iné farby ako bielu a sivú. A modrú.“

„Híí, možno uvidíme aj zelenú,“ potešil sa hlas odniekiaľ zozadu.

„Alebo fialovú?“

Iba vďaka videu a letáčiku som si vedela predstaviť farby, o ktorých bola reč. Pevne som ho zovrela v ruke. No vtom sa pred nás znova spustili rúrky a videla som, že všetci letáčiky vracajú. Škoda, chcela som si ho nechať.

„Pripraviť sa…“

Moje ľadové srdiečko sa rozbúchalo na plné obrátky.

„Pozor…“

Bola som celá rozklepaná.

„Zvládneme to?“

„Jasné, veď sme boli na to stvorené. Sme vločky!“

„Sme vločky!“ opakovali všetci okolo mňa a ja som sa k nim pridala a nesmierne som sa tešila.

„ŠTART!“

A leteli sme.

Bol to neuveriteľný pocit. Neopísateľný. Keď som sa ako zrnko vznášala tam hore, bolo to iné. Moje myslenie bolo obmedzené, nedokázala som naplno vnímať čo sa deje. No teraz… bolo to ako splnenie sna. Všetci sme sa usmievali boli sme vďační za takúto príležitosť. Pre nás to bolo poslanie.

Spočiatku nás stále obklopovala iba beloba a ticho, ktoré bolo občas prerušované euforickými výkrikmi.

Vtom sme sa dostali mimo oblakov a prvýkrát som naživo videla svet. Kopce, stromy, lesy, rieky, domy. Videla som aj, že naša letka bola nič v porovnaní s tým, koľko nás letelo dole. Boli nás tisíce a tisíce. Milióny. Všetci začali híkať od prekvapenia.

„Cítiš to?“ spýtala sa moja suseda, ktorá sa mi na nejaký čas stratila z dohľadu, no teraz letela kúsok nado mnou.

A veru som cítila.

„Je nula, alebo tesne nad,“ povedala som a vedela som, že bude nasledovať zoskupenie.

Niekoľko desiatok nás sa pochytalo za ruky a vytvorili sme tak veľkú mäkkú vločku.

„Pozrite, už sme skoro nad zemou.“

Videli sme priehradu.

„Nie je zamrznutá,“ poznamenala som a ktovie prečo ma premkol strach.

„To nie, ale v brožúrke sa písalo, že voda je dobrá. Vo vode všetci splynieme v jedno. Je to trochu iné, ako byť súčasťou kopy snehu, ale podľa mňa stále v pohode,“ povedal ktosi.

„Ideme však iným smerom,“ dodala suseda, a naozaj, zavial jemný vánok a niesli sme sa k mestu.

„Pozrite, ľudia!“

„Vyzerajú naozaj zvláštne však?“

„Počkajte, počujete to?“

Výkriky. Ale už nezneli nadšene. Zmenili sa na jačanie. Pod nami bolo cítiť pre nás dosiaľ nepoznané emócie, bolesť a umieranie. Šírili sa smerom hore k nám a ešte vyššie. Strach sa zdola rútil, podávali sme si ho nevedomky, zmätenými pohľadmi a otázkami.

„Čo sa deje?“ všetci sme nakúkali dole.

„Oklamali nás!“

„Nie, to by si nedovolili, veď nám dali letáčiky a všetko!“

Od začiatku nášho zrodenia nám vraveli, že nás čaká niečo perfektné. Dokonalé. Zážitok, na ktorý nikdy nezabudneme. V podstate sme ani nepoznali opak, nevedeli sme, že môže byť niečo inak, lebo nám to nikto neukázal. Ale podľa výkrikov sme tušili, že to, čo sa deje pod nami, je veľmi zlé. Prvýkrát som sa začala báť o svoj život.

„Musím sa odpojiť,“ náhle ma prepadla panika a chcela som, aby ma pustili.

„Neblázni, máme väčšiu šancu na prežitie ako tím.“

„Pozri, tam dole dopadla jedna skupinka. Bezpečne pristáli na okraji cesty.“

Vyrútilo sa tam auto a zo skupinky ostala len čľapkanica. Výkriky umierania sa niesli týmto zvláštnym svetom, ktorý bol úplne iný, ako nám ho opisovali.

„Musím… pustite ma,“ bojovala som zo všetkých síl. Rozhodovali sekundy. „Skončíme presne ako oni!“

Podarilo sa! Pustili ma niečo povyše striech, asi desať sekúnd predtým ako dopadli na zem, kde na nich stúpil malý človek. A ešte po nich aj poskákal. Členovia mojej skupiny, moji kolegovia, sestry, bratia… stala sa z nich obyčajná kaša. Mňa samotnú ľahko odvial vetrík, získala som čas. Videla som, že nie som jediná, a zhora stále padali ďalšie a ďalšie. Ale čo preboha budem robiť? Odfúklo ma o niečo vyššie. Strechy sú biele! Tam by som mala väčšiu šancu prežiť. Snažila som sa ovládať lietanie, no nešlo to. Bola som načisto odkázaná iba vetru. Kúsok odo mňa sa mi pohľad stretol s ďalšími tromi vločkami, ktoré mi boli v tesnej blízkosti. Usmievali sa. Boli sme priamo nad strechou, už som videla, ako nás vítajú naši noví kamaráti, čo ležali na kope. Kričali na nás, ale zrazu som si uvedomila, že nie radostne. Niečo nebolo v poriadku. Vzhliadla som k tým trom a videla som už len zdesený výraz a zrazu… zmizli v oblaku sálajúcom teplo, ktoré sa nieslo až ku mne.

Zacítila som krutú bolesť a keď som pozrela doprava, časť mojej kostry zmizla.

Čo to má znamenať? Nie, ja nechcem umrieť! Pevne som zavrela oči a dúfala som, že takto to neskončí.

No mýlila som sa. Bol to len okamih a už ma nebolo. A všetko, moje sny o živote na snehu, sa razom rozplynuli spolu so mnou.