Kroky. Kroky bežiaceho človeka sa pomaly ozývali. Boli to rýchle kroky. Dotyčný sa určite ponáhľal. Nie. Keby sa ponáhľal kroky by sa ozývali pomalšie ako pomaly. Tento človek bežal. Bežal po dlhej prázdnej tmavej chodbe. Jeho elegantné topánky sa behu nepoddávali ľahko. Neboli šité pre človeka ktorý sa ponáhľa. Boli pevné a koža z ktorej boli vyrobené nebola ohybná. Hnedé opätky blížiac sa klopali o podlahu. Nebolo to tu zvykom. Väčšinou tu vládlo ticho. Teda aspoň na tejto chodbe. V miestnosti do ktorej sa dotyčný ponáhľal nikdy ticho nebolo. To však neznamená že tam bol ruch. Vrava v miestnosti bola o niečo hlasnejšia ako ticho na chodbe. Ponáhľal sa. Utekal po chodbe. Nohy v nemotorných nepoddajných topánkach sa mu často zamotali a potkli a on sa zakolísal a takmer pustil to čo tak radostne niesol v rukách vystretých nad hlavou. Bolo to ťažké. Nič čo by jeho obstojne silné ruky neuniesli, no predsa, vždy keď sa zapotácal zdalo sa mu akoby mu z rúk upadol ďalší gram. A tak sa len narovnal a utekal ďalej. Pred očami sa mu začínalo približovať jasné biele svetlo. Vtedy začul aj mravu. Bol blízko. Nevedel prečo má táto budova toľko dlhých chodieb. Často na to hromžil. Ale to nevadí. Teraz to je dobre. Teraz mu to príde vhod. Všetci aspoň uvidia ako sa zapotil. Ako sa ponáhľal oznámiť im dobrú novinu a svoj prvý triumf. Posledný raz sa zapotácal a tak ako vždy predtým z veci na jeho rukách pokropili zem jemné kvapky. Na tom však nezáleží. Toto je jeho deň. Na tej tmavej chodbe si pár škvŕn nikto nevšimne. Rozhodol sa to ignorovať a vojsť do svetla.

To ho na chvíľu oslepilo, no potom cez svoje okuliare uvidel veľkú loď kostola. Bez lavíc, bez sôch, bez svätostánku a bez oltára. Tú časť tohto falošného kostola ktorú videl už toľko krát. Boli tam všetci. Všetci jeho kolegovia exorcisti. Avšak keby ich tak nazvete povedali by vám že s takými vecami nemajú nič spoločné. Sú to iba ľudoví liečitelia, poradcovia alebo vyvracači mýtov. Veci mimo tohto sveta neexistujú a nikdy neexistovali. Je len to čo je tu a teraz. To čo vidíme a počujeme. To čoho sa môžeme dotknúť. Ľudia radi prisudzujú veci nadprirodzeným silám a na to sú tu oni. Aby ľuďom ukázali pravdu. Taká je verejná politika tejto pospolitosti. A Rudy to dnes konečne dokázal. Zboril mýtus. Vyliečil chorobu.

Čo robí exorcista keď práve nevyvracia ľudové povery? Chváli sa s tým ako vyvrátil ľudové povery svojim kolegom. Nafúkne príbeh o tom ako sa tá vec zo studne ktorá každú noc vychádzala von, prechádzala sa po dome a sledovala majiteľov ako spia poddala jeho nezlomnej vôli a viere. Ako ju zahnal späť do pekelných hlbín odkiaľ prišla a uistil majiteľov že ich studňa nie je prepojená s neznámom. Potľapkal deti po pleci a upokojil ich že tá postava ktorú videli stáť pri ich posteli bola iba výmysel ich bujnej fantázie. Opomenie fakt že skoro do studne sám spadol a že vlastne sám nevie ako a kam sa postava podela a či tam bude navždy. On je iba rád že ju na chvíľu zahnal a že najbližššie bude asi strašiť až deti ich detí. Odpije si pritom z vína, žmurkne na Ionu zo sekretariátu a dúfa že ten príbeh povedal dosť dobre na to aby sa jej objavili v očiach iskričky a mohol si ju dnes odviesť do svojej izby. Presne týchto kolegov Rudy obdivoval. Jemu sa tiež oči pri takýchto historkách rozžiarili ako Ione, Karne alebo Viohe keď ich počuli. Jeho si však kolegovia do izby nebrali. Ani by s nimi nešiel. Nie Rudy bol predsa čistý chlapec, a svoj prvý krát si nechá pre niekoho špeciálneho. Viohu. Jeho krásnu kolegyňu, s ktorou od nástupu súperil. A dnes tam bola aj ona. Bolo to dokonalé. Lepšie by to ani on sám nenaplánoval.

Medzi všetkými ľuďmi v pestrofarebnom oblečení ktorých Rudy uvidel bola aj ona. Odetá v karmínových šatách s golierom ako pávím chvostom a výstrihom krásne utvárajúcim priepasť medzi jej vyvinutým poprsím. Tento výstrih v tvare šípa odhaľoval jej bledú pokožku na ktorej nebola jediná chybička krásy. Ani len znamienko. Šíp výstrihu jej takto trhal šaty a pokračoval až k pupku pri ktorom zvýrazňoval definíciu jej brušných svalov. Čo sa týka telesnej zdatnosti, Rudy na ňu nikdy nemal. Človek vďaka Bohu nepotrebuje tehličky na to aby bol dobrý exorcista.

Keď zazrela žiaru jeho oranžového obleku v umelom bielom svetle, ktoré žiarilo z falošných okien, odvrátila zrak od chvastajúceho sa soka a pozrela sa Rudymu priamo do očí, pričom sa jej v kútiku úst objavil elegantný úsmev. Keď sa im stretli oči znova sa zapotácal. Hneď sa však narovnal, hrdo vypäl hruď a ruky, ktoré už predtým držal nad hlavou vystrel ako najviac mohol: „Vrátil som sa!“ Jeho zvolanie sa ozvalo celou miestnosťou. Všetky pohľady sa upli naňho. Jeho uši ale nič nebystrili. Čakal že sa spustí väčšia trma vrma ako tu obvykle býva. Naopak, miestnosť úplne stíchla, ako nikdy predtým. Predpokladal že to bude buď ohromením alebo nevedomosťou jeho kolegov. Mýlil sa.

„Ja Rudy, som sa vrátil, a priniesol som to čo by nikto, dokonca ani ja sám nečakal, priniesol som vám...“

„RUDOLF!“ ozval sa odrazu výkrik z úplného konca miestnosti. „Rudolf ty hlupák!“ Rudy nechápal čo sa deje. Mali ho vítať s potleskom a údivom nad tým čo sa mu práve podarilo. Namiesto toho ho nazvú hlupákom.

Stále držiac ruky nad hlavou, si Rudy zopár kývnutiami hlavy napravil okuliare na nose. Oči mu ihneď spadli na Viohu. Na tvári sa jej už nečrtal úsmev. Jej oči sa už neradovali. Pery sa jej zúžili. Jej bledá pokožka ešte viac zbledla a veselý pohľad v očiach vystriedal prázdny, chladný teror. Rudy sa poobzeral po miestnosti. Kolega ktorý sa predtým chvastal Viohe odriekal slová modlitby. Jeden z mužov si chaoticky ohryzoval nechty, zatiaľ čo sa ďalší zosypal v bezvedomí na mramorovú dlážku. Neďaleko od seba počul rudy zvuk dažďa dopadajúceho na mramorové kachličky. To nie je možne pomyslel si. Sme predsa pod zemou nie? Obzrel sa vedľa seba. Pod ženou v modrých šatách s hnedými vypnutými vlasmi, sa objavila lesklá žltá mláka. Bola to Ioha. Ioha zo sekretariátu sa pozerala na to čo má Rudy v rukách a triasla sa ako osika. Z boku miestnosti sa ozval zvuk rozbitého skla.

„Rudolf!“ ozval sa znova hlas ktorý ho predtým karhal. Z davu vystúpil postarší muž v tmavomodrom obleku, a bledo hnedými vlasmi. Na oranžovej kravate mal sponu s modrou kryštálovou ružou. Veľmajster osobne. Muž ktorý sa vzdal mena ako bolo zvykom si ho konečne všimol. Ale mal ho chváliť nie karhať. Tlieskať mu nie po ňom kričať. Urobil predsa to na čo sa roky predpovedalo.

„Rudolf ty vieš, vieš akú máš povinnosť! Vieš čo treba urobiť! A ty ju sem prinesieš? Vari sme ťa neučili? Vari si nečítal pamäte. Vari nevieš čo urobiť keď sa znova ukáže?“ Rudy neodpovedal. Iba sa nechápavo pozeral na veľmajstra, ktorý mu tak veľmi krivdil. Vtedy sa veľmajstrovi tvár skrivila do kŕča a beznádejne zakričal: “RUDY! ČO DO PEKLA ROBÍŠ?! Rýchlo zanes ju dole a urob čo treba kým je ešte čas! Inak nás všetkých zabiješ.“ Do očí sa mu vtislii slzy. Pomaly mu stekali na fúzy a gaštanovú, kde tu šedivejúcu bradu. Rudy tomu nerozumel. Prečo? Čo urobil? Čo ho však zaujímalo najviac bolo to že mu veľmajster povedal Rudy. Nikdy sa s ním osobne nestretol. Iba ho z diaľky sledoval. A aj tak vedel jeho meno. Znamená to že si ho všímal už predtým?

Rudy obarene stál vo vchode do miestnosti. Keď veľmajster uvidel že sa rudy nehýbe spadol na kolená a s plačom malého dieťaťa zdvíhal ruky k stropu: „Pane Bože, on nás zabije! Všetci tu zahynieme!“ Miestnosť zachvátila panika. Všetci začali utekať smerom k východu, no keď si uvedomili že v ňom stojí Rudy s tou vecou nad hlavou, začali sa namiesto toho tlačiť ku stenám a liezť jeden cez druhého k falošným oknám, za ktorými dúfali, že je nejaká ventilačná šachta alebo skrytý únikový východ ktorý by ich odtiaľ dostal. Muž ktorý rozprával Viohe svoj príbeh sa odvážil, a s kyslím výrazom na tvári sa rozbehol sa k východu. Keď už bol na krok blízko, pošmykol sa na kaluži moču v ktorej sedela blúzniaca Iona, vykrútil pravú nohu tak že mu v nej puklo a narazil do steny vedľa Rudyho. Od tej sa odrazil a spadol vedľa Iony váľajúcej sa vo vlastnej šťave. Celú nohu od kolena mal vytočenú naopak. Držal si ju oboma rukami a plakal od bolesti ako keď sa dieťa potkne na ihrisku a oderie si koleno. Rudy, stále nechápajúc prečo takto všetci reagujú, zhrozene stál medzi dverami do falošného kostola a pozeral sa na muža ktorý pri stene sedel, plakal a zvíjal sa od v bolesti.

Prečo tá panika? Čo urobil? Alebo, bolo to niečo čo neurobil? Ale predsa postupoval tak ako sa má, tak ako ho to učili. Pečať ktorú použil bola najsilnejšia akú vedel vytvoriť, prakticky nezničiteľná a predsa. Všetko urobil tak ako mal tak prečo tá panika? Prečo plakal? Mal ho chváliť. Mal povedať niekomu nech tú vec odnesie dole a pogratulovať mu. Podať mu ruku, potľapkať ho po pleci, a vtedy, až vtedy, mu povedať Rudy.

„Rudolf!“ ozval sa mu zrazu do pravého ucha výkrik ktorý cez hurhaj v miestnosti ledva začul. „Rýchlo!“ Skôr ako sa spamätal mal cez ruky (a to čo v nich držal) prehodené čierne sako. Bol to knihovník Saul, ktorý si jediný v tejto beznádejnej situácii zachoval chladnú hlavu. Stál tam v tmavozelenej košeli, ktorá bola celá prepotená a čiernych nohaviciach v ktorých sa mu chabé nohy triasli ako struny na cimbále.

„Rýchlo Rudolf, dole! Musíme ju rýchlo dostať dole! Tam je potrebné náradie!“ Saulove zvráskavené čelo sa skoro dotýkalo Rudyho, a jeho zelené oči mu prerezávali dušu. Saul, ten ktorý celý čas trčal svojím dlhým nosom zaboreným v knihách bol ten ktorý sa v najbeznádejnejšej situácii zo všetkých beznádejných situácii ujal iniciatívy. Rudy cítil jeho teplý dych na svojom líci, a videl ako mu od korienkov vlasov šedých ako najtmavší popol, učesaných dozadu, po čele postupne stekajú kvapky potu. „Čo stojíš ako poleno! Nevidíš čo sa deje?“ Naliehal Saul. „Poď!“ Chytil Rudyho pod pazuchu a ťahal ho späť do dlhej tmavej chodby, zatiaľ čo si ľudia vo veľkej hale trhali z hláv vlasy, plakali, a potkýnali sa v kalužiach exkrementov kolegov ktorých telá a duše nezvládli ten nápor. Rudy sa zmätene tackal za ním. Na to akou chabou stavbou tela Saul disponoval, ťahal Rudyho ako mladý býk ťahajúci pluh. Zatiaľ čo tak robil dával si dobrý pozor aby sa nedotkol toho čo rudy držal. No aj keby prečítal knihy v archívoch po celom svete, nedočítal by sa že to bolo zbytočné. Semeno už bolo zasadené.

Saul sa s rudym teperil po dlhej chodbe až ku výťahu ktorým Rudy prišiel. V celej budove bol iba jeden výťah a toto bol on. Keď sa zavreli dvere, Saul sa s ufrknutím ako mul hodil na dlážku a snažil sa nabrať dych. Rudy aj po tom všetkom stále stál, zahĺbený v sebe a tom, čo sa zasa pokazilo. Keď si to saul všimol, zdvihol hlavu od kolien a zadýchane sa spýtal: „Čo je s tebou zle? Chceš všetko zničiť? Alebo naozaj nechápeš čo sa deje?“

Z jeho slov bolo cítiť úprimný strach a zúfalstvo. Nevedel ako mu odpovedať. Alebo radšej nechcel. Keby mu povedal že naozaj nevie prečo jeho príchod rozpútal tento chaos, určite by ho hrešil a vyzeral by pred ním ako idiot. To už nie! Práve preto sa odvážil urobiť sám čo by sa druhí neodvážili. Aby to prestalo. Aby on mohol rozprávať historky, aby on mohol machrovať. Aby sa naňho pozerala Vioha rozžiarenými očami... Keď sa zamyslel na chvíľu stratil kontrolu a vec ktorú držal sa mu vyšmykla z dlaní. Saul sa bleskovo postavil na nohy s úmyslom ju chytiť no v poslednej sekunde si uvedomil čo by to znamenalo. Vec prekrytá čiernym zamatovým sakom tupo spadla na podlahu výťahu. Rudy ju šikovne zdvihol a lepšie zabalil do saka.

Výťah išiel pomaly. Saulovi po vráskavej dlhej tvári stekalo čoraz viac kvapiek potu. Kolená sa mu triasli, no bol statočný. Statočnejší než tí čo mali byť najstatočnejší zo statočných. Držal sa dobre. Rudy sa konečne po zdĺhavej jazde vo výťahu odvážil spýtať: „Prečo?“

Teraz Saul, ako keby sa zobudil zo sna, odvrkol: „Čo prečo?“

„Prečo plakal? Povedal neprítomne. „Veď som to zvládol. To čo nezvládli iní predo mnou.... Mali sa radovať...“

„Rudolf naozaj si taký hlúpy na akého sa hráš? Nevieš čo máš v rukách?“

„Viem ale zapečatil som ju...“

„Rudolf ona sa nedá zapečatiť. Nie ona.“

„Ako...“

„Poznám náš archív naspamäť. A o nej je iba jedna zmienka. Jeden zvitok v ktorom sa opisuje čo urobila a čo sa stane ak sa znova objaví. Máme trezor s jej menom. Pod ním je nápis koniec a v ňom je iba papierik s nápisom: ‘Po šírke a z hora‘ a nad ním nakreslená píla.“

„Čo to znamená?“

„JA NEVIEM RUDOLF! Presne neviem… Prepáč mi to... ja.. nezvládam to... Ale... Ale to že sa budeš stále hrať na obeť nám nepomôže! Videl som ťa! Poznám ťa! Aj keď si myslíš že nikoho nezaujímaš, že ťa iba každý podceňuje, nie je to tak! Mám dosť času sledovať a ver mi nie je to tak ako sa ti zdá! Máš priateľov: Viohu, Ionu a mnoho ďalších! Dokonca aj Veľmajster si ťa všíma! Jediný kto si nič nevšíma si ty!“ Saulov pohľad na chvíľu klesol. Zvieral päste a pery sa mu triasli. Nikdy nebol takýto výrečný a nikdy naozaj nepovedal čo si myslel. Rudy ho poznal ako zakríknutého muža ktorý sa radšej pozeral do kníh ako ľuďom do očí. Preto ho zaskočilo ako naňho vyletel. Čo ho však zaskočilo ešte viac bolo že všetko čo hovoril mohla byť pravda. „Prepáč... Hovorím, nezvládam to... Ja... tá vec...“

„Ale zvládate. Vy mi prepáčte.“ Saul sa na Rudyho pozrel so slzami v očiach a roztrasene prikývol.

Výťah zastal. Pred ich očami ako opona odhalili dvere výťahu malú čiernu chodbičku. „Na obleč si toto!“ Saul zatlačil dlaňou do steny z ktorej sa otvoril panel vysoký ako oni. Za ním vyseli dva oranžové HAZMAT obleky. Dostať sa do nich nebolo ľahké ani pre jedného. Saulovi vypadával oblek z jeho roztrasených rúk. Zatiaľ čo rudy nebol nikdy dosť šikovný vo veciach na ktoré ruky bolo treba. Zatiaľ čo sa pasovali s oranžovými oblekmi, vec ktorú Rudy niesol nechali položenú v kúte. Saul sa na ňu často obzeral. Aj preto mu oblek stále vypadával z rúk. Cítil... nie počul ako keby ho objímala jeho dávno mŕtva matka. Ba tento pocit bol ešte sladší, a zvláštne perverzný. Hodiny na stene robili jemné: tik tak tik tak a sladká vášeň ktorá sa hompáľala medzi materskou láskou a neskutočnou chlipnosťou silnela. Ako keby mu drahá mamá mala o chvíľu rozopnúť rázporok a... Pri tej myšlienke ho striasla zima. Keď sa navliekli do oblekov, Saul podišiel ku dverám na konci ďalšej tmavej chodbičky. Rudy mal pocit ako keby boli v betónovej kocke. Priestor na neho pôsobil veľmi klaustrofobicky. Saul otvoril dvere a vošli do ďalšej malej miestnosti. Bola ožiarená bielo modrým svetlom, celá biela a mŕtva. Čistá a sterilná, ako márnica. Rudy musel prižmúriť oči keď do nej vošli (bol by si ich zakryl keby v rukách nedržal tú vec), aby mu ich nevypálila silná žiara. V strede miestnosti bol jeden strieborný stôl a pod ním bola polička na ktorej bolo rôzne náradie: kladivo, dláto, kliešte, pinzeta, brúska, kefa, skalpel, kalich, kadidlo, kanila a aj píla.

„Polož to na stôl.“ Zavelil roztrasený Saul. Spod stola vytiahol pílku. „Tu máš. Toto je naša Posledná šanca.“ Hlavou kýval hore a dolu a pílka sa mu trepala v rukách ako akési neposlušné zviera. Rudy položil vec zabalenú v saku na stôl. Vzal si do ruky pílku a chvíľu na ňu neprítomne pozeral. Saul mu vzal ruky do svojich, svojimi zelenými očami mu prerezal dušu a povedal: “Po šírke a zhora!“ Rudy prikývol a otočil sa ku stolu. Saul sa postavil do rohu miestnosti a povedal: „Ja to nemôžem urobiť. Ovládla by ma. Musíš to byť ty. Ty si to vypustil, ty si to začal, a tebe to dovolí.“

„Prečo?“

„Neviem. Možno z vďaky, možno za trest. A teraz rež!“ Rudy rukou v ktorej nedržal pílku zovrel roh saka, a prudko ním šklbol. Saul zvrieskol a plačúci sa nalepil ku stene. Pomaly sa z nej zošuchol na zem a v kúte sa triasol od strachu rukami pritisnutými k srdcu. Rudy sa obzrel za ním a potom sa znova uprel na stôl.

Ležala na ňom kravská hlava. Na pozostatkoch krku mala zaschnutú krv. Z papule jej trčal jazyk a každé oko sa jej pozeralo iným smerom. Jej výraz bol tupý a odpudzujúci. Rohy mala malé a mihalnice dlhé.

Najprv jej pílku iba priložil k hlave, potom začal pomaly rezať. Miestnosťou sa ozval šuchotavý zvuk. Zuby píly sa zadrhávali o kožuch, potom prešli ako maslo cez kožu a potom tupo narazili na lebku. Vtedy sa ozval Saul: „Ešte jedna vec Rudolf! Spomenul som si! Na druhej strane papierika bolo ešte napísané číslo šesť.“

„Takže ju mám rozrezať na šesť krát?“

„Asi. Naozaj neviem...“

Rudy teda pokračoval. Trvalo mu päť minút než odrezal jeden súvislý pás. Potom začal rezať druhý. A potom tretí. Pri štvrtom páse pocítil ako ho Saul rukou jemne buchol po chrbte. Prirodzene sa zľakol a otočil sa so slovami: „Čo sa deje spomenul si si ešte na...“

Saul už nesedel na zemi. Nestál dokonca ani na nohách. Špičky nôh sa mu nedotýkali zeme, ale viseli pár centimetrov nad ňou. Rukami si škriabal po priehľadnej časti obleku a hlavu nakláňal k nízkemu stropu miestnosti.V jej rohu levitoval.

Rudy zostal od ľaku stáť a prestal pilovať. Saul, ako keby sa snažil nadýchnuť z hrdla vydral jedno ľahké „Nie.“ Potom veľmi ťažkopádne (a zrejme aj bolestivo zdvihol ruku a ukázal na dorezanú hlavu ležiacu na stole. Rudy sa ihneď spamätal a začal znova pilovať. Po chvíľi za sebou začul tupé pukanie. Otočil sa a uvidel ako sa Saulovi vykrúcajú všetky kĺby v tele. Jeden po druhom robili puk, puk, puk. Najprv tie veľké a potom tie najmenšie kĺbiky prstov. Saul začal bolestivo zavíjať a pišťať. Rudy začal rezať ešte rýchlejšie ako predtým no pri tom ako sa o to snažil mu pílka stále nešikovne vyskakovala zo žľabu. Narastala v ňom nervozita, pretože vedel že každú sekundu čo on premrhá, Saul trpí. A ktovie či len on. Ktovie čo Vioha. Nie! Veci nemôži vždy dopadnúť takto. Saul mal pravdu! Tento krát to bude správne! V rukách pevnejšie zovrel pílku a pokračoval v špinavej práci. Na stôl ťažko dopadol ďalší pás mozgu, srsti a kosti. Rudy zaryl pílku do zvyšku hlavy a začal pilovať piaty kus keď ho Saul zrazu znova buchol po chrbte. Teraz to však bolo ešte jemnejšie, a na holom krku cez oblek zacítil teplo. Otočil sa a keď uvidel čo za ním stojí, zapotácal sa a takmer prevrátil strieborný stôl na ktorom ležala narezaná hlava.

Rudy stál asi tak meter od veci ktorá viac pripomínala vĺčik ako človeka. Spodná časť Saulovho tela rotovala v protismere hodinových ručičiek zatiaľ čo torzo sa točilo v ich smere. Ochabnuté vykĺbené končatiny sa na ňom točili ako sedačky na reťazovom kolotoči. Čo však Rudyho vyľakalo najviac bolo to čo bolo medzi polovicami tela, respektíve čo tam nebolo. To čo ho trafilo na chrbát nebola ruka ale Saulove vnútornosti. Tie sa točili spolu s torzom a okolo seba rozlievali všemožné telesné tekutiny. S každým otočením sa rozfŕkli na Rudyho oranžovom plastovom obleku. Jediné čo sa zo Saula netočilo a čo zostalo nepoškodené, bola hlava na ktorej sa teraz rozťahoval pokojný, ba až blažený úsmev.

„Je krásna.“ Povedal Saul pokojne a svoje nefritové do korán roztvorené oči upieral na kravskú hlavu. „Chcem ju! Nie chcem byť s ňou. Nie chcem byť ňou!“ ozrutnosť sa začala pomaly približovať k Rudymu ktorý od strachu postupne ustupoval dozadu ku stene. Jej otvorený hrudný kôš sa odrazu prestal točiť. Zastavil sa a stál presne nad hlavou. Na tú teraz dopadli všetky šľachy črevá a iné orgány ktoré nestihli odletieť zo Saulovho krútiaceho sa tela. Rudy nechcel veriť tomu čo zbadal. Hlava zrazu už nebola narezaná ale bola znova celá. Ako keby sa jej nikto predtým nedotkol. Saulovi sa s odporným chrupčaním roztvorili rebrá a vzali Hlavu medzi seba.

„Je krásna!“ Opakoval Saul. „Milujem ju. Ona je láska! Rudy! Ona je láska!“ Rudy chrbtom narazil do steny. Bol zhrozený tým čo videl. Saul sa držiac kravskú hlavu medzi rebrami stále približoval bližšie, až sa nakoniec rudy zošmykol po stene na zem. V rukách ešte väčšmi zvieral pílku. Keby sa dal teror vyjadriť mäsom, Rudyho tvárové svaly by ho práve predvádzali. Saul sa stále približoval: “Rudy poď! Ona je láska. Aj ty miluješ a chceš byť milovaný. Ona ťa miluje, všetkých nás miluje! „Poď pridaj sa k nám. Urobíme ti dobre!“ Opakoval chlácholivo. Saul už bol tak blízko, že sa jeho ovysajúce črevá dotýkali Rudyho kolena a pozeral sa priamo do tupých očí hlave ktorú Saul zvieral v rebrách. Vtedy ho premohla panika. Zakričal vysokým hlasom, pílku vrazil Saulovi do rozkroku visiaceho na kýpti chrbtice a nemotorne sa rozbehol von. Zabuchol za sebou dvere a panicky stláčal tatíčko na privolanie výťahu. Za sebou počul ako tá vec vnútornosťami naráža do dverí a došlo mu že je len otázka času kedy ich nejakým zázrakom otvorí. V tom búchanie prerušilo cinknutie výťahu. Rudy neváhal, vošiel doň a rýchlo stlačil tlačidlo prízemia. Staré dvere výťahu so zahlmenými okienkami sa zatvorili a Rudy si konečne mohol vydýchnuť.

Sadol si na podlahu a chvíľu iba pozeral do prázdna. V očiach mal slzy a na rukaviciach krv. Potom sa obzrel naokolo. Videl iba miestnosť výťahu ktorú osvetľovalo žlté svetlo. Zrazu zacítil podobné teplo ako predtým na krku. Pozrel sa pod seba a preľaknutý sa prudko hodil na druhú stranu výťahu. Konečne sa rozplakal. Sedel totižto v kaluži Saulovej čerstvej krvi.

Po chvíli prestal vzlykať, znova nabral dych a snažil sa upratať si v hlave myšlienky. No nešlo to. Nechápal ako sa to mohlo stať. Všetko bolo tak ako má byť, urobil čo mal, nemalo to takto dopadnúť. Toto sa nemalo stať. A čo je horšie, nestihol narezať hlavu na šesť častí. Zasa to pokašľal. Zasa sa ukázalo že je iba idiot! A tento krát sa zapíše do histórie ako najneschopnejší idiot, ktorý kedy žil. Jeho hlavou sa preháňali iba myšlienky plné sebaľútosti. Iba on a on a on. Vtedy si spomenul na Saulove slová. Som sebec, obyčajný sebec! Pomyslel si a horlivo sa rozplakal. Nestihol som to! Nezachránil som Saula! Neplnil som si povinnosť! Neurobil som čo som mal. Neurobil som to tak ako som mal. Ako keď som bol malý! Ako keď som sa učil! Ako keď som prišiel sem!

Bola to pravda. Nikdy to čo urobil, nech to urobil akokoľvek, neurobil dobre. Rudy bol totižto veľmi nepozorný a zbrklý. Vždy na niečo zabudol alebo mu utiekol nejaký malý detail. A to vždy iba preto lebo mal plnú hlavu seba a toho aký bude keď to urobí, a nie toho ako by to urobiť mal. A nie, ani tento krát nebol výnimkou. Keby tú hlavu ešte na statku neodrezal. Keby si zapamätal čo sa hovorilo o jej druhom objavení, tak by tu teraz nesedel v kaluži krvi. Saul by tu bol. Veľmajster by neplakal. Vioha... Ktovie ako je na tom Vioha. Ale Rudy mal ešte stále nádej. Vioha je šikovná, vždy bola. Nájde ju! Spolu to nejako napravia!

Cink!

Z myšlienok ho vytrhol zvonček výťahu. Bolo to však moc skoro. Toľko určite nebol zahĺbený vo svojich myšlienkach. Pozrel sa na tlačidlá a videl že na ciferníku svietilo piate poschodie. Kde bola veľká hala.

Dvere výťahu sa otvorili a jemu sa naskytol pohľad do tmavej uličky. Teraz však ulička vôbec nebola tmavá, všade boli rozsvietené lampy. Na zemi bola krv a v nej ležali ľudia. Jeho kolegovia. Neležali však mŕtvy. Práve naopak boli až moc živí. Pokojne sa smiali, na tvárach mali blažené pohľady. Čo však robili Rudyho väčšmi znepokojilo. Obcovali. Obcovali jeden s druhým, nehladiac na pohlavie, nehladiac na vek. Váľali sa v krvi a exkrementoch, usmievali sa, súložili a ubližovali si. Iona si počas obcovania vyškriabala oči a doslova nimi hádzala po svojich kolegoch. Muž s vykrútenou nohou ju už nemal. Odtrhli mu ju a hrali sa s ňou kolegovia o pár metrov ďalej. Jeden druhému ju pchali do zadku, smiali sa a stonali od bolesti a zvráteného orgazmu. Muž čo bol najbližšie k výťahu sedel na zemi zatiaľ čo mu kolegyňa robila ústami dobre a po lakeť bol v druhej ktorá stála vedľa neho. To čo z nej s úsmevom vytrhol pripomínalo trs ovocia, avšak to čo z neho vytekalo nebola šťava ale krv a lymfa.

Rudy si zakryl oči a zhrozený sa schúlil do rohu výťahu. To čo videl bolo dosť na to aby sa z toho jeden zbláznil. Šok ho na chvíľu ochromil no keď si uvedomil v akom je nebezpečenstve strhol sa a rozbehol sa k ciferníku s tlačidlami na stene oproti tej o ktorú sa predtým opieral. Ako tak urobil, pošmykol sa na kaluži krvi sa spadol na zem. Všetky oči spočinuli na ňom. Žena ktorej orgány držal jej kolega ešte stále v ruke, sa rozbehla smerom k nemu. Na tvári mala prívetivý výraz matky ktorá po dlhom čase uvidela svoje dieťa. Popri behu si hladila prsia a kričala na rudyho všelijaké prezývky ktoré milenci dávajú svojim partnerom. Trs sa odtrhol z nite mäsa ktorý z nej trčal a ostal mužovi v ruke. Ona, ako keby to necítila, pokračovala radostne ďalej. Aj muž bez nohy sa k nemu začal plaziť. Odrazu z neho chcel kúsok každý, a tak sa všetci rozbehli k výťahu. Rudy sa postavil a začal s nárekom trieskať do gombíka ktorý mal zatvoriť dvere. Ten však prehlušili radostné pokriky jeho bývalých kolegov. Dvere sa na nešťastie zatvárali veľmi pomaly.

Žena bez pohlavných orgánov bola už skoro pri výťahu. Za sebou zanechávala červenú stopu. Bola už na krok od Rudyho a dvere ešte stále neboli zatvorené. Načiahla sa k nemu a končeky jej prstov pohladili Rudymu masku HAZMAT obleku. V očiach mala pohľad tak vrúcny, že by roztopila nejedno srdce. Dvere sa zatvorili iba na toľko na koľko mohli a do škár sa rinuli prsty ostatných bývalých kolegov ktorý sa dvere snažili znova otvoriť. To však nešlo tak ľahko, keďže výťah už bol starý, a ešte stále plnil rozkaz ktorý Rudy tak zúfaly vytrieskal do ciferníka. Zavrite sa! Ostala medzi nimi iba zaseknutá ruka bývalej kolegyne a pár prstov náruživých rúk.. Rudy sa vystrašene pozeral ako sa k nemu žena snaží načiahnuť. Vyľakane sa znova pozrel sa na ciferník na ktorom teraz blikal gombík prízemia. Hore nepôjde kým sa dvere úplne nezatvrú. Musí výťah nejako pohnúť. Žiaľ vedel iba o jednom spôsobe ako to urobiť. Rudy so zúfalým plačom zakričal a celou silou sa hodil do ženinej ruky. Tá ani nehmkla keď jej vylomil končatinu z vťahových dverí. Iba sa zatackala do zadu a so sebou pri páde stiahla aj ostatných ktorý sa snažili dobyť do výťahu. Počas toho ako sa dvere konečne zatvárali videl rudy cez slzy jej nemeniaci sa, vrúcny výraz tváre. Sila dverí dokončila prácu a ufikla žene predlaktie. Pahýľ spadol na zem a výťah sa pohol. Prsty na ruke sa ešte chvíľu sekane otvárali a zatvárali ako keby si ešte neuvedomili že už sú ďaleko od svojej pani.

Výťah po chvíli znova cinkol. Konečne prízemie! Rudy sa počas jazdy pomaly, s triaškou vyzliekol z obleku. Keď sa otvorili dvere, teraz už o niečo pohyblivejší, sa rozbehol rovno cez recepciu budovy. Po ceste preskakoval súložiacich ľudí. Ti sa za ním načahovali kýpťami, a raz za čas mu na líci pristála spŕška krvi. Jedna žena ho pobozkala a jeden muž po ňom dokonca hodil svoj odtrhnutý úd ktorý mu preletel tesne pred očami. Keby sa mohol zastaviť, tak by sa povracal, no nechcel vedieť čo by sa stalo keby sa k nemu tieto pozostatky ľudských tiel a duší dostali. Zbytok budovy prebehol so zakrytými očami. Nedokázal sa pozerať na to čo sa dialo okolo neho.

Keď vybehol na ulicu uvidel ešte horší pohľad ako ten predtým. Na uliciach sa tvorili kopy poskladané z ľudí. Liezli cez seba a plazili sa jeden po druhom. Tí čo boli dole sa snažili dostať hore a tí čo boli hore udupávali a dusili tých pod nimi. Niektorí obcovali, iní ubližovali jeden druhému alebo sami sebe, a to všetko s pokojným úsmevom na tvári. Jeden starší muž kľačal na kolenách a trieskal si hlavu o obrubník ktorí bol pred ním. Na druhej strane zasa stála matka s dcérkou ktorej hladila vlasy tak že jej z hlavy padali chumáče vytrhnutých kaderí. Na niektorých miestach jej dokonca až krvácal skalp. Bolo to šialenstvo! Čisté šialenstvo! Rudy sa obzeral okolo seba no nikde nevidel ani jedného človeka čo by bol ešte stále pri zmysloch. Slnko zašlo za veľké mračná a všade nastalo šedo. Bál sa. Hneval sa a plakal. Jediná myšlienka ktorá držala Rudyho pri živote bola tá že Vioha je určite niekde nažive, a tak isto uteká pred týmto blázincom. Ona by sa len tak nedala. Ak to zvládol on, tak smutná a neschopná vec čo sa hrá na osobu, ona im utiekla určite!

Nemohol však dlho stáť na mieste. Niektorí si ho už všimli a začali sa k nemu teperiť. Jedni sa plazili iní utekali, a niektorí sa zdanlivo... Kotúľali? Rudy si utrel slzy aby sa uistil že dobre vidí. Od veľkej kopy ľudí sa odpojila menšia skupinka ktorá sa, ako dobre videl kotúľala k nemu. Nevedel pochopiť ako sa to dá. Až keď bola ľudská guľa už iba na tri metre od neho, pochopil že to nie je skupina ľudí čo sa po sebe liepa a nejako sa prevracia a pohybuje. Bola to jedna masa kože, mäsa a kostí z ktorej trčala kde tu ruka kde tu noha a z niektorých strán trčali kusy hláv ktoré mali niektoré tri oči iné dve ústa a iné žiadne črty. Keď to uvidel zachvátila ho panika a utekal ešte rýchlejšie. Nevedel kam. Iba utekal na nejaké miesto kde nebude... toto. Avšak také miesto už na svete nebolo.

Utekal už veľmi dlho. Nevedel presne koľko. Boli to hodiny, dni, týždne? Ktovie. Vedel iba že všade kam sa pozrie vidí to isté. Koniec. Utekal, s nádejou že ju nájde. Že nejako odporuje tomuto šialenstvu. Že sa niekde schovala. Že nie je sám.

Keď mohol vlúpal sa do obchodu a našiel si nejaké jedlo. Obchody už aj tak nikto nestrážil. Kým si ho tie veci všimli bol už preč. Raz dokonca našiel na policajnej stanici pištoľ a náboje. Tú však používal iba ak nemal na výber, pretože výstrel vždy prilákal ďalších. Raz za čas musel nejakých dokaličiť kovovou rúrou alebo palicou aby za ním neutekali, no poslednej dobe ich bolo čím ďalej menej a menej sa aj zaujímali o Rudyho.. Niektorí si rezali končatiny, iní sa váľali v tom čo našpinili, ale postupne ich už prestával zaujímať. Pečate nezaberali. Modlitby neboli vypočuté. Nebola cesta ako to napraviť. Nemohol nič robiť. Buď utiecť, alebo zabiť. Vždy keď tak však urobil, a videl nahé mŕtve telo dopadnúť na zem, s tým prekliatym pokojným úsmevom na tvári, časť z jeho duše spráchnivela. Až si z nej nakoniec zachoval iba jeden malý kúsok, a v nej držal nádej. Nádej že nie je sám. Vioha tam hádam niekde je. A prehľadá celý svet ak by to malo znamenať že ju nájde.

No to sa nestalo. Nech hľadal ako hľadal nevedel ju nájsť. Keď už pomaly strácal nádej, začul to čo chcel začuť najviac. Jej hlas. Nikdy by nezabudol ako znie jej hlas. Začul ho za rohom obchodu ktorý práve raboval. Jeho oranžový oblek bol už špinavý a otrhaný a tak sa rozhodol že si zaobstará niečo novšie. Nohavice mal potrhané a dokonca aj okuliare sa mu rozbili keď utekal pred tými... ľudmi. Jej hlas bol čoraz bližšie. To však nemôže byť pravda. Určite je to halucinácia. Teraz po toľkom čase, po tom čo ju tak dlho hľadá by sa tu iba tak objavila? lenže to bolo presne to čo celý ten čas chcel, čo ho držalo pri živote, prečo to celé ešte neskončil. Toto bol ten moment na ktorý tak dlho čakal. Prečo by tomu nemal veriť? je to tu, konečne. Po čase dlhom ho konečne naplnila radosť. Kúsok duše ktorý ešte mal ožil, a jasal.

Nebola sama. S hlasom sa blížil aj dupot stoviek ľudí! Čo ak ju naháňajú?! Nie to nemôže dovoliť. Rýchlo pustil bundu ktorú práve vyhrabal z regálu plného oblečenia a rozbehol sa za ňou. Bola tam. Vioha. Z jej pier vychádzal vábivý hlas ktorý ho k nej volal.

Jej červené pery ho volali, jej modré oči ho vábili a jej zlaté vlasy oslepovali. Jej jemné krivky ho hypnotizovali a jej kypré prsia ho vítali. Avšak Jeho radosť a nádej zvädli. Keď dobehol za roh obchodu, uvidel to, čo ho naozaj volalo. Nebola to Vioha. Bolo to iba jej telo. A telá stoviek ďalších ľudí.

Odporná masa tiel sa začínala niekde ďaleko vzadu a končila pár metrov pred ním. Ako opuchnutá hnusná stonožka pred ním stála vec pospájaná z mäsa a kostí ľudí. Mohla merať aj šesť metrov do výšky, tri metre do šírky a sto metrov do dĺžky. Pohybovala sa pomocou končatín ktoré z nej vytŕčali zo všetkých strán ako nohy hmyzu. Na jej vrchu bola Vioha. Jej telo bolo od pása nepoškodené až na jednu časť. Tam kde Rudyho predtým ožarovali jej vlasy, vábili jej oči, a lákali jej pery, stála tá najodpornejšia vec akú tam mohol nájsť. Kravská hlava. Tá kravská hlava, ktorú Rudy nedokázal včas zničiť. Táa kravská hlava ktorú priniesol do veľkej haly, tá kravská hlava ktorá spôsobila taký chaos a tá kravská hlava ktorá všetko zničila.

Svoju vlastnú hlavu si Vioha držala v rukách uloženú medzi dokonale tvarovanými prsníkmi. Tá ho volala: „Poď! Ona je láska. Poď milovať. Mňa miluješ. Viem to. Ja ťa tiež milujem. Aj ona ťa miluje!“ Povedala a svoje akvamarínové oči uprela nad seba. „Vypustil si ju. Vykonal si rituál. V moment keď si posadnutej krave odťal hlavu si ju priviedol k životu. Si jej otec a milenec. A ona ťa miluje. Chce ťa! Tak poď!

Rudy padol na kolená. Pozeral sa na monštrum ktoré sa pred ním vypínalo ako akási hora odpudenia. V poslednom vzlyku zúfalstva uprel svoje oči na nebo, nedočkal sa však žiadnej odpovede.

Ruky mal položené na kolenách a dlane otvorené k nebu. Pery sa mu triasli, a po lícach mu stekali slzy ktoré ronil. Do nepríjemného ticha ktoré tam vládlo sa ozval jeho zúfalý nárek. Masa sa nepohla. Iba tam stála a nevydala ani hláska.

Odrazu začul ako niečo spadlo a prikotúľalo sa k nemu. Narazilo mu to do kolena, a keď sklonil zrak k zemi ešte väčšmi sa rozplakal.

Bola to Viohyna hlava. Nepovedala ani slovo. Žiadne volanie, žiadne chlácholenie. Iba sa bezducho, od ucha po ucho usmievala. Rudy si ju vzal do náručia ako dieťa, objal ju a plakal. Takto tam kľačal kým slnko zakryté mrakmi nevyšlo nad nich, pretože to čo sa stalo sa udialo ráno, a teraz už bol obed. Potom položil hlavu na zem, zakryl ju svojim roztrhaným sakom a postavil sa. Vzal do ruky zbraň ktorú našiel na policajnej stanici, priložil si hlaveň na spánok a...