Obsah mojich vrecák povážlivo štrkotal, keď som hnal koňa najkratšou cestou k najbližšej dedine púšťe Saaghi. Žily sa mi našťastie napĺňali adrenalínom rýchlejšie ako oči pieskom, a tak som bolestivé pozdravy púšte až tak nevnímal. Až keď som zoskočil z koňa pod plátennými strechami Al-Suháru, uvedomil som si kŕče v prstoch, ako som zvieral opraty. Moja zblúdila duša si však ani vtedy nedovolila vydýchnuť. Rýchlo som prešiel do stanu svojho brata a bez slova si sadol na prázdny koberec.

Halem len zavrtel hlavou a podal mi šálku povzbudzujúceho nápoja. Nechal ma vychutnať si prvých pár glgov, aby som sa upokojil, a precedil pomedzi zuby: „Raz ťa to privedie do hrobu.“

„Ale dovtedy mi to život zaplatí,“ odvetil som šeptom. Potom som konečne načrel do vrecka. V ruke sa mi zjavil nádherný červený diamant vsadený do strieborného náhrdelníka. „Už mám kupca.“

„Šejk Al-Raj si ťa nájde a nechá ťa zvliecť z kože!“ To nahlas nepovedal, lebo bolo dosť možné, že šejkovi muži už prehľadávajú dedinu, ale v jeho pohľade som to čítal veľmi jasne.

Nemýlil som sa.

Ruka oťažená prsteňmi padla na bratovo plece. Halem sa rozkašľal a z úst mu vyšiel modrý dym vodnej fajky.

„Chcel by som sa rozprávať s Imrim,“ začal šejk bez úvodu, „ale ten mi určite povie, že tu s tebou strávil celý deň v modlitbe a záhaľkách, je tak?“

Halem sa snažil tváriť, akoby nevedel, o čom hovorí.

„Isteže! Je predsa svätý deň! Kde inde by bol? Na nákupoch asi nie,“ zasmial sa a znovu sa rozkašľal.

„Nie, Imrim predsa veci nezvykne kupovať. Väčšinou odíde skôr, než ho stihnú požiadať, aby zaplatil,“ hovoril o mne šejk aj naďalej, akoby som tam nebol.

Halem sa konečne postavil a zaboril urazený pohľad do šejkových mútnych očí. Nasledoval som jeho príklad, tiež som vstal a ledabolo si striasol zrnká piesku z nohavíc.

„Si veľký a mocný muž, ó, šejk Al-Raj, ale prišiel si do môjho stanu bez pozvania a bez dôkazov sa obháňaš obvineniami o tom, že by môj brat mohol byť zlodejom. To čestní muži, ako sme my dvaja, nemôžu nechať len tak. Keď si už ale meral takú dlhú cestu, povedz, ó, šejk, o čo si prišiel a možno ti pomôžeme to hľadať.

Halem bol vždy oveľa lepším hercom než ja. Sám by som rečník takým pevným hlasom a čiernym svedomím nedokázal. Mal som však iné nadanie.

„Prišiel som o Krvavé oko, dedičný klenot mojich predkov. Zmizol mi priamo z krku.“

„Isto si ho vytratil po ceste koňom. Púšť si občas vypýta svoj nájom nepríjemným spôsobom.“

„Nešiel som nikde koňom!“ rozzúril sa šejk. „A už vôbec nie s takým drahým klenotom! Riadne som uctil svätý deň bohoslužbou a po nej mi šperk odrazu chýbal. Takouto šikovnosťou oplýva iba tvoj brat.“

„Ako som už povedal,“ zvýšil hlas aj Halem, „sú to len dohady a to veľmi závažné! Dones nám, ó, veľký šejk, dôkaz alebo budeme nútení zmazať urážku krvou. Som si istý, že ide o omyl. Uvidíš, že ak načrieš do svojho vrecka dostatočne hlboko, Krvavé oko nájdeš.“

Šejk nechcel poslúchnuť. Obyčajne to bol on, kto rozkazoval, ale mohutná postava môjho brata prevyšovala nie len jeho, ale aj dvoch vojakov, ktorých mu stáli za chrbtom.

Jeho tučné prsty pomaly a neochotne zmizli v jeho vrecku. Pohľad na jeho tvár stál naozaj za to. Najprv sa zdalo, že sa rozzúri, no napokon sa usmial od ucha k uchu, keď vytiahol stratený šperk, dokonca ho začal bozkávať.

„Pri bohoch, toto je zázrak! Zázrak svätého dňa! Och, bohovia, uctil som si vás!“

Ja s Halemom sme o moci jeho bohoslužby vedeli svoje. Šejk si nevšimol, ako sa moje oči zahmlili, keď siahol rukou do vrecka, a už vôbec nemohol vidieť, lebo smrteľníci taký dar nemajú, ako sa moja duša oddelila od tela, len na malý okamih, taký krátky, aby urobila dva kroky, stihla Halema obísť a vložila šperk, ktorý vytiahla z môjho vrecka, späť do toho šejkovho. Potom sa znovu zjednotila s mojím telom. Na malý okamih som sa cítil, akoby som sa znovu narodil. Keď to doznelo, zaškrípal som zubami. Nechcelo sa mi s Krvavým okom lúčiť, ale bola to tá najbezpečnejšia možnosť. Možno že za šejkom vyšlem svoju dušu ešte raz, keď sa otočí a celý šťastný vykročí zo stanu.

Nemohol som to však urobiť, lebo keď sa konečne pobral na odchod, stále držal šperk pevne v rukách.

„Pri najvyššej sviatosti svätého dňa, bodaj by aj vaše najcennejšie poklady boli s vami navždy spojené tak, ako som ja spojený s najväčším klenotom púšte!“ zvolal a odkráčal. Po chrbte mi prešiel zvláštny, nepríjemný pocit. Vzduch v stane na okamih chutil akosi ináč a vôňa fajky sa vniesla k stropu ako prazvláštna pieseň. Počul som jej tóny, jasne a zreteľne. Znamenalo to prítomnosť mágie.

Čoskoro to odoznelo a ja som si s tým viac hlavu nelámal. Mal som totiž hlavu v smútku z toho, ako hlúpo som prišiel o lup.

„To bolo len tak-tak,“ šepol Halem.

Súhlasil som. Nešťastne som krútil hlavou, ako som ho míňal cestou k východu. Potreboval som si prevetrať hlavu, aj keď to znamenalo, že si ju naplním pieskom. Ten sa dá aspoň vytriasť ľahšie ako trudné myšlienky.

Vybral som sa k svojmu koňovi, aby som ho konečne riadne obriadil a napojil. Keď som pred neho položil vedro s vlažnou vodou, odrazu ma oblapili dvaja chlapi.

„Ale aj tak by som si ťa rád preklepol,“ počul som spoza seba šejkov hlas, kým si ma odvádzali jeho muži. Zavrel som oči a rozhodol sa vyslať svoju dušu preč, aby našla striehla obďaleč a zohnala kľúče od cely, kde sa každú chvíľu ocitnem. Šejkove vyberané spôsoby boli povestné.

Zdesene som zistil, že to nejde. Môj najväčší poklad, moja duša, bol so mnou vskutku nerozlučne spojený. Keď som si to uvedomil a prvotný šok pominul, doľahla na mňa úľava. Bol to zvláštny, nečakaný pocit, no zdalo sa mi, akoby som sa konečne dostal domov.