Severín a čarovný notes

Ako mrzutý kníhkupec čarovného deduška stretol.
Podporte scifi.sk
„Mizerní paraziti. Lajná na tvári zemegule.“ Severín kráčal obchodným domom hundrajúc si pod nos kliatby.
„Ďalší nekonečný deň s hordami pologramotných imbecilov. A zajtra zase, pozajtra taktiež.“ Jeho ťažký údel sprevádzal povzdych.
Vonku vládlo šero. Len čo opustil budovu, privítal ho chladný, smradom mesta nasiaknutý vzduch. Kráčal smerom k zastávke s myšlienkami, ktoré by v slušnej literatúre neprešli cenzúrou.
„Mizerná práca. Keby som vedel, čo obnáša povolanie kníhkupca, tak by som radšej zobral tú prácu v...“
„Ale, ale, ale,“ ozvalo sa Severínovi za chrbtom až ho skoro od ľaku chytila chlopňa. Otočil sa a zazrel zhrbeného starca. Opieral sa o paličku, sivou bradou zametal zem. So svojím priateľským úsmevom vyzeral ako deduško z nejakej rozprávky. Severín by ho skôr označil ako niekoho, kto sa mal dávno pobrať do večných lovísk a prestať míňať vzduch.
„Cítim z teba veľa hnevu a nespokojnosti,“ pokračoval deduško.
„A ja že tlačenku s cibuľou,“ odvrkol Severín.
„Nemusíš byť taký protivný,“ zamával deduško výhražne prstom, „nie som tvoj zákazník. Prišiel som ti pomôcť.“
„Máš pre mňa dobre platenú prácu, kde sa nemusím stretávať s hlupákmi?“
„Niečo oveľa, oveľa lepšie.“ Deduško siahol voľnou rukou za chrbát a vytiahol malý čierny notes. Podal ho Severínovi a ten ho prijal s jedným obočím vysoko zdvihnutým.
„Je čarovný,“ dodal starec, „splní ti päť prianí.“
„Päť?“ čudoval sa kníhkupec a druhé obočie sa pridalo k prvému, „nemali by byť tri? To už aj na kúzla sú akcie?“
„Čo som nejaká zlatá rybka?“ urazil sa deduško, „žijeme v moderných časoch. Ľudia sú stále viac a viac chamtivejší a tak som musel zvýšiť počet prianí. Naviac každý to prvé vyplytvá, aby sa uistili, či si z nich nerobím srandu.“
„Prečo mi ho vlastne dávaš?“
„Čas od času si vyberiem nejakého smrteľníka, ktorému by sa zišla nadprirodzená pomoc.“
„Máš v tom nejaký systém alebo to vyberáš náhodne?“
„Tomu by si nerozumel.“
Severín prevracal notes v rukách. Nevyzeral veľmi čarovne. Pokúsil sa ho otvoriť, ale nešlo to.
„Ten nie je na zapisovanie,“ povedal deduško so širokým úškrnom na tvári.
„Ako potom funguje?“
„Poklopeš po ňom tri-krát prstom a povieš: Bodaj by... a doplníš čo si želáš. Vyskúšaj to. Želaj si niečo.“
Severín neveril tomu starému chrenovi ani slovo. Prečo by mu dával niečo také hodnotné a ešte k tomu zadarmo? To najhodnotnejšie, čo mu niekto dal len tak bola stará deravá ponožka od babičky s Alzheimerom. Ale veď za pokus nič nedá. Zaklopal tri krát prstom na notes a zaželal si:
„Bodaj by si sa posral, dedo.“
Spoza deduškových nohavíc sa ozval hlasný čvachtavý zvuk a starcovu tvár zbrázdil kyslý výraz.
„Bodaj by tebe šukal pes mater!“ nadával, „to si si nemohol priať niečo normálne? Výhru v lotérii napríklad?“
Severín nedokázal skryť svoje nadšenie. Ono to naozaj funguje! Alebo len v správny moment starcovi povolilo hrubé črevo. V takom pokročilom veku by to nebolo nič nezvyčajné. To načasovanie však...
„Sorry starý. Myslel som, že si len senilný chren.“
„Tak to ti ďakujem dvojnásobne! Ďalšie trenky v riti. Och! Ja mu chcem pomôcť a on spraví toto. Daj človeku prst, on ho potiahne a ty sa môžeš posrať, veru tak! Ľudia mizerní!“
Len čo deduško dohromžil, pobral sa na odchod. Kráčal naširoko a z pravej nohavice mu čosi vytekalo.
„Ešte raz sa ospravedlňujem,“ zavolal Severín a myslel to úprimne. Nikdy v živote sa nikomu neospravedlnil dva krát. Deduško len nahnevane zamával rukou:
„Nezabúdaj, už máš len štyri priania. Snaž sa, aby neboli tak na hovno ako to prvé.“
Severín sa díval na notes vo svojich rukách a premýšľal. Čo by si mal priať?
„Zajtra niečo vymyslím.“ Hodil notes do ruksaku a vybral sa k autobusu.
***
„Ujo? Prečo nosíš okuliare?“
„Pretože kontaktné šošovky sú drahé ako sviňa.“
„A ujo? Prečo sú knihy z papiera?“
„Pretože na kameni nedrží atrament.“ Malý ryšavý chlapec sa neprestával na Severína zubiť. Vyzeralo to, že jeho otázky nebudú mať koniec.
„A ujo? Prečo máš také veľké brucho?“ Severín sa na chlapča zamračil.
„Lebo žeriem otravné deti.“ Úsmev vystriedalo zdesenie a ryšavec s krikom opustil kníhkupectvo, len tak sa za ním prášilo. To pripomenulo Severínovi, že by mal povysávať. Mávol nad tým rukou a díval sa za utekajúcim chlapcom.
„Sopliaci protivní. Neznášam deti.“
Odbilo poludnie a Severín zhodnotil, že je čas na obed. Vybral sa k pokladničnému pultu, kde mal schovanú nádobu s jedlom. Nie že by sa naň veľmi tešil. Tri dni starý šnicel a tri storočia stará ryža. Oboje suchšie než dôchodcove päty. Najradšej by to všetko zahodil do koša a objednal si niečo dobré, ale stav jeho účtu mu to nedovolil. Siahol do batoha a hľadal nádobu.
Ruka mu našmátrala niečo iné. Malý notes. Notes prianí! Takmer naň zabudol. Chvíľu lovil v pamäti, ako funguje, a len čo si spomenul, poťukal po ňom tri krát prstom a povedal:
„Bodaj by mi niekto priniesol zadarmo chutný obed.“
Čakal. Nič sa nedialo. Počkal ešte chvíľu. Stále nič. Ťažko si povzdychol. Takže dedovi predsa len povolila stolica a nič iné.
Chystal sa notes zahodiť, keď do kníhkupectva vošiel kuriér s veľkou kapsou.
„Vy ste Severín?“ spýtal sa a kníhkupec prikývol, „mám tu pre vás zásielku.“
Siahol do kapsy a vytiahol z nej krabicu od extra veľkej pizze. Položil ju na pult, poprial dobrú chuť a odišiel. Žiadne platenie ani podpis. Proste ju tam len tak nechal. Severín ju otvoril a do nosa mu udrela priam orgastická vôňa. Pizza bola bohato zdobená so všetkým, čo mal najradšej. Šunka, kukurica, klobása, olivy, štyri druhy syra a ďalšie z dlhého zoznamu chutných vecí.
„Babkine zodrané lakte, ten notes fakt funguje!“
Nezaváhal ani na sekundu a vrhol sa na pizzu ako prasa na pomyje.
***
„Prepáčte, kde máte oddelenie s módou?“ spýtal sa chlapík vyfintený ako modelka.
„Tretia chodba napravo od vchodu, oproti oddeleniu s architektúrou,“ vydal zo seba Severín zvuk podobný slovám. Fešáčik zostal zarazený. Kníhkupcove slová boli zrejme príliš ťažké na jeho malý mozoček, tak mu ich zopakoval pomalšie.
„To ma tam nemôžete zaviesť?“ urazil sa fešáčik. Severín sa chopil klávesnice a začal do nej náhodne vyťukávať.
„Mám tu veľa práce. Zvládnete to aj sám. Ste snáď svojprávny, nie?“ Ozvalo sa podráždené odfrknutie nasledované myknutím hlavy, pri ktorom sa dlhá ofina elegantne presunula z jednej strany na druhú a zákazník sa vybral do spomínaného oddelenia.
„Ježišu, mne je zle,“ stonal Severín len čo fešáčik zmizol za regálom. Nechal klávesnicu klávesnicou a chytil sa za brucho. Obed zjedol na jedno posedenie a cítil sa ako keby bol v poslednom mesiaci tehotenstva a otcom bol vorvaň. Viac než boľavého brucha by sa skôr mal obávať zajtrajších toaletných následkov. To, čo z neho vylezie, bude veľkosti novorodenca. Nič však neľutoval.
„Tá pizza bola jednoducho božská!“
Dvere kníhkupectva sa otvorili a Severín mal pocit, že pizza opustí jeho črevá ešte dnes. Dorazila hrôza, des a krása. Severínova šéfka, regionálna manažérka Cecília. Kto ju nepoznal, by si podľa vysokých šteklí a postavy porno herečky myslel, že svoju pozíciu získala spôsobom, akým ho získavajú ženy jej objemu hrudníka. Kto ju poznal, sa tým nenechal oklamať. Dlhé čierne vlasy a latexu podobný kostým jej dával výzor dominy. Nemala však taký len výzor, ale aj povahu. Očami dokázala prepáliť betón, panovačným hlasom rezala diamanty a dokázala vyvolať rešpekt aj u takého pohŕdača autorít, akým bol Severín.
„Zase sa flákate, ako vidím,“ povedala namiesto pozdravu tak chladno, až v blízkom okolí klesla teplota o desať stupňov. Siahla do svojej kabelky a Severínom myklo. Vytiahne z nej bič, aby ho potrestala? Našťastie hľadala len pero a notes na poznámky.
„Neflákam sa,“ vyjachtal zo seba konečne kníhkupec a dokonca sa mu podarilo aj postaviť, „len som si potreboval trochu po obede posedieť.“
„Isteže, ako inak,“ odvrkla, „taký hobit ako vy pravdepodobne obeduje tak tri-krát alebo aj štyri-krát denne.“ Niečo si zapísala do notesa a Severínovi to pripadalo, ako keby podpísala jeho popravu. Nakukol cez výklad, či tam cez plagáty náhodou nezazrie pripravenú popravčiu čatu. Prešla k najbližšiemu regálu s knihami a prešla prstom po jednej z poličiek.
„Prach, ako inak, neutretý,“ povedala sama pre seba a opäť si niečo poznačila.
„Veď som ho utieral pred mesiacom,“ zahundral si pod nos Severín a pokúsil sa zabiť Cecíliu pohľadom. Namiesto toho ju vyzliekal očami. Bola to chladná mrcha, ale aj tak by ju strašne rád...
Čosi mu napadlo a ústa sa mu skrivili do úsmevu. Nenápadne nahmatal čarovný notes, poťukal po ňom prstom a potichu povedal:
„Bodaj by sa Cecíliine šaty presunuli dva metre doprava.“
Šatstvo sa ticho zosunulo na zem kúsok od regionálky. Jediné, čo na nej ostalo, boli okuliare, štekle a kabelka. Severínov kollárovský úsmev však nemal dlhé trvanie.
Cecília bola v skutočnosti Cecil a kníhkupec sa musel premáhať, aby od sklamania a hrôzy nezačal jačať. Cecil medzitým pokračoval v kontrole a svoju situáciu okomentoval len krátkym:
„Je tu nejaký prievan.“
Spoza regála sa vrátil fešáčik s knihou v ruke. Len čo zazrel Cecila, oči sa mu zväčšili na trojnásobok ich objemu.
„O! Môj! Bože!“ V jeho hlase bolo až príliš veľa nadšenia. Regionál najprv nechápal, čo toho týpka pred ním tak vzrušilo. Uvedomenie prišlo spolu s výkrikom, ktorý u chlapa snáď ani nebol možný. Dobehol k výkladu, strhol z neho jeden z plagátov a obalil sa doň. Hneď na to utiekol z predajne.
„Chodí sem ten pán často?“ spýtal sa fešáčik Severína, len čo prišiel k pultu a zasnene sa díval za utekajúcim naháčom.
„Občas sa tu zastaví,“ odvetil kníhkupec a cítil, ako sa obed predčasne pýta von.
***
„Hľadám niečo pre starú mamu. Oslavuje deväťdesiatku. Čo by ste mi odporučili?“
„Urnu.“
„Myslíte?“ Zákazník sa zamyslene poškriabal na brade.
„Budem nad tým premýšľať. Ďakujem za radu.“
Opustil kníhkupectvo a vo dverách sa takmer zrazil s paňou tlačiacou kočík s poriadne urevaným bábom. Jačalo, čo mu pľúca stačili. Jeho mama bola buďto hluchá alebo to jednoducho ignorovala a prešla do detského oddelenia. Prezerala si detské knihy a pohupovala svojím potomkom, hundrajúc si čosi pod nos. Možno uspávanku. Ak tým chcela dieťa uspať, malo to presne opačný efekt.
Severín sa usadil za pokladničný pult a pokúsil sa ten vreskot ignorovať. Po piatich minútach mu už išla prasknúť hlava. Prečo mu tá krava nedá do držky aspoň cumlík alebo aj päsťou. Len nech už sklapne. Najradšej by to decko vzal a...
A v tom sa mu v hlave rozsvietila žiarovka. Vzal notes a tri krát po ňom poklopal:
„Bodaj by to decko vedelo hovoriť.“
„Beee! Beee! Beee... Boha jeho, mater, som hladný!“ ozvalo sa bábo a prekvapenej matke vypadla kniha z ruky.
„Čo... čo... čo to?“ vyjachtala zo seba, „ty hovoríš? Ale... ale... ako?
„Čo na tom, že hovorím? Som hladný, ty krava sprostá!“ pokračovalo bábo, „ma tu ťaháš hore dole po obchodoch a je ti jedno, či umieram od hladu!“
„Ja som nevedela...“
„Ty si nevedela? No to je ale prekvapenie! Ako vravel foter: Vieš hovno!“ Matka sa nezmohla na slovo. Keďže požiadavkám svojho dieťaťa stále nevyhovela, pokračovalo:
„Nečum na mňa ako teľa na nové vráta! Vytiahni cecek a konečne ma nakŕm! Kurva fix aj s týmito modernými matkami!“
Matka chvíľu nevedela, čo má robiť. Opustila kníhkupectvo za pokračujúcich nadávok svojho potomka. Severín sa za nimi díval a začal prehodnocovať svoj názor na deti.
***
„Tovar prijatý, teraz ho už len vyložiť,“ okomentoval Severín svoju situáciu a škaredo zagánil na krabicu s knihami. Nechcelo sa mu. Necítil motiváciu vstať a pracovať. Zobral do ruky zápisník. Zostalo mu posledné prianie. Mal by ho využiť na to, aby sa knihy vyložili samy?
„To by bolo pekne premárnené prianie,“ ozvalo sa Severínovi za chrbtom. Kníhkupec od ľaku vystrelil do vzduchu a predviedol, na svoju bacuľatú postavu, elegantné salto nad pokladňou. Netušil, čo ho práve vyviedlo z miery viac. To salto alebo to, ako sa tu zjavil ten starý chren.
„Boha jeho, dedo,“ zahrešil, „kde si sa tu vzal?“
„Čarovný deduško sa môže zjaviť kde chce a kedy chce.“
„Prísť dverami by bolo na teba príliš pozemské?“
„Presne tak.“
„Myslel som si. Tak čo chceš, dedo? Prišiel si si po novú knihu?“
„Po zápisník som si prišiel.“
„Veď mám ešte jedno prianie.“ Deduško sklamane zakýval hlavou.
„Veru, veru. Posledné prianie. A chystáš sa ho pekne premárniť. Ale prečo ma to prekvapuje? Spravil si to so všetkými ostatnými, tak prečo by malo byť toto iné?“ Severínovi teda nepripadalo, že by prianiami plytval. To s Cecíliou, teda Cecilom, nevyšlo úplne presne podľa plánu, ale inak neľutoval nič.
Pravdou bolo, že nemalo veľmi cenu s posledným prianím otáľať a tak sa zamyslel. Čo by tak ešte chcel? Bohatstvo? Lásku? Spraviť z Cecila ženu, aby to pôvodné prianie malo lepšie dozvuky?
„Dovolím si len jedno malé upozornenie,“ prerušil mu tok myšlienok deduško, „rovno zabudni na niečo ako, chcem nekonečno prianí. Proti takejto hovadine som sa už poistil.“
„Škoda. To by bolo celkom fajn.“ Možno by si mal priať niečo nesebecké. Aspoň raz v živote nebyť cynik a hovädo a niekomu pomôcť. Alebo sa na to vykašle a nechá dedka, nech si znova zašpiní trenky. Naposledy to bola celkom sranda. Pozrel na starca a premýšľal.
Vtom mu to napadlo. Vzal notes a tri krát po ňom poťukal:
„Bodaj by...“

Tom Hotep

Tom Hotep
Náhodná existencia v guláši života.

Diskusia

Veles
Poznám a používam "skoro ma šľak trafil" ale "chytila ho chlopňa" je pre mňa teda nové :D
Napísané to bolo celkom dobre, nejaké chyby som tam nevidel, ale tak ako pri predchádzajúcej mi nesedí logika.
Chápem, že Severín je cynik, ale naozaj by ani jedno zo želaní nepoužil na zlepšenie svojej situácie? Jeho želania sú niekde na pomedzí detinského a pubertálneho si osobne myslím. Plus, ak by aj dieťa vedelo rozprávať, znamená to, že by hneď vedelo tvoriť súvislé a zmysluplné vety?
Radšej by som privítal jednoznačný koniec, než cliffhanger.
04.09.2023
ama_rilla
Poviedka mi svojim štýlom pripomína dve poviedky, ktoré tu svojho času tiež boli - o Popoluške a Červenej karkulke tuším. Nepamätám si už ale kto ich písal (možno to boli aj dvaja autori). Uznávam, že na niektorých pasážach som sa pobavila (využitie prvého priania bolo pomerne originálne :D), niektoré mi prišli premrštené (matka s dieťaťom, Cecília). Niektoré dialógy boli vtipné, niekde autor príliš tlačil na pílu. Ale písať vtipne nie je nič jednoduché, takže z tohto pohľadu myslím, že to bol vcelku úspešný pokus. Mrzelo ma ale to, že poviedka stála len na vtipoch a chýbal jej zaujímavejší dej. V podstate sa v nej nič nestalo a priania Severína nikam neposunuli, resp. ich využil dosť zvláštne. Možno to bol zámer autora vykresliť Severína ako beznádejného babráka a stratený prípad, no veľmi to nefungovalo.
04.09.2023
BocianSara
Zo začiatku som si hovorila ako dobre autor využil, že má svoj štýl, je to vtipné (smiala som sa nahlas) a veľmi zapamätateľné. Potom prišiel "vtip" Cecília - Cecil a prešlo ma to.
Súhlasím s ostatnými, že sa hlavná postava ani na chvíľku nezamyslela poriadne nad tým, čo by si mohol naozaj priať. To ako mal všetkého pokrk ešte neznamená, že žije len v danej chvíli a nič iné ho nebude zaujímať. To práve mohlo trošku vylepšiť posledné prianie, ktoré zostalo vo vzduchoprázdne.
Pri hovoriacom dieťati mi nevadili súvislé vety ako to, že malo rovnaký slovník ako Severín.
04.09.2023
Hieronymus
Mno... nemôžem povedať, že by som sa nezasmial, predsa len to odporučenie urny bolo veľmi fajn :) Škoda len, že sa tak tlačilo na vtipy, ktoré vyznievali až absurdne (batoľa), alebo ani neboli vtipné (šéfka). Skontrolovať si, či to naozaj funguje na dôchodcovi mi príde trošku kruté, ale v rámci postavy Severína.
Nesedí mi, že by niekto niekde vyhodnotil Severína ako správneho adepta na to, aby si splnil 5 želaní. Ten systém (ak nejaký existuje) musel vymyslieť pes (nič proti psom). Predsa len to nie je dobrý človek, viditeľne nemá rád ľudí, dokonca ich nazýva parazitmi, ktovie, čo by si mohol priať. Ale možno to brali tak, že je to idiot a nič nehrozí. Čo sa vlastne aj stalo.
Celkovo je to taká poviedka, kde keby Severín nestretol dôchodcu, tak by to celé dopadlo rovnako, vlastne sme sa vrátili na začiatok, aj keď koniec chce naznačiť niečo iné, ale som si istý, že chudák dôchodca znova pôjde domov s plnými nohavicami.
04.09.2023
Martin Chabada
Vtípky boli pekné a hlavne cynicky nekorektné (také mám rád). Hlavný hrdina sympaťák, aj keď sa správal nelogicky. Ale čo je výhra v lotérii oproti pohľadu na posratého čarovného deduška?
Vadil mi hlavne otvorený záver.
05.09.2023
Veles
Ama_rilla, Popolušku napísal Marco Ottra, Karkulku zase ja :D Ale ak by som to mal prirovnať ku niekoho tvorbe, tak mi to pripomína "Až kým ich smrť nerozdelí" od Martina Chabadu, akurát tu bolo menej vtipov.
05.09.2023
Martin Chabada
Jaj, tento môj "hlboký poklesok" si niekto pamätá. :-) Tú poviedku som si ešte nedal ani na blog.
05.09.2023
Lucika
Ja som sa celkom pobavila :D tiež som sa pozastavila nad rečou dieťaťa, ale zas kľudne mohlo tak nadávať preto, lebo to želanie vyslovil práve Severín :) Ináč je fakt škoda, že sa tam neudialo aj niečo akčnejšie. Chápem, že Severín je proste taký aký je, ale chcelo by to aspoň jedno väčšie želanie. A veľmi mi tam chýba zakončenie.
11.09.2023
Martin Hlavňa
Poviedka ma bavila. Vtipy u mňa asi fungovali všetky, chápem však, že niektorých komentujúcich nie. Predsa len, humor je dosť subjektívna vec a nedá sa trafiť každému do vkusu. Problém so slovníkom dieťaťa mi nevadil, pochopil som to tak, že na neho preniesol kus svojej osobnosti. Námet síce nový bol, ale vďaka ľahkému spracovaniu a pár zmenám (päť prianí namiesto troch, ...) na mňa pôsobil neošúchane. V rámci Severínovej postavy mi vadili dve veci. Jednak niektoré repliky mi prišli skôr ako niečo, čo by si pomyslel, ako povedal nahlas a jednak to čo bolo už spomínané - nezamýšľal sa poriadne nad tým čo si želal. Napríklad namiesto obedu si mohol priať peniaze a mal by vystarené na dlhšie. Zároveň by tým mohol vyriešiť aj svoj odpor k práci. Príbeh bol fajn, ale zároveň mi to prišlo ako sekvencia vtipných scén. Nenastal žiaden konflikt (mohol napríklad prianím niečo veľmi pokaziť a potom sa to snažiť vyriešiť). Tým potom utrpel záver, lebo v ňom jednoducho ani nebolo čo poriadne uzavrieť. S posledným prianím vo vzduchoprázdne ma to ako čitateľa sklamalo. Inak, ale poviedka ubiehala dobre a bavila ma.
17.09.2023
Tom Hotep
Ďakujem všetkým za vašu kritiku, pozitívnu aj negatívnu.
12.10.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.