Konečne začalo svitať
Strach, zápach krvi a zatuchliny... Neviem ako dlho sme tam sedeli. Jediné, čo ma držalo pri vedomí bolo, že tam bol Roman so mnou. Pozrela som sa naňho so zaslzenými očami a on mi pevne stisol ruku na znak toho, že ma neopustí.
„Zapni mi ho, prosím.“
Roman mi odhrnul vlasy vzadu na krku a chytil konce striebornej retiazky, ktoré som mu podávala. Naskočili mi zimomriavky. Na terase už začal povievať chladný vánok.
„Tak. Ukáž sa.“
„Je fakt nádherný.“ Prívesok v tvare listu s ampulkou naplnenou tmavomodrou tekutinou sa mi vynímal na krku. Týmto darčekom mi ukázal ako dokonale ma pozná. „Ďakujem. Muselo byť ťažké zohnať ho. Aj keď... myslela som si, že odvar z Himalájskeho modrého maku bude mať inakší odtieň, svetlejší.“
„Nó...“ zháčil sa.
„Čo?“ podozrievavo som si ho premerala.
„Naozaj ma to mrzí, Laura. Dozvedel som sa to až v maile po odoslaní. Vieš, na toho predajcu z Indie boli dobré recenzie, ale...“ zhlboka sa nadýchol a pokračoval, „nie je to odvar z modrého maku. Vraj ho nevedel zohnať. Je z akejsi prilby modrej.“
„Prilbica modrá,“ opravila som ho. „Navyše, tá je predsa jedovatá,“ skontrolovala som prívesok, no vyzeral bezpečne.
„To som nevedel,“ hlesol. „Na rastliny si tu odborníčka ty. Prepáč,“ sklonil zrak.
„To nič. Viem, že si to neurobil naschvál. Len dúfam, že si neplatil veľa.“
Objal ma. „Vedel som, že budeš mať pochopenie.“
„Aj snaha sa cení,“ ďalej som to nerozoberala, lebo aj napriek tomu to bolo krásne prekvapenie.
Obaja sme sa pozreli hore. Nad nami v temnote svetielkovali miliardy hviezd.
„Myslíš, že tam niekde existuje život?“ opýtal sa.
„Určite. Vesmír je taký obrovský. Musí tam niečo byť.“
„Aha!“ vykríkol nadšene, keď sa nad nami zjavila svetelná čiara.
Pousmiala som sa nad jeho detinskou radosťou.
„Želala si si niečo?“
„Aby si ma častejšie bral do luxusných hotelov v Tatrách.“
„No, zas si nezvykaj,“ doberal si ma.
Na druhý deň sme si zbalili posledné veci a vybrali sa domov. Povznesená nálada mi však dlho nevydržala. Na recepcii som si všimla vystrašené pohľady a ľudia si šepkali. Na obrazovke v rohu bol moderátor s vážnou tvárou.
„Deje sa niečo?“ pošepla som Romanovi, ktorý práve odovzdal karty od našej izby.
„Hm?“ spýtal sa neprítomne.
Keďže sme mali víkend bez mobilov a zbytočných rozptýlení, zvedavo som hľadela na televízor. Správy sa však práve skončili. Nasledovala som teda Romana do auta s nosom zaboreným v mobile.
„V noci sa niečo stalo,“ povedala som po pár minútach scrollovania. „Počúvaj. Včera večer, hneď po západe slnka, sa na okraji Bratislavy rozpútalo peklo,“ hovoril nadpis jedného z článkov. „Zjavili sa tu sčista-jasna. Nikto nevie odkiaľ prišli. Počkaj, je tu aj video... Pozri sa,“ ruka sa mi trochu triasla, keď som naňho otočila telefón.
Odvrátil zrak z vozovky a zamračil sa.
„Čo to akože má byť?“
„Neviem, ale vraj sú to nejaké príšery, ktoré včera v noci zaútočili.“
„Nebolo tam dokopy nič vidieť, veď už bola tma.“
„A čo všetci tí rozutekaní ľudia? Podľa mňa je to desivé. Navyše hlásia desiatky mŕtvych a nezvestných. Dokonca aj niektoré z tých tvorov padli.“
„To vážne?“ spozornel. Zrazu stočil volant a zastavil na kraji cesty. „Ukáž mi to.“ Znova si pozrel video. „Je to zvláštne,“ na hlase mu bolo počuť rozrušenie. „Ale ako to, že nemáme lepší obraz o tom, ako vyzerali?“
„Neviem. Vraj ich telá zmizli. Akoby sa vyparili. Ale sú svedkovia, ktorí ich videli.“
Roman chvíľu mlčal. Premýšľal. „Povedz mi, prečo by tu nejaké príšery prišli na noc a pozabíjali ľudí na uliciach? To nedáva žiadny zmysel,“ ozval sa napokon.
Roman bol odjakživa realista. Potreboval fakty, a hlavne, presvedčiť sa na vlastnej koži. Trochu ma jeho pochybovanie upokojilo. Možno sa to nejako vysvetlí.
„Už je skoro obed. Som hladný a máme pred sebou ešte dlhú cestu.“
***
Pri obede som si všimla, že včerajšok bol téma číslo jeden takmer pri každom stole. Znervózňovalo ma to. Roman bol na tom podobne. On sa to síce snažil nedať najavo, ale čelo mal stále zamračené. Ani ďalšie vyhľadávanie nám však nedalo nové informácie.
Po rýchlych nákupoch sme pokračovali v ceste. V rádiu hrala nejaká letná odrhovačka. Myseľ mi stále zabiehala k včerajším udalostiam. Dosť ma to vykoľajilo. Snažila som sa utešiť tým, že za necelé dve hodiny by sme mali byť doma. Vonku sa pomaly začalo stmievať a súmrak padal aj na moju dušu. Akoby som to očakávala, pesničku náhle prerušil moderátor. Strach, čo sálal z jeho hlasu sa cez rádiové vlny dostal aj ku mne. Príšery sa vrátili. V hojnejšom počte ako včera.
„Máme hlásené útoky z viacerých lokalít západného a stredného Slovenska. Rozšírilo sa to dokonca aj za hranice. Prosím vás, nevychádzajte z domu. Zabarikádujte sa. Schovajte sa,“ vravel.
Vymenili sme si s Romanom zmätené pohľady.
„Čo teraz? Čo spravíme?“ V ruke som žmolila remienok ruksaku, čo mi ležal na kolenách.
Neodpovedal. Spomalil. Pred nami sa vinul rad svetiel.
„Havária?“ neistota v mojom hlase bola badateľná.
Roman si hrýzol spodnú peru a prstami bubnoval po volante. „Sme za Čertovicou. Teraz už ani nemáme kde odbočiť.“
Vedela som, že myslí na to isté čo ja. Domov je ešte ďaleko.
Vliekli sme sa slimačím tempom, keď sa oproti nám zjavili svetlá reflektorov. Ozval sa náraz a celým naším autom trhlo.
„Roman, si v poriadku?“
„Áno, som v pohode,“ odopol si pás a vystúpil z auta, aby skontroloval škody.
Vodič, ktorý do nás nabúral, sa držal za hlavu. Vyzeral, akoby blúznil. Zrazu schmatol Romana za plecia a zakričal: „Sú tu! Je po nás!“
Ďalší ľudia vystupovali z áut. Všade sa ozýval krik a trúbenie. Rýchlo som vyšla za Romanom.
A vtedy som ich videla prvýkrát. A videla som, čoho sú tie potvory schopné. S akou ľahkosťou zaútočili. Hrýzli, kmásali, trhali. Tí ľudia nemali žiadnu šancu. Doľahol k nám krik ľudí umierajúcich v krutých bolestiach. Stuhla som. Roman ma ťahal preč, ale ja som nemohla odtrhnúť pohľad od toho, čo sa tam dialo.
Dvaja z tých štvornohých diablov sa rozbehli naším smerom. Chlapík, čo do nás nabúral sa pridal k nám a všetci traja sme ozlomkrky bežali k lesu. Medzi stromami by sme mohli nájsť útočisko. Dupot láb bolo počuť hlasnejšie. Premohla som nutkanie obzrieť sa. Chlap vedľa mňa sa potkol. Zhodil pri tom aj mňa.
Dobehli nás.
Snažila som sa pozviechať. Neznámy muž však nemal žiadnu šancu. Obrovské tesáky sa zaborili do jeho šije. Druhé zviera sa mu zahryzlo do nohy. Bolo počuť chrupnutie kostí.
Podarilo sa mi postaviť sa a nejakým zázrakom som bežala preč. Roman si až teraz uvedomil, čo sa stalo. Zhrozene tam stál niekoľko desiatok metrov predo mnou. Niečo kričal, no v hlave mi hučalo, nepočula som ho.
Na chrbte mi pristála ťažká váha, ktorá ma vtlačila do trávy mokrej od rosy. Takmer som cítila, ako sa do mňa vnárajú zuby ostrejšie ako nože. Kmásalo mnou zo strany na stranu. No bolesť neprišla. Ako je to možné? Vtom sa mi rozjasnilo. Na chrbte mám malý ruksak, musel sa zahryznúť doňho! Svitlo mi svetielko nádeje. Snažila som sa z neho vyvliecť, ale ruka mi o niečo zavadila. Predlaktím sa mi rozliala prudká bolesť. Ja som sa však nevzdávala. Zrazu ma nič nedržalo. Rozbehla som sa s pohľadom upretým na môjho priateľa. V hlave prázdno, nohy mi bežali samé. Až ma konečne Roman chytil za ruku a spolu sme sa stratili medzi stromami.
Zdalo sa, že sme sa ich striasli. V lese už bola taká tma, že sme poriadne nevideli kam kráčame. Ani jeden z nás nemal mobil. Roman svoj nechal v aute a môj zostal v ruksaku.
Kráčal prvý, ja v tesnom závese za ním. Svah pred nami sa zvažoval, ale všimli sme si to až príliš neskoro. Roman sa skotúľal dole. Zreval. Náhle ma premkol strach, že sa mu niečo stane a ja tu zostanem sama.
„Roman?“ Chvíľu mi trvalo zísť až k nemu.
„Narazil som na skalu,“ povedal slabým hlasom.
Moje prsty nahmatali otvorenú zlomeninu. Prišlo mi zle. No musela som byť silná. Kvôli nemu. Netušila som, ako to správne ošetriť. Ale Roman vedel. Ako telocvikár sa už raz s takýmto niečím stretol. Usmerňoval ma. Vyzliekol si mikinu, potom tričko a to mi podal. Priložila som ho na ranu. Potrebovali sme to znehybniť. Musela som konať rýchlo. Čo ak ho predsa len začuli? Neďaleko ležali polámané konáre. Dva z nich som mu priložila k nohe. Ďakovala som Bohu, že mal oblečené kraťasy s opaskom. Podarilo sa mi to ako-tak spevniť.
Chvíľu sme sedeli na studenej zvlhnutej zemi a počúvali. Roman zatínal zuby od bolesti, aby nevydal žiadny hlások. Stískal mi pritom ruku a ja som vedela, že veľmi trpí. Po pár minútach ticha sme však usúdili, že sme sa im stratili. Vstal a s mojou pomocou sme sa pohli ďalej, nevedno kam.
Išlo nám to strašne pomaly. Tma umocňovala moje predstavy, že za každým stromom číhajú potvory. Po každom puknutí konárov či zašuchotaní lístia som čakala, že sa ozve ten strašný hrdelný zvuk.
Po nejakom čase sme sa dostali na čistinku. Na oblohe svietil Mesiac. Bol spln. V tej chvíli som si spomenula na vlkolakov. Žeby to ozaj bolo niečo podobné? Zrazu mi do očí udreli obrysy niečoho pred nami. Srdce sa mi prudko rozbúchalo, ale našťastie to bol iba vrak auta. Muselo sa tu zo strmého svahu zrútiť už pred pár rokmi.
Roman zakvílil. Bol do mňa zakvačený. Vedela som, že je to preňho ponižujúce, no inak to nešlo. Najhoršie bolo, že krvácal. Určite zanechal stopu, podľa ktorej nás ľahko nájdu. Posledné metre sme sa doslova plazili, aj mňa už opustili sily. Pred nami bol potok. Opláchli sme sa. Jeho rana vyzerala aj v tom pološere hrozne. Dych mal slabý. Bol však stále pri vedomí. A to bolo dobre.
Tiež som na tom nebola najlepšie. Ruku mi hyzdila hlboká rana. Aj keď teraz to viac hnisalo ako krvácalo.
Ukryli sme sa v aute. Vnútri sme sa cítili bezpečne, ako keď sa dieťa zakryje perinou až po uši a je si isté, že žiadna obluda sa k nemu nedostane. Na chvíľu sme si vydýchli.
***
Strach, zápach krvi a zatuchliny... Neviem ako dlho sme tam sedeli. Jediné, čo ma držalo pri vedomí bolo, že tam bol Roman so mnou. Pozrela som sa naňho so zaslzenými očami a on mi pevne stisol ruku na znak toho, že ma neopustí. Na hladine potoka sa odrážali mesačné lúče. Sčasti osvetľovali aj náš úkryt. V duchu som si želala, aby sa zatiahlo. Možno by nás potom nenašli. Túlili sme sa s Romanom na zadnom sedadle a čakali sme na koniec.
Svitanie však neprichádzalo.
„Je až neuveriteľné, ako sa to zvrtlo,“ môj šepot bolo ledva počuť.
Roman len prikývol. Veľa toho zo seba nedostal. Zlomená noha potrebovala čo najskôr ošetriť.
Niečo ma vytrhlo z myšlienok. Akýsi šramot. Zadržala som dych a on spravil to isté. Tiež to počul. Niečo sa blížilo k nášmu úkrytu. Zomkli sme sa bližšie k sebe. Nedalo sa však určiť, odkiaľ ten zvuk prichádzal. Tá predstava, že by mal prísť koniec, že by sme mali všetko stratiť, bola neúnosná.
Poklepkal ma po pleci, jeden prst si priložil k perám. Druhým ukázal za mňa. Pomaly som sa otočila. Sliny sa mi zasekli v krku. Bolo to ono. Malo zhrbený lesknúci sa chrbát s ostrými výstupkami, hlavu s dlhou papuľou a špicaté uši. Miestami, v tom mesačnom svetle to naozaj pripomínalo vlkolaka, nebyť bezsrstej šupinatej kože a dlhého chvosta. Blížil sa k vode, možno napiť sa. Ale to by znamenalo, že o nás zatiaľ nevie, inak by už zaútočil. Neodvážili sme sa ani pohnúť. Aj ten najmenší zvuk by mohol spôsobiť to, že sa nedožijeme rána. Boli sme na smrť vyčerpaní, ale zdesenie z toho výjavu pred nami nám zvýšilo hladinu adrenalínu.
Vtom mi napadlo... Ako to, že je tu iba jeden? Z toho, čo som sa dočítala ich bolo vždy veľa. Chodili a útočili v svorkách. Ako naozajstné vlky.
Ako keby som ho privolala, zrazu sa k nám priblížil ďalší. Väčší.
Roman mi chytil hlavu do dlaní. Na čelo priložil svoje pery. Chcel mi povedať, aby som sa nebála. Akoby sa tým bozkom snažil môj strach a bolesť preniesť na seba. Milovala som ho ako nikdy nikoho iného.
Nádych. Výdych. Mojím telom sa začal rozliehať pokoj. Postupne som sa zmierovala s tým, že sme tu spolu. A to bola pre mňa jediná vec, na ktorú som sa dokázala sústrediť.
Prerušilo to až silné zavytie. Myklo mnou.
Bol pri aute, ten veľký. Obchádzal ho a nozdrami nasával vzduch.
Zacíti nás! Z úst sa mi vydral slabý povzdych.
„Pššš,“ Roman mi rukou zakryl ústa.
Neskoro. Tvor zdvihol hlavu. Od jeho vycerenej tlamy nás delilo len sklo. Druhá potvora medzitým skočila na kapotu. Auto sa rozhojdalo pod jej obrovskými labami.
Búšenie môjho srdca v tej chvíli dosiahlo vrchol. Náš úkryt mi už ani zďaleka nepripadal taký bezpečný.
Ozvalo sa hrdelné vrčanie a potom náraz do skla na Romanovej strane. Pritisol sa ku mne. Sklo vydržalo. Druhý tvor medzitým obišiel auto a našiel vybité okno. Začal sa drať dnu. Jeho veľká laba ma skoro dočiahla. Vtisla som sa čo najviac do sedadla.
Bolo to márne. Prvý tvor sa vzdialil, aby sa rozbehol.
„Laura!“ Roman ma chytil za ruku. Pozrel mi do očí. „Máš šancu, uteč.“
Jeho slová sa mi ozývali v ušiach, zatiaľ čo s autom kmásali príšery z najhorších snov.
„Bež! Ja ich zdržím.“
„Nemôžem, nechci to odo mňa,“ ozvala som sa napokon. Do očí sa mi tisli slzy.
„Ja by som sa s tou nohou ďaleko nedostal.“ Hovoril slabo, no rozhodne. Obzrel sa práve, keď monštrum konečne prerazilo sklo. Zubami cvaklo tesne pri jeho hlave. Naposledy sa na mňa pozrel.
„Ľúbim ťa.“ Načiahol sa cezo mňa a otvoril dvere na mojej strane. Vytlačil ma von.
Oba vlkolaci sa dobýjali dnu. Ten väčší s tým mal trochu problém, no na Romana aj tak dočiahol. Pazúry sa mu zaryli do ramena. Bránil sa, uhýbal sa pred tlamou väčšou ako jeho hlava. Ruky mu však po šupinatej koži kĺzali.
Odvrátila som pohľad. Nechcela som dovoliť, aby to bola posledná spomienka naňho.
Ako omámená som sa postavila a rozbehla preč. Môj útek sprevádzali Romanove bojové výkriky.
Tma začínala rednúť, keď ma vyrušil zvuk za mnou. Dobehol ma. Od strachu mi úplne zdreveneli nohy. Zakopla som. Otočila som sa mu tvárou v tvár. Chňapol po mne. Čas brániť sa nebol. Jedným pazúrom zavadil o moju retiazku. Strhol mi ju a na hrudi zanechal šrám.
Tvor zavyl. Zakňučal a cúvol.
Môj na smrť vystrašený mozog sa snažil pochopiť, čo sa stalo. Pohľad mi zablúdil k retiazke na zemi. Striebro a ampulka naplnená odvarom z prilbice modrej. Ani vo sne by mi nenapadlo, že by sa dala použiť.
Ale čo ak predsa...
Štvornožky som sa k nej dostala a schmatla ju v poslednej chvíli. Zaútočil. Prenikavá bolesť ma prinútila otvoriť oči, ktoré som predtým od strachu privrela. Začal chrčať. Moja ruka bola až po lakeť zaborená v jeho hrdle. Zviera sa odtiahlo a začalo dáviť. Ruka mi ochabnuto klesla k telu.
Príšera sa náhle zvalila na zem. A nehýbala sa.
S námahou som sa postavila, nohy som mala ako zo želatíny. Civeli na mňa oči bez života. Bol to ten veľký? V tom rozpoložení bol môj odhad skreslený. Ovládla ma chuť kopnúť doňho, no podlomili sa mi kolená. Slzy sa mi rinuli po lícach, z hrdla sa mi drali vzlyky.
Nádych, výdych. V lese sa už rozvidnievalo. Uvedomila som si ale, že je tam až priveľké ticho. A to ticho zrazu narušil šramot.
Prišiel.
Teraz som si bola istá. Bol to ten veľký. Blížil sa rovno oproti mne, akoby vedel, že nemám šancu ujsť. Z tlamy mu kvapkala krv. Zahnala som myšlienky na Romana.
Chrbtom som sa oprela o mŕtve telo jeho druha. Stále bolo teplé. Rukou som zavadila o prívesok, ktorý mu trčal z papule. Tak predsa sa mu podarilo vyvrátiť ho. Zovrela som ho v dlani. Porezal ma. Beznádej mi opantala vnútro - ampulka sa rozbila. Pochybovala som, že obyčajné striebro bude stačiť.
Nespúšťala som oči z protivníka. Mohutný chvost mal zdvihnutý ako škorpión, pripravený útočiť. Rozbehol sa. Keď bol dva metre odo mňa, moja posledná záchrana preletela vzduchom. Dopadla mu rovno na hlavu. Tvor zaskučal. Zabrzdil. Otriasol sa a pozrel na mňa s ešte väčšou zúrivosťou.
Vtom sa však zháčil. Čosi zavetril. Podišiel ku mne, no neútočil. Čierne zvieracie oči sa stretli s mojimi. Videla som v nich svoj bledý odraz.
Stál tam niekoľko sekúnd, aj keď mne sa to zdalo ako celá večnosť. Hruď ma štípala a zranená ruka mi divne pulzovala. No ja som sa neodvážila odtrhnúť pohľad. Mala som pocit, akoby sa medzi nami vytvorilo akési zvláštne spojenie.
Keď sa jeho sivých šupín dotkli prvé slnečné lúče a z tela sa začalo pariť, venoval mi posledný pohľad. Potom sa otočil a utekal hlboko do lesa.
Konečne začalo svitať.
Vydýchla som si. Doľahlo na mňa vyčerpanie, bola som veľmi slabá. Pri spomienke na Romana ma pichol v srdci žiaľ. Vzápätí ho však vystriedal hnev. Hnev nad tou nespravodlivosťou.
Tie potvory mi ho zobrali.
Ruka mi odrazu začala pulzovať silnejšie. Rana vyzerala čudne. Bola pokrytá niečím zvláštnym, akoby sa zaceľovala. Boli to šupiny? Tupá bolesť prenikala do každej bunky môjho tela.
Slnko začalo páliť. Zdalo sa mi, že mám horúčku. Stiahla som sa radšej do tieňa pod strom.
V duchu som sa zasmiala, že sa možno mením na jedného z nich.
A možno by to nebolo až také zlé.
Lucika
Písanie je moja vášeň
Diskusia
Hieronymus
Poviedka má svoje silné momenty, keď som si vravel, že je to naozaj napínavé. Snaha o atmosféru sa nedá uprieť, ale aj tak mám z toho veľmi zmiešané pocity.
Je to chaotické a veľa vecí mi nedáva zmysel. Na jednej strane, neviem ako prebehla autonehoda, nespustili im airbagy, tak asi nebol kontakt spredu, ale možno zboku... neviem, ale auto by tým pádom malo byť pojazdné. Zostalo v nich zakliesnené to druhé auto? Asi nie, lebo Roman vedel z neho vystúpiť, tak by ho asi vedeli použiť na útek, lebo aj keď v poviedke zaznie, že nemajú kam odbočiť, ale predsa sa môžu otočiť do protismeru a ísť odkiaľ prišli. Potom neviem ako ďaleko od nich sa zjavili tí vlkojašteri a preto neviem, či ich rozhodnutie utekať do lesa dáva zmysel, alebo je to blbosť, lebo ja keby som to v diaľke videl, tak nasadám do auta, otočím ho a zmiznem preč. Nechápem tiež prečo všetci vystupovali z áut, keď auto pre nich znamenalo v tej chvíli jediné ako tak bezpečné miesto...
Možno sa úplne mýlim, ale zdalo sa mi, že sa toto udialo, len aby sa to udialo.
A aj to, že sa to odohráva na Čertovici... prečo tam? Takýto útok by som pochopil v nejakom meste, ale tu, na mieste, ktoré je dosť od ruky? Neviem.
Ten ruksak, ktorý sa zrazu zjavil na dievčinom chrbte sa neviem odkiaľ zjavil, ale fajn, zachránil jej život.
A tak, bolo by toho viac, ale celkovo to nebolo také zlé.
05.09.2023
Poviedka má svoje silné momenty, keď som si vravel, že je to naozaj napínavé. Snaha o atmosféru sa nedá uprieť, ale aj tak mám z toho veľmi zmiešané pocity.
Je to chaotické a veľa vecí mi nedáva zmysel. Na jednej strane, neviem ako prebehla autonehoda, nespustili im airbagy, tak asi nebol kontakt spredu, ale možno zboku... neviem, ale auto by tým pádom malo byť pojazdné. Zostalo v nich zakliesnené to druhé auto? Asi nie, lebo Roman vedel z neho vystúpiť, tak by ho asi vedeli použiť na útek, lebo aj keď v poviedke zaznie, že nemajú kam odbočiť, ale predsa sa môžu otočiť do protismeru a ísť odkiaľ prišli. Potom neviem ako ďaleko od nich sa zjavili tí vlkojašteri a preto neviem, či ich rozhodnutie utekať do lesa dáva zmysel, alebo je to blbosť, lebo ja keby som to v diaľke videl, tak nasadám do auta, otočím ho a zmiznem preč. Nechápem tiež prečo všetci vystupovali z áut, keď auto pre nich znamenalo v tej chvíli jediné ako tak bezpečné miesto...
Možno sa úplne mýlim, ale zdalo sa mi, že sa toto udialo, len aby sa to udialo.
A aj to, že sa to odohráva na Čertovici... prečo tam? Takýto útok by som pochopil v nejakom meste, ale tu, na mieste, ktoré je dosť od ruky? Neviem.
Ten ruksak, ktorý sa zrazu zjavil na dievčinom chrbte sa neviem odkiaľ zjavil, ale fajn, zachránil jej život.
A tak, bolo by toho viac, ale celkovo to nebolo také zlé.
05.09.2023
ama_rilla
Poviedka bola miestami napínavá, mala zaujímavú atmosféru, ale mne sa k nej nehodilo písanie v 1.osobe. Takisto som neporozumela tomu, akú rolu vlastne hral prívesok? Jednu príšeru zabil, ale majiteľka sa aj tak zmenila (asi) na jedného z nich? Stalo sa to isté aj Romanovi a ostatným ľuďom? Alebo bola hlavná hrdinka v niečom výnimočná? Tipovala som, že prívesok v tom celom bude mať väčšiu rolu, napr. že práve hlavná hrdinka nejako privolal príšery... Niektoré scény ani mne nedávali zmysel, zostalo mi veľa otáznikov po dočítaní...
05.09.2023
Poviedka bola miestami napínavá, mala zaujímavú atmosféru, ale mne sa k nej nehodilo písanie v 1.osobe. Takisto som neporozumela tomu, akú rolu vlastne hral prívesok? Jednu príšeru zabil, ale majiteľka sa aj tak zmenila (asi) na jedného z nich? Stalo sa to isté aj Romanovi a ostatným ľuďom? Alebo bola hlavná hrdinka v niečom výnimočná? Tipovala som, že prívesok v tom celom bude mať väčšiu rolu, napr. že práve hlavná hrdinka nejako privolal príšery... Niektoré scény ani mne nedávali zmysel, zostalo mi veľa otáznikov po dočítaní...
05.09.2023
Veles
Dobre napísané, ale tá logika tam škrípe. Mňa by zaujímalo, prečo jej tá rana takmer okamžite hnisala? To už sa ako začala premienať? Ten vrak auta, v ktorom sa schvovávali som predstavoval trochu inak. Ale hlavne by ma zaujímalo, prečo až na druhý deň, a len rozhlas varoval ľudí aby nevychádzali z domu? Také varovanie by bolo podľa mňa vydané čo najskôr, nečakali by tak dlho.
Ten koniec je zaujímavý, ale mohol byť aj lepší popravde. Buď že sa rozhodne vstúpiť do slnka, alebo že sa posnaží pozabíjať čo najviac vlkojašterov, ako ich Hieronymus opísal :) Tiež by ma zaujímalo, čo sú tie monštrá zač? Prileteli tým meteoritom, padajúcou hviezdou, čo videli? Alebo nejak inak sa sem dostali?
05.09.2023
Dobre napísané, ale tá logika tam škrípe. Mňa by zaujímalo, prečo jej tá rana takmer okamžite hnisala? To už sa ako začala premienať? Ten vrak auta, v ktorom sa schvovávali som predstavoval trochu inak. Ale hlavne by ma zaujímalo, prečo až na druhý deň, a len rozhlas varoval ľudí aby nevychádzali z domu? Také varovanie by bolo podľa mňa vydané čo najskôr, nečakali by tak dlho.
Ten koniec je zaujímavý, ale mohol byť aj lepší popravde. Buď že sa rozhodne vstúpiť do slnka, alebo že sa posnaží pozabíjať čo najviac vlkojašterov, ako ich Hieronymus opísal :) Tiež by ma zaujímalo, čo sú tie monštrá zač? Prileteli tým meteoritom, padajúcou hviezdou, čo videli? Alebo nejak inak sa sem dostali?
05.09.2023
Martin Chabada
Pekne napísané. Neskutočne mi vadilo správanie Romana. Taký nemožný ťuťko.
Tiež som mal občas problémy s logikou. Ak sa príšery ráno "vyparili", vyparí sa aj hlavná hrdinka? Potom je posledná veta asi nezmyslom.
05.09.2023
Pekne napísané. Neskutočne mi vadilo správanie Romana. Taký nemožný ťuťko.
Tiež som mal občas problémy s logikou. Ak sa príšery ráno "vyparili", vyparí sa aj hlavná hrdinka? Potom je posledná veta asi nezmyslom.
05.09.2023
BocianSara
Viacmenej súhlasím s predošlými komentármi čo sa týka malých dier v logike, no celkovo sa mi páčilo, že tu bola snaha fyzicky presúvať postavy a hnať ich do pohybu. Pre mňa to pridávalo poviedke napätie alebo možno lepšie povedané ak sa aj zastavili, tak to nebolo zbytočne naťahované a teda pekne bolo spracované plynutie deja. Nie som si istá, či by Roman, hoci s pomocou, bol schopný sa s otvorenou zlomeninou presúvať ale nevadilo mi to až tak v kontexte poviedky.
09.09.2023
Viacmenej súhlasím s predošlými komentármi čo sa týka malých dier v logike, no celkovo sa mi páčilo, že tu bola snaha fyzicky presúvať postavy a hnať ich do pohybu. Pre mňa to pridávalo poviedke napätie alebo možno lepšie povedané ak sa aj zastavili, tak to nebolo zbytočne naťahované a teda pekne bolo spracované plynutie deja. Nie som si istá, či by Roman, hoci s pomocou, bol schopný sa s otvorenou zlomeninou presúvať ale nevadilo mi to až tak v kontexte poviedky.
09.09.2023
Lucika
Ja som to pochopila tak, že príšery sa museli cez deň poskrývať, keďže útočili až po západe slnka. Nejaké drobnosti by sa dali vyladiť, ale inak to malo celkom v pohode atmosféru. A tiež by ma zaujímalo, odkiaľ sa tam vzali?
11.09.2023
Ja som to pochopila tak, že príšery sa museli cez deň poskrývať, keďže útočili až po západe slnka. Nejaké drobnosti by sa dali vyladiť, ale inak to malo celkom v pohode atmosféru. A tiež by ma zaujímalo, odkiaľ sa tam vzali?
11.09.2023
Martin Hlavňa
Napísané to je veľmi dobre. Krásne ma to vtiahlo a veľmi dobre sa mi to čítalo. Dej ubiehal plynulo. Nie som si istý úvodom s vesmírom. Navodilo mi to taký neurčitý pocit, že tie príšery sú vlastne mimozemšťania. Ak je to, ale tak, potom na mňa nefunguje ich reakcia na slnko (mohli by byť iba svetloplachí, ale asi by ich slnko nespaľovalo úplne). Toto by ale bolo super, lebo spojenie fantasy a sci-fi sa často nevidí. Ak to tak nie je, potom dobre, môže fungovať klasický motív škodlivého slnka (aj keď je to trochu klišé). Zároveň by som ale potom chcel vysvetlenie čo sú tie príšery zač a ako sa sem dostali. A prečo útočia práve na Slovensku xD. Príbeh bol inak super, napätie veľmi fungovalo, ale záver mi to trochu pokazil.
17.09.2023
Napísané to je veľmi dobre. Krásne ma to vtiahlo a veľmi dobre sa mi to čítalo. Dej ubiehal plynulo. Nie som si istý úvodom s vesmírom. Navodilo mi to taký neurčitý pocit, že tie príšery sú vlastne mimozemšťania. Ak je to, ale tak, potom na mňa nefunguje ich reakcia na slnko (mohli by byť iba svetloplachí, ale asi by ich slnko nespaľovalo úplne). Toto by ale bolo super, lebo spojenie fantasy a sci-fi sa často nevidí. Ak to tak nie je, potom dobre, môže fungovať klasický motív škodlivého slnka (aj keď je to trochu klišé). Zároveň by som ale potom chcel vysvetlenie čo sú tie príšery zač a ako sa sem dostali. A prečo útočia práve na Slovensku xD. Príbeh bol inak super, napätie veľmi fungovalo, ale záver mi to trochu pokazil.
17.09.2023
Tom Hotep
Hmmm. Nejako neviem, čo si o tejto poviedke myslieť. Na jednej strane je pútavý príbeh o apokalypse z inej dimenzie, ale na strane druhej trocha zvláštne správanie postáv. Koniec mi prišiel tiež trochu zvláštny. Obludy samotné však boli super aj s ich tajomným pôvodom.
07.10.2023
Hmmm. Nejako neviem, čo si o tejto poviedke myslieť. Na jednej strane je pútavý príbeh o apokalypse z inej dimenzie, ale na strane druhej trocha zvláštne správanie postáv. Koniec mi prišiel tiež trochu zvláštny. Obludy samotné však boli super aj s ich tajomným pôvodom.
07.10.2023