"Pamätáš si ma? Bol som ešte malý chlapec, keď si za mnou prišla prvýkrát. Tvrdila si, že sa vrátiš, no ja som nerozumel. Prišla si druhýkrát, o niečo neskôr. Už som vedel, o čom hovoríš, no aj tak som sa ti vysmial priamo do tváre. Vysmial som sa ti do tváre znova a znova. Ukrýval som sa pred tebou. Tváril sa, že nejestvuješ, aj keď si postupne brala mojich blízkych. Mojich najlepších priateľov. Lásky... Koľko to už je rokov?"

"Sto," odpovedal tichý, no pevný hlas od dverí. "Presne sto rokov, odkedy sme sa videli prvýkrát. No naše 'prvýkrát' bolo ešte skôr ako si myslíš. Už pri tvojom narodení."

"Pupočná šnúra..."

"Áno," usmiala sa tmavá silueta a spravila nehlučný krok do miestnosti. Aj keď ju mali lampáše osvetliť, nestalo sa tak.

"Zvláštne výročie," trpko sa usmial zvráskavený muž. "Aj keď som vedel, že to raz príde, som zmätený rovnako ako vtedy, keď som bol malý chlapec. Rovnako ako pred rokmi, mám chuť utekať, smiať sa ti, vykrikovať, že sa ťa nebojím. No... Má to zmysel?"

"Nemá," odvetila tmavá silueta a aj keď bola jej tvár zahalená večnou tmou, vedel, že sa usmieva. Nebol to však škodoradostný úsmev. Bol to úsmev milý. Hrejivý. Plný súcitu.

"Nemá," prikývol starec a trasľavou rukou si prešiel po fialovom kameni, vsadenom do talizmanu, hompáľajúcom sa na jeho prepadnutej hrudi.

Nastalo krátke, no dusivé ticho.

"Bola si vždy tak blízko. Naozaj si sledovala každý môj krok?"

"Snažila som sa. Uznávam však, nebolo to vôbec ľahké. Často si ma zamestnával, podhadzoval mi iných a niekoľkokrát si sa mi dokonca aj stratil. Ale vieš ako to chodí - nakoniec vás dostihnem všetkých," vzdychla si.

"Viem," odvetil chladne starec a s ťažkosťami sa postavil. "Sto rokov. Naše posledné výročie," zopakoval to, čo už bolo povedané a akoby z posledných síl vzpriamil rokmi prehnutý chrbát. Zapozeral sa do tmy.

"Veru," bola jediná odpoveď prichádzajúca z temnoty.

"Zubíš sa na mňa, všakže? Čo ti je také smiešne, Zubatá? Je to radosť z víťazstva, alebo len nechceš ostať svojmu menu nič dlžná?"

"Nie," odvetila vľúdne, "nie je to víťazoslávny úsmev. Je to úsmev radosti z toho, že si konečne prestal utekať," dodala a spravila ďalší tichý krok v ústrety storočnému starcovi.

Muž sa nebránil. Neustupoval. Stál hrdo. Priam spokojne.

"Nastal už čas?" opýtal sa do ďalšieho hustnúceho ticha.

"Áno," pritakal tieň a spravil posledný krok k zoschnutej telesnej schránke. Chlad, ktorý z tmy sálal doslova mrazil okolie.

"Podaj mi prosím tvoju ruku," požiadala.

Vtedy sa muž prvýkrát zarazil.

"Vieš," začal a ruku mierne nadvihol, "čím bližšie pri mne stojíš, tým silnejšiu chuť mám, vysmiať sa ti poslednýkrát."

"Podaj mi ruku a môžeme sa smiať spolu," navrhla a sama vystrela ruku jeho smerom.

"Dobre," prikývol starec a ruku vystrel. S úzkymi perami pomaly sa kriviacimi do spokojného úsmevu, sa ich prsty preplietli.

No nič sa nestalo.

"No ak sa ti mám poslednýkrát vysmiať, chcem sa ti pritom pozerať do očí!" zvolal a druhou rukou siahol do tmy. Plášť čierno-čiernej temnoty sa razom rozplynul. Zubatý úsmev zamrzol. Prázdne oči naplnilo prekvapenie.

"Mala si ma lepšie strážiť, Zubatá," rozosmial sa starec a fialový amulet na jeho krku sa rozžiaril. "Možno by toto potom nebolo, naše posledné výročie..."

Oznámil a jeho zoschnuté prsty silnejšie zovreli kostnatú ruku.

"JA TI UŽ DÁVNO NEPATRÍM!" zručal, ako sa postava pred ním zmenila na prach.