Do Žiliny som sa nedostal. Bralo pod Strečnom konečne povolilo a zasypalo cestu, aj polovicu koryta Váhu. Musela to byť poriadna šupa, ale neľutujem, že som sa toho dunivého divadla nezúčastnil. Svet je posledných desať rokov plný podobných rozpadávajúcich sa obrazov. Zovšedneli mi. Seriál „Svet bez ľudí“ sa nemýlil. Svet bez ľudí sa naozaj rozpadával hladko a hlavne rýchlo.

Aspoň konečne zmizol ten vládny čierny bavorák uviaznutý v nemilosrdnej zápche. Určite mal zapnuté majáky, aby sa tadiaľ preštrikoval, ale nákaza prerušila plány všetkým. Až na mňa. Nebol som totižto doma.

Tridsiatu sviečku som musel nájsť inde. Ostávalo mi jediné miesto. Bolo plné medveďov, nenažratých jeleňov a drzých líšok. Ružomberok. Moje rodné mesto. Tá križovatka ciest bola strašidelná aj v časoch, keď v ňom prekvital život. No, prekvital. Skôr plával v smrade miestnej továrne. Akoby sa niečo v ňom nevedelo zmieriť s tým, že ľudstvo planéty Zem skončilo v jednej gigantickej vlne akejsi vírusovej choroby, na ktorú nik včas nenašiel liek. V Ružomberku samozrejme nik neprežil. Ale vždy, keď som mestom snoril a hľadal nejaké konzervu, trvanlivý suchár, alebo fľašu medu som mal pocit, akoby na mňa spoza rohu niekto pozeral.

Ibaže obavy museli ísť bokom. Tridsiata sviečka nesmela chýbať. Mal som už dvadsať deväť tých najrôznejších. Boli tenké, skoro zhorené, do špirály, aj s náznakom farby, ktorá kedysi možno bola modrá.

A tak som doň vstúpil. Mesto tieňov, nečujných zvukov a pohybov za okrajom periférneho videnia. Zaťal som zuby a prehľadal všetky dostupné miesta. Rozbíjal som dvere na bytoch, v ktorých ma čakali ohlodané kostry v plesnivých šatách.

„Nazdar susedia. Ako ide život? Teda, vlastne smrť?“

Vkrádal sa do obchodov, v ktorých už dávno nesmrdeli skazené potraviny.

„Budete mi mať vydať zo stovky?“

Ale sviečky nikde! Akoby ich všetky zozbierali a poslali za mnou, na neúspešnú misiu na Mars, ktoré pre poruchu navigácie iba obletela červenú planétu a vrátila nás späť. Šialený, neriadený pád som prežil len ja. Alebo to nebola porucha? Možno niekomu preskočilo z odlúčenia a navigáciu preprogramoval? A ten pád bol riadený a niekto pozabíjal zvyšok posádky? Nejako sa v tom strácam.

Sviečky pravdepodobne vplyvom vírusu zmutovali, ožili a niekde sa predo mnou ukrývajú.

Nevadí. V TESCU som natrafil na stánok s pyrotechnikou. Predavač (musel to byť chlap, obrovského XXL trička Brat za Brata sa pleseň akoby bála dotknúť a žena by tam mala „Sestra za Sestru,“ nie?) ležal pod pultom.

„Takto na vianočné darčeky zarobíš ťažko, kámo.“

Zobral som mu jednu petardu, ktorá sa na tú tridsiatu prekliatu sviečku podobala. Áno, vlastne, takto to bolo správne.

Tortu zo zelenej múky, špinavej vody a pečenú v kamennom kvetináči jesť určite nebudem. Takže tridsiate výročie môjho návratu na Zem budem nielen okrúhle, ale aj bombastické.

Vzrušene som nasadol na staručký horský bicykel a zamieril domov. Reťaz bola namazaná, ale stred sa už rozsýpal. Nevadilo mi to, pretože vydával pravidelný, veselý rytmus.

Nepoznám lepší začiatok oslavy, ako šliapať dvanásť kilometrov pustou krajinou, vyhýbať sa hrdzavejúcim, ale pokojne stojacim autám a počúvať pri tom divoké škreky, ktoré mohli patriť buď divokým zvieratám, alebo niečomu vnútri mojej hlave. Niečomu, čo dokázalo obrátiť vesmírny koráb na misii za biliardy dolárov a zároveň sa tešiť z dokonalej samoty.

Všetko najlepšie k tridsiatym rokom, nový svet. Veľa šťastia, zdravia, priateľov...