„Myšička, už som doma!“ Švihák Chrumo opatrne nazrel do svojho domčeka. „Myška?“

Ticho. Chalúpka pod jedľou ani nemukla, ani očkom nežmurkla.

Myšiak teda zamietol schodíky chvostíkom, otočil sa a zadkom odtlačil pootvorené dvierka. Vteperil sa dovnútra aj so svojim nákladom.

Pre tentokrát nezjedol všetko, čo ukoristil pri medovníkovom domčeku takpovediac na mieste, okrúhly kusisko, veľký azda aj ako pol sveta odniesol domov. Bude sa hodiť.

Postavil tortu na stôl.

„Tá je krásna,“ zaznelo mu spoza chrbta.

Nejako si nevšimol, že myška Anežka vošla dovnútra hneď za ním. A s ňou ježkovci aj veverička, každý s poriadnou dávkou medoviny. Ako posledný sa dovalil zajac.

Usadili sa vôkol stola a Chrumo spustil svoj dlho pripravovaný prejav.

„Milí moji. Už je to celých desať mesiacov, čo Janíčko a Marienka ušli z medovníkovej chalúpky. Prešla aj zima a ježibaba sa tiež nezobudila zo svojho obvyklého zimného spánku. Podľa neoverených správ z netopierej osady, ktorým som, vzhľadom na spriaznenosť jej obyvateľov s čarodejníckym plemenom nechcel uveriť, skončila ešte na jeseň ako pečienka. Začínam tým správam veriť.“

Naširoko rozhodil rukami a ukázal na obrovský kusisko sladkosti uprostred stola.

„Je viac ako zrejmé, že keby tá striga ešte žila, toto by nám v živote nedovolila. A tak, milí moji susedia oslavujme. Nebezpečenstvo, že z nás urobí svojich poskokov už pominulo. Sme slobodní.“

Zozbieranú partiu nebolo treba dlho ponúkať. Jedli, pili, hodovali, viac a lepšie ako keď sa svadbili Motovidlo s Kutovidlom.

Míňala sa aj torta. Navrchu ako ozdoba sedela chrumkavá sovička. Tú našiel Chrumo sedieť vnútri ježibabinej izby na paličke hneď vedľa vyhasnutého ohniska. Ako živá bola. Ako živá. Možno si ju nechajú až do Vianoc a zjedia ju až potom.

Alebo radšej nie.

Siahol po figúrke, že ju pekne krásne schrúme.

Dotkol sa jej azda iba jedným prstom, keď od okna zafučal akýsi vetrisko. Tak sa zdalo, že sa za ním nielen zotmelo, že je tam aj búrka, ba rovno hurikán. Závan sfúkol sviečku.

Nebolo počuť, žeby ozdoba spadla na dlážku, ale že z myšiakových pazúrikov vypadla, to bol holý fakt.

Odrazu v tej tme tmúcej kdesi pri roztvorenom okne zažiarili dve svetielka.

„Aha, svätojánske mušky.“ Pripitá Anežka sa pritúlila k Chrumovi. „To je také romantické.“

„Lenže tie lietajú v húfoch.“ Chrumovi zaseklo ohryzok, nemohol sa rozkričať, ani hnúť.

Vo vzduchu zasvišťali pierka. Na stenu vedľa pani ježkovej čosi šplechlo.

Zajac zadupal nohami a vyrazil von dverami.

´Ježibabine kúzla.´ Pomyslel si nešťastný Chrumo. ´Držali od nás všetky sovy preč. A a teraz sú späť!´