Deratizátor si začal v obývačke Fídliovcov rozkladať svoje pračudesné prístroje. Nastavil kvantové senzory, zapol metačasticové skereny a z malej čiernej skrinky vysunul anténu s krútiacim sa tanierom, ktorá začala vydávať hlučný piskot.

„Myslel som si. Máte tu časopriestorových hlodavcov,“ skonštatoval.

„Čože tu, dopekla, máme?!“ vyľakala sa pani Fídliová a vyvalila na deratizátora veľké modré očiská.

„Upokoj sa drahá,“ ratoval roztrasenú manželku pán Fídli a vystriedal ju v komunikácii: „Čože tu, dopekla, máme?!“

„Časopriestorových hlodavcov,“ zopakoval sa deratizátor a začal vysvetľovať: „Všetko sedí. Zmiznuté zlato a šperky, chýbajúce strieborné podnosy, svietniky a príbory, nahlodané kusy koláčov, sladkého pečiva a ďalších zákuskov, no hlavne... táto čierna skrinka sa nikdy nemýli. A ja sa nikdy nemýlim s ňou!“

Záhadný muž vo Fídliových obývačke prešiel razantným krokom k svojmu batohu a začal vyťahovať náradie a súčiastky, z ktorých pomaly skladal ďalší podivný prístroj.

„Zlatko, čo za blázna si to sem zavolal?“ zašepkala pani Fídliová.

Pán Fídli len pokrčil plecami a dodal: „A čo som mal robiť? Vieš dobre, že je to už desiaty deratizér, ktorého tu máme. Tento aspoň s niečím prišiel.“

„Deratizátor...“ ozval sa muž.

„Čo, prosím?“ začudoval sa Fídli.

„Povedali ste deratizér. Ja nie som len tak nejaký deratizér, likvidátor, či obyčajný lapač škodcov. Ja som, dočerta, deratizátor!“ naštvane opravil Fídliho a zapol svoj práve doskladaný prístroj. Z malého objektívu na veľkej bielej skrine vyšlo oslnivé biele svetlo. Priamo uprostred miestnosti vytvorilo desivý obraz.

Nachádzali sa ňom najrôznejšie zvláštne bytosti pripomínajúce drobné zvieratá. Fídli hneď spoznal medvedíka čistotného, ježka, zajaca, vačicu, veveričku, či myš. Všetci zdesene utekali od bielej potvory s krídlami a vycerenými zubami, sediacej na vrchu obrovitánskej torty, ktorá mala na sebe napichnuté horiace sviečky a číslo desať.

„To... to... to je... hologram?“ Fídlimu z tohto pohľadu vykrútilo všetko, čo sa len dalo, vrátane jeho tváre a očí.

„Nie, pane. To je časopriestorové okno do inej dimenzie. Chodia vám sem z nej hlodavce, ktoré pravdepodobne kradnú váš majetok, za účelom uspokojenia svojho vodcu. Ako je vidieť, zjavne niečo oslavuje.“

„A oni nás vidia tiež?“ zdesene poznamenala Fídliová a inštinktívne sa prikrčila za gauč.

„Nie, pani. Obraz je vytvorený v určitom momente a v určitom priestore. Časopriestorové hlodavce dokážu vytvoriť červie diery, ktorými cestujú do iných dimenzií. Je možné, že sa dívame z nášho pohľadu do ich minulosti, alebo z nášho pohľadu do ich budúcnosti. Zároveň je len jedna možnosť, ako to zistiť a celý tento váš problém vyriešiť.“

„A to je?“ spýtal sa Fídli.

„Deratizácia.“

Deratizátor si natiahol na ruky čierne rukavice, utiahol si opasok na čiernych nohaviciach, napravil si čiernu koženú bundu a na oči si nasadil termovíziu, ktorá vyzerala ako bežné čierne slnečné okuliare. Následne prešiel k svojmu veľkému batohu a vybral z neho dlhokánsku brokovnicu. Fídliovci zdesene zhíkli.

„Čo... čo s tým chcete preboha robiť?“ divila sa Fídliová vysokým piskľavým hlasom.

„Deratizovať.“ Ozbrojený muž na ňu kývol hlavou a razantným krokom sa vydal k obrazu.

„Počkajte!“ ozval sa tentokrát Fídli. „Vy... vy odchádzate za nimi?“

Deratizátor sa otočil a jediné čo povedal bolo: „Nebojte sa... Ja, sa vrátim!“

Urobil posledný krok a prekročil horizont udalostí.

***

Uprostred kamennej sály s dvomi točitými schodiskami sa nachádzala biela okrídlená škriekajúca príšera, od ktorej všetci utekali. Deratizátor si v slúchadle zapol prekladač škriekanice.

„Vy špiny malé nevďačné! Toto som od vás dostal na desiate výročie založenia našej kolónie? Len toto?! Viac zlata! Viac torty! Chcem viac! Viac čokolády! Viac zákuskov! Viac šperkov! Bežte! Bežte vy nevďačníci! Prineste mi viac, lebo vás tu všetkých roztrhám!“

„Ehm, ehm!“ odkašľal si nahlas deratizátor, čím zaujal pozornosť všetkých časopriestorových hlodavcov v miestnosti. Svalnatého obra, celého v čiernom, s divnou palicou v ruke len tak každý deň nevidia.

„A ty si kto, dopekla?“ skríkla naňho biela potvora.

„Ja, som deratizátor!“ odpovedal monotónne a divnou palicou v ruke začal meniť škodnú na kašu.

Deratizátorovi priali moment prekvapenia a špeciálne upravená pumpovacia brokovnica. Hlodavce sa snažili rýchlo otvárať časopriestorové okná, aby unikli masakru. Kým však nimi stihli prebehnúť, zložila ich presne mierená rana, ktorá do ich malých telíčok vyvŕtala obrovskú dieru.

Keď deratizátor skončil s deratizáciou, pousmial sa a spustil proces upratovania. Zatiaľ čo jeho ťažké kanady čvachtali po vnútornostiach a zostatkoch hlodavcov roztrúsených po kamennej dlážke, snažil sa nájsť čo najviac ukradnutých cenností. Naplnil svoj batoh, presvedčil sa, že po ňom už nič cenné neostalo a opäť prešiel horizontom udalostí.

***

Potom, čo z desivého obrazu uprostred obývačky vyskočil zakrvavený deratizátor s brokovnicou v ruke, pani Fídliová na chvíľu stratila vedomie.

„Tu máte svoje veci. Škodná bola zlikvidovaná. A teraz moje peniaze,“ zaskočil svojou priamosťou meravého Fídliho a šmaril mu pod nohy batoh s cennosťami.

Keď deratizátor opúšťal Fídliovcov, manželský pár sa ešte stále spamätával z toho, čo sa práve v ich dome udialo. Muž nasadol do čiernej dodávky, naštartoval motor a navždy zmizol z ich životov. Tento deň však už s určitosťou navždy ostane v ich spomienkach.

„Nepýtal si od nich nejak priveľa?“ spýtala sa biela okrídlená potvora s vycerenými zubami, ktorá vykukla z jeho batohu na dlážke spolujazdca hneď potom, čo sa vzdiali od pozemku.

„Práveže primálo. Nechal som im skoro všetky cennosti, čo tí tvoji partizáni pozbierali od chudákov zo všetkých tých dimenzií.“

„Chápem,“ súhlasne poznamenala príšera a vyskočila na sedadlo. „A čo teraz? Dal by som si pizzu.“

„Ty si teda nenažraný. Teraz je čas založiť ďalšiu kolóniu...“