Dvadsiaty druhý september. Výročie. Jubileum. Guľatiny.

Dnes už ani netuší aké emócie by v ňom mali tieto slová vyvolať. Je to presne 10 rokov odkedy necíti nič iné než nenávisť. V horúcom nočnom vzduchu je cítiť prichádzajúcu búrku. Ešte neprší ale na oblohe začínajú tancovať prvé blesky.

„Dnes je ten deň.“ nehlasne pošepká sám pre seba a vyrazí smerom k červeným dverám.

Každý krok bližšie k nim predstavuje postupný sled udalosti, ktoré ho doviedli k tomuto momentu. Tragédia, pády, bolesť, pot a krv. Otvára dvere. Je to tu.

V bare vládne hlučná ale uvoľnená, oslavná atmosféra. Vždy mu prišlo vtipné, že má narodeniny v rovnaký deň ako je Výročie Vzplanutia. Nikdy neprikladal sviatkom význam. Sentiment bol luxus, ktorý si nemohol dovoliť. Pohľadom prešiel po miestnosti a hostí podniku mal ihneď prečítaných. Zbohatlícka mládež užívajúca si ďalší dôvod popustiť uzdu mravným normám. Presne to pre nich Vzplanutie znamená. Párty. Nikto z nich ho nezažil. On však áno. Preboha, veď on a ľudia ako on prispeli k tomu aby vôbec Vzplanutie bolo! Ľudia ako on a ľudia ako personál tohto podniku. Personál a ten ktorý im velí. Majiteľ. O tom však učebnice dejepisu nepíšu.

Zleniveli. Prístup do Majiteľovej lóže nikto nestráži. Personál je roztrúsený medzi ľuďmi a sami oslavujú. Užívajú si obdiv mládeže. Toto by sa za starých časov nestalo. To teda nie. Keby chce môže to urobiť extrémne krvavé. Premeniť celú párty na masaker. Urobiť prehlásenie Manifest. Ale nie. Ak to chce urobiť múdro nemôže vypustiť vnútornú beštiu. Akokoľvek lákavé a jednoduché by to bolo.

„Bingo.“ Znovu šepne sám pre seba ako mu zrak pristane na Slinke, ktorý kráča k toaletám. Slinka, hlúpa prezývka. Ale nie až tak hlúpa ako muž ktorý ju nosí. Tento majiteľov poskok má nádhernú schopnosť. Dokáže zmeniť molekulárnu štruktúru svojich telesných tekutín na čokoľvek tekuté. Čokoľvek si dokáže predstaviť. Nemusí ani ovládať chémiu. Stačí mu si to predstaviť. Mohol by vytvoriť lieky na neliečiteľné choroby ale on radšej pľuje vražednú kyselinu. Zahodený potenciál sú dva slová, ktoré dokonalo vystihujú Majiteľových ľudí. Stiahne si kapucňu viac do tváre a vykročí za ním.

Toalety sú síce malé ale čisté a vkusné. Predsa len, je to prvotriedny podnik. Je tu len jedna kabínka a dva pisoáre na stenách oproti sebe, takže návštevníci stoja k sebe chrbtami. Jeden z pisoárov je okupovaný Slinkom, ktorý vykonáva potrebu. Pristúpi k voľnému pisoáru a povie.

„Vy ste Slinka, však?“

„Jediný a jedinečný!“ pripitým hlasom odpovie Slinka.

„Vždy ma fascinovala Vaša schopnosť. Na párty to musí byť veľmi praktické. Môžete vymočiť alkohol!“

„Ha! To je nápad! Ale chľastu máme dosť kamoško!“

„Alebo napríklad tekuté LSD. Posunúť zábavu na ďalší level. Viete čo myslím.“

„Hej! To sa mi ľúbi“ pobaveným hlasom prenesie Slinka a pozrie na svoje prirodzenie. „Že mi to nikdy nenapadlo!“

Buch. Slinkovo bezvládne telo sa zvalilo na podlahu pod pisoárom. Neprekvapuje ho, že mu na to skočil, vždy to bol imbecil. Bolo jasné, že začne svoj moč hneď premieňať na drogu ale nedošlo mu, že sa takým množstvom predávkuje. Sliznica na penise a pokožka absorbovali narkotikum do tela okamžite. Zohol sa k jeho telu a z prstu mu stiahol prsteň pripomínajúci obrúčku. Kedysi mal tiež taký. Kedysi. V inom živote.

„Vďaka za pomoc Slinka. Bolo mi potešením.“ Prenesie pobavene.

Prsteň slúži ako vstupná karta do Majiteľovej lóže. Vlastní ich len jeho najvnútornejší kruh. Jeho najbližší ľudia. Lenže tí sa zabávajú v podniku a ako prechádza ním a po schodoch k Majiteľovej lóži, nikto z nich mu nevenuje pozornosť. Zábava je silnejšia. Prikladá prsteň na dotykovú plochu na dverách. Konečne je to tu.

Lóža je minimalisticky zariadená. Za veľkým pracovným stolom je Majiteľovo kreslo. Žiadne iné tu nie je. Každý kto za ním príde musí stáť. Potrebuje ukazovať svoju silu pri každej príležitosti. Majiteľ zdvihne hlavu a v očiach sa mu zrazíá prekvapenie ako ho neviditeľná sila vymrští do vzduchu.

„Telekinetika je môj obľúbený dar. Ani sa nesnaž hovoriť. Práve ovládam tvoju nervovú sústavu. Schopnosť sa hýbať a aj schopnosť rozprávať. Dnes budeš počúvať.“ Pousmial sa „Veľký pán Majiteľ. Pamätáš ako sme sa vždy na tom smiali? Veľký monológ hlavného záporáka predtým ako vykoná svoje grand finále. A hrdina mu to zatiaľ prekazí. Ale to nie je to tento prípad. Kdeže.“

Pomaly priťahuje miestnosťou Majiteľa k sebe.

„Nečakal si, že ma uvidíš čo? Po tom ako si ma uväznil v prázdne. Po všetky tie roky. Ale ja som to nevzdal. To teda nie!“

Už ho drží tvárou v tvár.

„Nie Charlie. Ja som sa učil. Telekinetika je len jeden z mojich darov. Študoval som pilne. Bol by si hrdý.“ Pousmial sa. „Bojoval som z Bohmi, lámal som planéty a tvoril vlastné vesmíry len aby som sa vrátil k tebe!“

Zadíva sa Chraliemu, Majiteľovi, priamo do očí.

„pôvodne som sa ťa chcel spýtať, že prečo? Prečo si sa ma zbavil? Veď to ty si ma priviedol k životu!“

Kričal naňho

„Áno niečo mi malo napovedať keď si ma už ako embryo zjedol, braček.“

Dal si kapucu dole a zrazu sa na seba dívali dve identické tváre. Dvojčatá.

„Ale ty si ma stvoril späť! Spolu sme viedli revolúciu. Spolu sme oslobodili náš druh. Spolu sme z tieňov vládli tomuto svetu.“

Slza mu stiekla po tvári.

„Ale ty si to vždy chcel len pre seba. Preto o nás nikto nevedel. Preto si ma tajil. A keď som ti pomohol získať všetko. Keď si ma využil, si sa ma zbavil. Na naše narodeniny...“

Usmial sa a vytiahol z vrecka guličku podobnú perle.

„Ale som späť. A toto je môj darček teba. Tvoj vlastný malú vesmír. Vytvoril som ti ho na mieru nie ako ten, ktorý si ty našiel pre mňa. Vravel som ti, že som sa veľa naučil. Dúfam že sa ti tam bude páčiť. Všetko najlepšie braček!“

Majiteľa v nepostrehnuteľnom momente vtiahla malá perla do seba a neostalo po ňom ani stopy. Jeho identické dvojča sa len usmialo a perlu si zavesilo na retiazku okolo krku.

„Dúfam, že máš dobrý výhľad. Ďakujem, že si mi zahrial miesto. Ďalej to už prevezmem ja.“