Od čias prastarých žil Talmuchov národ v pokoji.

Od čias prastarých veľké kopije s dlhými červenými vlajkami označovali miesto, kde sa drak ukáže. Nosili ich aj strážcovia, ktorých opacha poslúchala, keď sa na nej viezli.

Od čias prastarých každých rokov sto vyviedli draka na svetlo a on sa každých rokov sto vrátil späť do podzemia, keď si splnil svoju úlohu.

Tak sa stalo i teraz, ako každých rokov sto.

Drak sa vynoril zo svojej diery.

Nebolo nikoho, kto by ho videl vystúpiť von minulé razy.

Len obrazy a kresby v letopisoch zaznamenali jeho vzácny výskyt. Býval obyčajne zobrazený spútaný a povoľný, so zubatým náhrdelníkom ostatného vládcu a dlhou ihlicou krotiacou jeho oheň na hrdle.

V piesňach sa spievalo o jeho krokoch, keď so škrípaním a v oblakoch pary posúval svoje ohromné telo bližšie k okraju útesu, na ktorom obvykle počas svojho krátkeho pobytu na povrchu zostával.

Hovorili, že nevrčal ani neryčal, len klikal a klepotal, akoby mal hrdlo plné ozubených koliesok. A keď sa dosť nahrkotal otvoril ohromnú papuľu a vypľul z nej stĺp ohňa a syčiaceho plynu. V ňom sa vždy vznášalo nové slnko, žlté a hrejivé. Žiariaci stĺp ho vypudil vysoko na oblohu odkiaľ potom Talmuchov národ hrialo celých sto rokov.

Od čias prastarých si obyvatelia rozprávali rozprávky o nádhernom nebeskom divadle, ktoré sprevádza chvíľu, keď sa novučké slniečko vyhupne nad obzor. I o úchvatnej hre iskier, keď sa s praskotom rozpadne, aby uvoľnilo miesto nasledujúcemu.

Talmuchov národ, zhromaždený na úpätí posvätného údolia so zatajeným dychom pozoroval, ako sa netrpezlivo očakávaná dračia obluda dovliekla na svoje miesto. Ako ťažkopádne prekladala pazúr za pazúrom a z vrzgotu v jej kĺboch stŕpli všetkým nablízku zuby.

Potom zdvihla hlavu.

Všetci sa nadýchli k obdivnému výkriku, poučení rozprávaním predávaným s pokolenia na pokolenie.

Lenže tma zostala tmou. V natiahnutom hrdle to zaklokotalo. Nezahrkalo.

Od čias prastarých sa hovorilo, že je drak skrotený, ovládnutý. Nikto nepočítal s tým, že sa vzbúri.

Keď posledné zvyšky Talmuchovho národa rozjímali nad svojim úbohým osudom, zapísali, že si dosť nevážili jediného strážcu a ochrancu, ktorého im dávno pradávno zoslali nebesá. A tak ten dračí boh, ktorému nevzdali dostatočnú úctu zaplakal ohnivými slzami a nové slnko neposlal osvecovať a zohrievať svet, ale prehĺtol ho.

Od tých čias sa medzi svetmi začalo hovoriť, že Talmuchov národ vyhynul, lebo si neosvojil, k čomu bol vedený a k čomu mal sa brať.

A nebolo to dračie vajce, ktoré sa nikomu nepodarilo nájsť.