Ork Salermaier nebol medzi miestnymi zrovna obľúbený. V Dedine vlastnil malú záložňu a v tých častých časoch bol jedným z mála, ktorí si mohli dovoliť požičiavať peniaze. Kupoval lacno, predával draho, úroky mal obrovské, bol zelený, škaredý a smrdel. Do kostola samozrejme nechodil ( "Ani Boh neví kerú mater tí orková uctívajú !" ) a preto nemohol svoju dušu ani formálne očistiť pred Pánbožkom. Cez deň pobehoval po svojej malej záložni a šikanoval jeho paholka, niekedy zašiel do krčmi na štamprlík pálena, občas zabehol aj s dvoma veľmi ťažkými, veľmi brutálne vyzerajúcimi chlapmi zmlátiť dlžníka ktorý už dlho nezaplatil splátku. Cez noc nikdy nevychádzal z domu ( "Určite uctíval toho svojho antikrista, neznajboh jeden !" ), všetky svetlá zhasnuté a dom úplne tichý. Ženu nemal a taká lenivá voš predsa nechodí spať tak skoro, tak čo teda robí ?

Nikto však nevedel že pod škaredou zelenou Salermaierovou kožou bije srdce spisovateľa. Každý večer keď zavrel obchod, zhasol všetky svetlá, pozabuchoval okenice a len s jedinou sviečkou sa zamkol do svojej spálne kde na zemi písal husacím brkom na kus pergamenu svoju prvú poviedku. Nieje dôležité o čom bola. Vlastne je celkom možné, že nebola o ničom, veď umelecké nadanie Orkov je všeobecne známe ... aj keď, o ich obchodníckom nadaní sa tiež hovorí ako o mizernom.

Konečne, po rokoch písania mal desať strán pergamenu popísaného svojim kostrbatým písmom. Vybral sa preto do Mesta. V Meste bolo námestie, nie príliš veľké, plné bahna zmiešaného s výkalmi, a v strede toho námestia bol kostol. Onen kostol mal veľké ozdobné dubové dreve, vyhotovené neznámym, no veľmi talentovaným majstrom, ktoré však boli trestuhodne ničené miestnym zvykom pribíjať na oné dvere listiny väčšieho či menšieho významu ( "Pché, čítanie je špás pre bohatých !" ). Práve na tie dvere pribil svoje dielo, s veľkými očakávaniami, troškou strachu a nutnou dávkou odvahy.

"Keď strhnú málo, dobre. Keď strhnú veľa, zle. Ostane jedna, zle. Desať, veľmi dobre !" a s týmito slovami sa vrátil späť do Dediny

Po pár týždňoch, pri svojej každomesačnej zásobovacej ceste do Mesta, znovu uvidel vežu kostola a spomenul si na svoju poviedku, v jeho mysli znovu raz začal hlodať červíček pochybností. Nechal svoj voz strážiť paholka, a vybral sa, na veľké počudovanie svojho verného pomocníka, "do kostola". Ale pohľad ktorý sa mu naskytol, bol bolestný. Na dverách bola len jediná listina a to začiatok jeho skvelej poviedky. Salermaier nemohol uveriť ako veľmi Mešťania skritizovali jeho dielo. Do jeho veľkých orkských očí sa nahrnuli slzy a hruď mu ťažilo nutkanie vykríknuť. Potlačil túto dočasnú slabosť, znovu sa dôstojne narovnal, ako sa na zámožné obchodníka patrí a snažil sa upokojiť. Čo sa mu samozrejme nepodarilo. Hrozivo vykríkol a a rozplakal sa. Ľudia na námestí sa za ním otáčali, ako s plačom a krikom vybehol z Mesta smerom k severu, zabudnúc na voz plný tovaru aj na spiaceho paholka.

Nikto ho viac v Dedine ani Meste nevidel.

Až o pár rokov, keď miestnych skosila nezastaviteľná orkská horda, spomenuli si miestny na starého Salermaiera, keď prosili o život. ( "Keby som tam já tedy ból, tak by som ich vyplatil, že by ich ani vlastná mater nespoznala !" ).

Ale Salermaierchán nemal zľutovania.